Tento rok som si zvolil za hlavné preteky sezóny práve UT4M( Ultra trail de 4 massifs), konkrétne podpreteky “Masters100”, ktoré mali mať parametre 100 km +6000m vo Francúzskych Alpách neďaleko Chamonix. Tieto preteky sa konajú týždeň pred UTMB, no čo som si všimol, tak budúci rok to už bude v rovnaký termín.

Na tieto preteky som sa pripravoval v posledné týždne čo najviac vo Vysokých Tatrách, kde som dochádzal na jednodňové akcie a s pomerne rovnakou tréningovou dávkou na úplnej rovine v práci. Nemal som na výber, tak som to musel nejako skĺbiť. V Tatrách som sa pripravoval tradične voľnymi behmi s čo najväčším počtom výškových metrov a ak to bolo možné, tak vo voľnejších chvílach v práci som si dával tempové behy spojené s dlhšími behmi na 20-35 km. Dotoho som behal doma výbehy do kopcov, no nechýbali ani výšľapy do stŕmych kopcov, aby som natrénoval aj chôdzu. Chôdza je totiž v ultramaratóne, či behoch do vrchu úplne iný šport a je nutnosť ju trénovať vo veľkej, či stupňovanej intenzite, nie iba obyčajnými túrami niekde po kopcoch. Popravde som mal zo začiatku čo robiť, kým si moje nohy zvykli na behy po asfalte tri dni po sebe. Boleli ma svaly, ktoré ma obyčajne nebolievajú, no bol to zato skvelý rozbeh na nasledujúci maratónsky tréning.

Do francúzska sme sa s Bebkou vybráli autom, pretože som mal v pláne s nami zobrať aj našeho nového člena rodiny, štvornohého Bolta. Samá cesta bola veľkým dobrodružstvom, kedže sme 1650 km aj s menšou zachádzkou ku rodine na SVK absolvovali za 22 hodín. Mali sme zopár zastavení na jedlo, no do hotela v Grenobli sme už dorazili total grogy. Ja som pritom odšoféroval 20 h. Vedel som ale, že budem mať dostatok času na dospanie, tak som to veľmi neriešil. Štart bol aj tak až v sobotu ráno.

Grenoble nás prekvapil krásnym prostredím okolitých hôr, no zarazil nás počet imigrantov v meste. Kto bol niekedy v Marseille, tak to už v Grenóbli začína byť skoro tak, ako tam.

Posledný týždeň pred štartom je už hlavne o regenerácií svalov z predchádzajúcej prípravy a ja ho preto neznášam. Človeku sa zvyšujú tepy chýbajúcim tréningom, keď namiesto 30tich kilometrov za deň už môže ísť max 10-20 a v posledné dni už iba 5-10km a aj to v tak nízkej intenzite, že začína pochybovať o svojej pripravenosti. No presne o tom je posledný “Taper’s week”. Človek má mať chuť pri behu trhať povrch pod bežeckými topánkami, no to je to jediné, čo nesmie urobiť. Nesmie behať rýchlo, či do kopcov. Ináč spláchne do záchodu celú prípravu. Ja som akurát bol taký zbitý z cesty do Grenoblu, že som aj z toho mála behov išiel už iba 60%, takže tepy mi išli deň, dva pred pretekmi ešte vyššsie. Nevadí, hlavne, že si nohy odpočinuli a mne tie tepy aj tak po 20-30. kilometri zídu dole. Možno.

Deň pred pretekmi sme si zašli pozrieť miesto štartu, kúpeľnú dedinku Uriage. Potom sme zašli na expo po štartovací balíček a na dôležitý predštartový výklad trate, kde hrozilo, že nám oznámia zmenu/skrátenie trate kvôli predpovedi zlého počasia. Tam som stretol aj francúzských kamošov z Alabama Production Loica s priateľkou a bežeckého kamoša Stephana. Ten nakoniec zmenil štart zo 100k ultráku na UT4M challenge, čo boli štyri cca 40km +3000m behy idúce štyri dni po sebe s výbehom a zbehom štyroch okolitých masívov okolo Grenoblu. Škoda, lebo som sa celkom tešil na to, ako si opäť spolu zmeráme sily na ultramaratónskej trati. Zároveň som ti stretol ešte jedného bežca Oliviera, ktorého som spoznal u Stephana na aprílových pretekoch vo Francúzsku. Ten sa chystal na svoj 100 kilometrový debut, tak som mu veľmi fandil.

