Tento rok to budú tri roky, čo som prestal pretekať. Čas letí, no doteraz som nezabudol na atmosféru pretekov. Hlavne atmosféru pretekov košického maratónu. Takú, ako tu v KE som na žiadných iných pretekoch nezažil. Asi to bude aj tým, že na väčšine pretekov som pretekal v lese, či po horách.
Na jar som sa teda rozhodol, že si tú atmosféru pretekov a divákov popri trati v Košiciach veľmi rád pripomeniem. No a kedže od maratónskej vzdialenosti ďalej, čo sa týka počtu kilometrov nie je nič zadarmo a treba na to trénovať, prirodzene som sa rozhodol na maratón adekvátne pripraviť. Samozrejme podľa možností. Pri prvom maratóne v Košiciach, čo bol aj môj prvý odbehnutý maratón vôbec som si vyskúšal, čo to znamená ísť bahať maratón po ročnej pauze skoro bez behu a to som opäť zažiť nechcel. Vtedy som mal takú svalovku, ako ešte nikdy dovtedy a potom už vôbec nie.
Na prípravu som mal teda päť mesiacov. Dostatočne dlhá doba na to, aby som popri tom mojom občasnom behaní pre zábavu získal opäť aj nejakú vytrvalosť. Totiž pri maratóne sa človek cíti dobre ešte aj pri 25. kilometri, no potom, keď príde únava, zrazu zisťuje, ako dokážu byť jednotlivé kilometre dlhé. Bolestivo dlhé.
Po presne dvoch týždňoch prípravy som mal nehodu na zdieľanej mestskej kolobežke, kedy som si skoro odtrhol nejakú šľachu idúcu popri holeni od kolena ku členku. To ma vyradilo na skoro mesiac z behu a normálnej chôdze. Po mesiaci som sa k tomu vrátil pozvolna späť, no už chýbala motivácia. Totiž počas absencie bežeckého tréningu som sa začal viac venovať silovým tréningom s vlastnou váhou a dlhý beh som už potom bral, ako prekážku v silovom napredovaní. Tak som behal prevažne kratšie trasy až po august, kedy som na Slovensku hosťoval kamoša bežca zo Štátov s ktorým som si skrížil bežecké chodníčky pri mojej bežeckej zimnej príprave v Thajsku v 2018. Ten mi ešte začiatkom leta písal, či by bolo podľa mňa dobré sa u nás v Tatrách pripraviť na 100 km ultra trial beh okolo Mt. Blancu. (Trošku dúfal, že ho to na Slovensku nebude stáť veľa, no zároveň chcel vidieť Slovensko.) Po aktívnom týždni každodennej bežeckej prípravy som nabehal skoro sto kilomentrov, čo dovtedy uzavrelo môj bežecký objem na 700 km od začiatku roka. Teda objem, za ktorý by sa síce nehanbil bežný rekreačný bežec, no na maratónsku prípravu by to bolo minimum, ak by to bol nabehaný objem za max dva mesiace. Dlhé behy v Tatrách, kde sa mi podarilo vybehnúť bez prestávky zo Štrbského plesa po rebríky pod Rysmi(vytrvalosť z Tatranskej výzvy je už preč) mi naštartovali telo a po návrate domov sa mi už behalo ľahko. S tým mi ale padla dole váha na hranicu, pod ktorú som už nechcel opäť spadnúť a tak som dal opäť zbohom dlhým behom. Už to skrátim a poviem iba o teste, ktorý som si dal s bežeckým kamošom Adamom. Spolu sme si odbehli 33 km po rovine a asfalte s tým, že si skúsime zhruba tempo na čas maratónu pod tri hodiny. Darilo sa nám to po cca 22. km a odvtedy sme museli trochu spomaliť. Aj keď som to išiel s týždenou pauzou od behu, obaja sme vedeli, že na maratóne bude udržať toto tempo po celý čas nereálne.