Na výklade trate ma trošku sklamali skrátením trasy na 92 km s nastúpanou výškou cca 5000m. Osem kilometrov sa nezdá byť veľa, no v závere sa dá dohnať dosť. Hlavne pri mojej tohtoročnej taktike ísť prvú polku voľnejšie do 15. miesta a potom postupne pridávať a stíhať prvých, ktorí úvod prepália. Plus takéto preteký už nemajú rovnaký počet bodov do lotérie UTMB, či do ITRA bodovania. Ale ešte sme sa s Olivierom zhodli, že tých 8 km nejako prežijeme, ak to má znamenať, že sa vyhneme bleskom na vrchole jedného z masívov. Dúfal som ale, že to nezrušia úplne, lebo to by už bol toho roku druhý ultrák, ktorý by som nemohol kvôli nepriazni počasia absolvovať.

Jeden z hlavných partnerov pretekov bola spoločnosť Powerbar a tak sme mali v štartovacom balíčku aj vzorku gumených bonbónov “Powergel shots”, čo je obdoba Powerbar gélov, no pre tých, ktorý nie veľmi dobre znášajú gély. Akurát bez pridanej extra dávky sodíka, no obsahujú soľ, tak niečo z toho sodíka tam je. Klasicky obsahujú zloženie maltrodextrínu a jednoduchých cukrov. Mal som so sebou na preteky kombináciu Powerbar gélov a datlí, no rozhodol som sa pribaliť si so batohu tieto bonbóny a dôverovať čisto zostave jeden gél, po 20. min. 2-5 bonbónov po ďaľších 20. min. ďalší gél a tak dookola každú hodinu. Toto bola teória. Bonbóny som zjedol hneď na expe a chutili, ako JOJO podobne želatínové cukríky, tak som veril, že neriskujem žiadnu hnačku, či niečo podobné počas pretekov s dopredu nevyskúšanou stravou. Povedal som si, že ak to nebude fungovať, tak na občerstvovačke si proste bonbóny vymením za datle a pôjdem ďalej. O tom, ako to nakoniec celé vypálilo napíšem neskôr.

Deň pred pretekmi som si v obchode kúpil minerálky a vysokým obsahom horčíka a všimol som si, že zopár minerálok, dokonca aj tá, čo sme dostali v štart. balíčku mala vysoký prirodzený obsah sódy bikarbóny.  Po otvorení mi jedna flaša dokonca vyšumela. Z praxe som vedel, že sóda bikarbóna účinne ukľudnuje žlúdok, tak som si jej doprial tri litre deň pred štartom. Niežeby som mal nejaké žalúdočné problémy, no tie sa zvyknú počas dlhého behu a konzumácii potravy v rovnaký čas objaviť.

V deň štartu som si už tradične privstal tri hodky pred štartom, zjedol dva banány, zopár datlí a išiel som naštartovať metabolizmus vonku v bežeckom. Namiesto minuloročných 15 minutových klusom som od tohto roku začal pred 2 a 3/4 hodiny pred štartom behávať atletickú abecedu, ktorú dám max. do 10 min. To mi ešte efektívnejšie naštartuje metabolizmus a s nasledujúcim strečingom dobre zahreje svaly pred výkonom.

Presunuli sme sa autom na štart. Tam už bola väčšina pretekárov a nervozitu pretekárov bolo cítiť. Tesne pred štartom som si povedal, že už by bolo dobré sa predrať dopredu. Dobre som urobil, lebo pred koridorom na mňa ešte čakala kontrola materiálu. Nechápal som, aký podvod s materiálom robil súťažiaci predo mno, kedže už pred kontrolou som si všimol, že má tak o polovicu meňsí batoh, ako bol ten môj. Pustili ho, no ani to mu nepomohlo ani na umiestnenie do prvej desiatky.

Hneď po kontrole materiálov som vyfasoval asi 200g GPS prístroj. Keď som sa opýtal, že či to dostávajú všetci pretekári, tak som dostal odpoveď, že nie, iba favorit. Na štarte ma prekvapilo, že ma vyhlásili za favorita už aj do mikrofónu a tak mi to s tou extra GPSkou bolo všetko jasné. No paráda, mám o zábavu postrané. Buď budú predo mnou utekať, alebo ma naháňať. Alebo oboje, čo nakoniec aj bolo.

Po štarte sme urobili menšie kolečko okolo kúpeľného mesta s malým prevýšením, ktoré som si prevažne odchodil a potom sme už pokračovali v trase na stúpanie n prvý masív. Klasicky sa na úvod dopredu pustilo asi 30 pretekárov z ktorých to na úvod prepálila polovica. V miernom stupaní som si vyklusal takú trinástu pozíciu a odteraz som sa rozhodol držať plánu prvú polku nenáháňať nikoho. Prvý hlavný kopček sa mi išlo všeliako. Nemal som krízu, no s vysokými tepmi som cítil, že to nieje to pravé, no držal som si svoje tempo a veril v to, že to zo začiatku bolo spôsobené hlavne stresom a ťahším batohom, ktorý v daždi ešte o niečo oťažel.

Po prvom stúpani na úvodný masív, kde pod jeho vrcholom bola super občerstvovačka sme začali s brutál klesaním po super šmykľavých kameňoch. Za tých pár rokov som si natrénoval podobný beh v tatrách a tak som sa ľahko priblížil k bežcom predo mnou. Na úzkych chodníčkoch ich nebolo ani kde obehnúť, no to nebolo ani treba. Neskôr ma obehol šialeným tempom bežec z Hoka teamu. Nechápal som, načo beží dole strmým kopcom už po prvnejšom chodníku v tempe 3:30min/km. Mal som ho za víťaza z posledného ročníka, no cítil som pri zbehu a pod ťarchou batohu ako keby nábeh miernych kŕčov v stehnách, tak som si pekne držal svoje tempo a veril, že jeho čas ešte príde. Na kŕče som mal šumáky do vody od Powerbaru, no radšej som zhltol ešte dve tablety Saltstick a náznak kŕčov nadobro zmizol. Z minulosti som sa poučil, že je dobré mať niečo na kŕče v rukáve.

Čas dobehnuť bežca z Hoka teamu prišiel o 5km neskôr, keď už v miernom stúpaní nebol schopný ani klusať. Tam som ho obehol a za mnou sa pustil chlapík s podobným tempom, ako som mal ja. Spolu sme si vymieňali pozíciu a veril som, ak to takto pôjde ďalej, spoločnými silami sa zamedlho dotiahneme na čelo pretekov. Obehli sme spolu na skoro rovinke aj chodiacich dvoch bežcov, kde jeden z nich bol z Madagaskaru. Po najbližšej občerstvovačke sa môj parťák zdržal so support teamom a tak som pokračoval ďalej chriac-nechtiac sám. Na 25. km nasledovalo opäť stúpanie, kde som sa konečne cítil, ako ryba vo vode a začínal som pomaly zrýchlovať. Mierne stúpania som klusal a tie ťahšie odchodil natrénovanou rýchlou chôdzou. Išlo sa mi skvelo, no prišiel ďaľší nečakaný problém. Mierne napínanie žalúdku z gélov. Prišlo to nejako skoro, no bol som na to pripravený a ihneď som zjedol dve tablety sódy bikarbóny. O 3min bolo po ťažkostiach a tie sa už nevrátili. Pre istotu a poučený z minulosti pri konzumácií gélov som z času na čas zjedol po jednej sodnej tablete. Takto som ich zjedol ešte dve.

Pri konzumácií gumených shotov od powerbaru mi to išlo lepšie pri miernom tempe, čiže buď v technických zbehoch, alebo pri výšľapoch do ostrejších stúpaní. Ak som behal rýchlo, alebo do ostrého kopca pri zvýšenej spotrebe kyslíka a akurát prišiel rad na tieto bonbóny, tak som si do úst vzal iba dva a rýchlo, no dôkladne ich rozžul. Keď som ich totiž pri takom tempe zobral do úst viac, tak som riskoval, že sa s nejakým pridusím a to ma zbytočne spomalí, lebo budem musieť začať kašlať. Ináč fungovali skvelo. Striedal som ich vo varienta s a bez kofeínu. Ku koncu iba s kofeínom, no minuli sa rýchlo 🙂

Po zbehu z prvého masívu sme vbehli po asfaltke do dediny a tam nás čakala veľká občerstvovačka s dropbagmi. Pri mojom dropbagu som rýchlo zhodnotil situáciu a to s kvôli ťažkému mokrému materiálu sa musím zbaviť prebytočného jedla. Takže išli preč všetky datle a neobral som si na zvyšok cesty ani žiadne extra gély. Zostali mi iba dva gély na hodinu plus iba tie powerbar shots, čo som mal so sebou. Z dropbagu som už žiadne iné nebral. Na konci občerstvovačky po odpípnutí čipu som sa pýtal na pozíciu, no teta mi iba povedala, že nevie. Super.