Presuniem sa rovno o dva týždne dopredu na posledný týždeň pred maratónom, kde už človek môže behom akurát viac pokaziť, ako získať. To vlastne platí celkovo už o mesiaci pred maratónom. Počas maratónskeho týždňa som mal síce iba ľahké behy, no vedel som už, že tento maratón bude bolieť. Maratón teda bolí vždy, ale keď človek behá rýchlo a nemá nabehaný objem, tak šanca, že ho maratón bude extra bolieť hraničí s istotou.
Deň pred maratónom som si pripravil veci na štart. Ráno som vstal klasicky tri hodiny pred štartom. Kým som sa dostal k raňajkám prešla ďalšia hodina, tak som už raňajky ohraničil iba na osem sliviek a ringlot. Zásoby glykogénu som mal aj tak doplnené z predchádzajúceho dňa a cukor pre svaly budem aj tak doplňovať dostatkom športových gélov. Bol som si ale istý, že žiaden gél, či minerálne tabletky mi tréning nenahradia, ale aspoň oddialia očakávané.
Na štart som si prvý krát obliekol tielko môjho vojenského pluku z ešte armádnych čias. Aj z toho dôvodu, že som dúfal, že tie farby a logo budú familiárne inému aktívnemu vojakovi, či vojakovi vo výslužbe a prihovorí sa. Predpokladal som, že z pomedzi všetkých maratóncov sa niekto taký nájde. (A našiel sa, ale o tom o trochu neskôr.)
Na štart tom mám z domu necelých 2,5 km, tak som si to v sviežom ráne odbehol. So sebou som mal všetko, čo na preteky potrebujem, akurát som si do fľaše zbalil ešte 2 dcl vody na zapitie gélu a minerálnej tabletky. Keď som dobehol ku štartu, mal som ešte skoro 30 min do spustenia časomiery. Vedel som, že je ešte kopa času na rozklus a tak som išiel už tradične do parku pred Krytú plaváreň, kde sa vždy zvykli bežci rozklusávať. Tentoraz som tam stretol namiesto davu bežcov dve dvojice. Možno mi niečo ušlo, či už bolo príliš skoro do štartu a všetci už boli v koridoroch. Tak som sa po dvoch kolečkách v parku premiestnil ku koridorom aj ja a presunul 10 m od štartovej čiary. Šesť minút do štartu…
Po chvíli, kedy som sa obzeral a hľadal Adama a Florenta s ktorými som mal bežať spoločne pokiaľ to pôjde sa ku mne pristavil chlapík s otážkou, či som aktívny, alebo vo výslužbe, lebo spoznal logo a označenie pluku na tieľku. Od mojej aktívnej služby už uplynul nejaký rok, ale mimika tváre chlapíka ma prepla do módu, že som s ním zprvoti začal hovoriť po francúzsky. Potom sme prešli samozrejme do slovenčiny a zaujímave na tom bolo to, že chlapík slúžil ešte predo mnou a nastúpil do služby s iným slovákom s ktorým som slúžil v pluku na Francuzskej Guyane. Svet je malý.
Dve minúty do štartu a zrazu na mňa zozadu kričí Adam a o malú chvíľu aj Florent. OK, sme pokope a tak sme mohli začať.
Štart pretekov bol zaujímavý tým, že polmaratónci štartovali o 90 min po maratóncoch. Zaujímavá zmena a to z dvoch dôvodov. Prvý je zrejmý a to aby sa rýchlejší polmaratónci nepotkýnali o maratóncov pred nimi po úzkých Košických uliciach na prvých dvoch kilometroch. Druhým dôvodom bol divácky element pre maratónskych pretekárov. V KE sa totiž bežia dva okruhy pre maratónsku vzdialenosť a tak keď si už svoje odbehali polmaratónci, ktorí majú počenú väčšinu účasti, tak ich príbuzní fanúšikovia s nimi spoločne odišli z cieľa domov, do krčmy a tak a maratónci boli odkazaní behať druhé kolo s podstatne slabšou diváckou základňou. Teraz tomu bolo vďaka časovému “handicapu” polmaratóncov koniec. Tým mali maratónci konečne šancu zažiť to, že ich od 35. kilometra uvidí morálne a fyzicky upadať oveľa väčšia masa divákov a spolubežcov.
Ako som už spomínal vyššie, skoro každý bežec počas maratónu má do 25. km pocit, že maratón je med lízať. No potom to príde. My s Adamom a Florentom sme držali jedno tempo, ale zdalo sa mi, že je predsa len pomalé na to, že pri každej občerstvovačke dobiehavame skupinu okolo pacerov (udržiavači presného tempa) s časom maratónu za 3 h. Keď som sa s pacermi okolo 18. km dal do reči, povedali mi, že aj tak na nich čakajú organizátori s odštartovaním polmaratónskej disciplíny. Tak som sa rozhodol aj naďalej udržiavať tempo nejaké metre za nimi, aby sme sa vyhli štartu polmaratóncov. Pri 19. km, kedy sa posledne dva kilometre idú prakticky dole kopcom som Adamovi kričal, že sa mi ide oveľa príjemnejšie, ako keď so tu behal na osobák pred troma rokmi za 2:46 h. Tam som ešte stihol prehodiť nejaké to slovo dve s inými pretekármi z balíka. Všetko nasvedčovalo krásnemu pocitu z pretekov…samozrejme sme sa už blížili k 25. km. Po otočke do druhého kola a odštartovaní polmaratónskej disciplíny som sa 500 m čudoval, že nás nikto neobieha, lebo sa mi zdalo, že predsa len tých polmaratóncov vypustili po asi minúte, čo sme prebehli pred cielovou rovinkou. Zrazu nás obehol jeden bežec takou rýchlosťou, že sa mi až nechcelo veriť, že je bielej pleti. A veru trvalo dlho, kým sa za ním objavil druhý pretekár. Keď som videl potom výsledovku s časom víťaza polmaratónu a hlavne náskokom pred druhým, pochopil som, že to pre neho boli sólové preteky. Následne nás na 22. km začali obievať polmaratónci a polmaratónkyne s krásnymi bežeckými krokmi. Radosť sledovať. Po 23. km bolo mierne krátke stúpanie, kde som zacítil prvý závan straty sily v bežeckom kroku. Povedal som si, že nejako skoro, ale budiž. Predsa len som na každej druhej občerstvovačke jedol pol veľkého gélu a na nasledujúcej občerstvovačke jednu-dve minerálne tablety. Po 25. km som už začal naplno vnímať ťažký krok z predchádzajúceho rýchleho tempa. Tvrdli mi achilovky a výrazne mi tuhli šľachy okolo pravého bedra. Až to začínalo vyrážať do bolesti. Podvedome si telo našlo spôsob a to, že začínalo zaťažovať viac lavú stranu, čo sa prejavilo na zatuhnutí a bolesti v ľavom bedre po asi ďalších troch kilometroch. Pridal som na občerstvovačke iba o jednu minerálnu tabletu viac a zmieril som sa s tým, že lepšie to už nebude.
Akonáhle prišiel 32. km s ktorým prišla intenzívna bolesť nôh, vedel som, že musím mierne spomaliť, lebo zvyšných 10 km bude v kŕčoch. Totiž sval, ktorý nie je systematicky pripravovaný vytrvaleckým tréningom nemá potrebu tak dlho pracovať a tak sa chráni pred poškodením kŕčom. A to človek nezmení ani 10 nasobnou dávkou minerálov. Ak proste chce športovec od svalov viac na čo sú z tréningu zvyknuté (vačšinou ide o príliš vysokú rýchlosť), sval začne krčovať. Povedal som si, že odteraz si musím dávať malé ciele, ako dobehnúť v rovnakej rýchlosti ešte po tamten roh, či tamtu budovu, pretože myslieť na celé kilometre bolo príliš bolestivé. Ak človek zažíva intenzívnu bolesť tela, ktoré sa ho snaží všeliako presvedčiť, aby prestal behať, treba použiť taktiku, ako to obísť. Vtedy som si spomenul na patálie z ultramaratónov, kedy sa mi na 145 km dlhých lesných pretekoch podarilo na 40. kilometri v noci pri zbehu zakopnúť a bolestivo si naraziť stehno o kameň. Vtedy som mal do cieľa ešte 105 km a predsa som to zvládol vo víťaznom čase. Tak čo to je 10 km na maratóne. Veď som predsa vedel, že ma to bude dnes bolieť, lebo nemám natrénované…áno, ale v reále, kedy tú bolesť človek zažíva, to znie zrazu celkom ináč. Vtedy treba na presvedčenie unavených svalov a tela oveľa viac vôle. Lebo tak ľahko je skončiť. Vzdať to. No ak raz športovec preteky vzdá, najbližšie preteky, kedy mu bude opäť ťažko, už bude mať o dôvod skončiť navyše. Tak som zaťal zuby, zmieril sa so spomalením o 20 sek/km a pokračoval s bolesťou ďalej. Kilometre neubiehali, ubiehali iba metre, tak som sa držal taktiky sa tešiť z malých úspechov, ako dobehnúť po Nemocnicu, Kultúrpark atď, čo boli pre predstavu intervaly okolo 200-250 m.
Od 35. km som cítil, že mi nepríjemne ťahá ľavé zadne stehno. Musel som obetovať techniku zakopávania, ktorá už ani zďaleka nepripomína tú, ktorú som mal pred troma rokmi. Na 36. km, presne vtedy, kedy ma dobehol kamoš na bicykli mi ten zadný stehenný sval stiahlo do kŕču a musel som zastaviť. Nedalo sa s tým ani chodiť. Samozrejme chodiť, či behať s kŕčom je čisté bláznovstvo, kedže sval v kŕči má najviac obmedzený rozsah pohybu a tak keď od neho chceme, aby v kŕči pracoval ďalej, tak jeho následné poškodenie ešte zhoršíme. Po asi minúte strečingu na obrúbniku som sa pokúsil prejsť do chôdze, čo ma opäť privítalo kŕčom. Po druhej minúte strečingu som si už myslel, že to budem musieť zabaliť, lebo 6 km sa mi plaziť do cieľa nechcelo. Našťastie ma napadlo sa pustiť do behu s tým, že budem iba minimálne zakopávať a tak nebudem namáhať zadné stehná. Zabralo to a dovolilo mi to tak pokračovať v behu. Síce som stratil týmto štýlom na tempe už minútu na kilometer, no aj tempo po 5:30 min/km bolo lepšie, ako nič. Následne mi telo iba pri myšlienke, že chcem zrýchliť dálo nábehom kŕču najavo, že na to môžem zabudnúť. Tak som si aspoň posledných 6 km mohol konečne preteky užiť a už sa za ničím nenáhliť. Aj keď sa na môj bežecký štýl posledné kilometre určite zle pozeralo, cieľovú čiaru som pokoril v čase niečo málo pod 3:12 h. Výhodou bolo, že som sa stihol v závere pretekov pokochať krásnymi bežeckými štýlmi ostatných predbiehajúcich pretekárov zväčša polmaratónskej disciplíny.
Keď som z cieľa domov tých 2,5 km späť odchodil, robil som si v hlave sumár celých pretekov. Možno jediná vec, preto som ešte ako tak chodil bez zranenia sú tie objemy v tréningoch za posledných aktívnych 15 rokov pretekania. Predsa len tri roky občasného klusania, či dokonca tempových behov dokázali udržať ako takú výkonnosť. Ako mi už dávno povedal môj maratónsky tréner Peťo Polák, ak človek dosiahne rýchlosť s ktorou bude vedieť behať maratón hlbšie pod 3h, tak aj keď prestane na čas behať rýchlosť bežca bude s časom spomaľovať progresívne. To samozrejme platí o tom, kto si bude udržiavať aspoň ako taký vytrvalecký tréning. Teda na 100. ročník Košického maratónu na budúci rok sa hodlám pripraviť tak, aby som sa v kľude mohol držať okolo pacerov na čas 3 h. Predsa len medajla zo 100. ročníka si zaslúži početnú maratónsku účasť.
Dobry clanok. Buduci rok sa hecni, natrenuj to pod 2:40 😃