Vedel som, že po občerstvovačke sa musím vyškriabať na ďaľší a posledný masív, ktorý som videl v nie príliš veľkej diaľke predo mnou. No išlo sa po rovinke a mne sa po rovinke veru behať nechcelo. Nie nato som sa dal na horské ultra, aby som behal časovky po rovine s mokrým batohom na chrbte. Držanie ako takého tempa ma stálo veľa potu a tak som pil čo najviac v domienke, že v tom daždi musíme natrafiť na nejaký potôčik po ceste na masív, kde si doplním vodu. V tomto som sa ale peknw zmýlil a keď som začal drieť maximálnou rýchlou chôdzou do ostrého a šmykľavého kopca deuhého masívu, začala mi dochádzať voda. Podľa výškomera som nebol ani na pol ceste. Vsadil som všetko na jednu kartu a šľapal ďalej na plný plyn. Keď som obiehal bežcov z dlhšej trati, tak som sa pýtal, či nieje po ceste na vrchol nejaká voda. Akú som podľa vás dostal odpoveď? “Jasné, voda je už blízko.” Vedel som, čo taká odpoveď znamená, lebo niečo podobné hovorím rovnako zúfalým bežcom aj ja. Čiže som si bol už stopercentne istý, že voda je až na najblizšej občerstvovačke a tal nebude niekde na polceste, jedina na vrchole, alebo až za ním. Kvôli skráteniu trate mi bol profil trate na štartovom čísle s označením občerstvovačiek na hovno a tak som musel pristúpiť na boj o život, kedže sa mi už motala hlava z nedostatku cukru a vody. Gél som do seba dostať nechcel, lebo by ma iba zalepil a zobral na trávenie aj ten “zvyšok” vody v tele. Na chvíľu sme vyšli z lesa na čistinku, kde som objavil maliny. Hneď som sa pustil do ich zberu a konzumácie, aj keď som vedel, že kyslé obocie zhorší počas výkonu stav žalúdka, no mne to bolo vtedy jedno. To ma dobehli “starí znami”, moj kamaš s ktorým som sa chcel prebojovať na čelo, jeden za ním a madagaskarčan. Všetci sa ma pýtali, čo sa deje, že stojím. Keď som im pocedal, že mi došla voda, tak “zacítili krv” a tí dvaja sa pustili ešte rýchlejšie dopredu. Nezazlieval som im to, lebo by som to urobil rovnako. Zákon džungle na pretekoch cítiť v civilnom živote najvýraznejšie a to sa mi na tom páči. Za malinamy ďalej po chodníku som videl na lúke kravy vo výbehu a tak som vedel, že som zachránený. Kde sú kravy vo výbehu, musí byť aj voda. Preskočil som elektrickú ohradu a išiel si nabrať vodu o 100m ďalej do ich napájadla. Madagaskarčan sa pridal tiež. Ja som doplnil ešte aj minerálne tablety do každej z fliaš a on už zatiaľ uháňal ďalej do kopca. Keď som prekračoval elektrickú ohradu, tak ma napadlo, či je vôbec pod prúdom. Keď som sa jej omylom nohou dotkol, tak som na moju nevyslovenú otázku dostal jasnú odpoveď. Až som sa tomu musel zasmiať.

Na kopec po blatistom chodniku som sa vyškriabal dohnal madagaskarčana, ktorý sa mi zbytočne v hokách v tom blate snažil ujsť. Plus išiel na brutálne rezervy. Z kopca to už bolo 150m na občerstvovačku. Teda ani nie 500 m od malín a kráv. Zbytočne som tam stratil tak 10min. Na občerstvovačke, čo bola na cca 53. km som utrúsil pred dobrovoľníkmi, že už do cieľa ostáva iba maratónska vzdialenosť a máme to za sebou. Na to som dostal nechápavé pohľady a odpoveď, že nie, do konca ostáva necelých 27 km. Nechápavo som ma nich pozrel, no rýchlo som pochopil, že skrátíi trat na necelých 80km a ja som sa o tom nedozvedel. Počas toho, ako som sledoval madagaskarčana, ako si nechával do camelbagu sypať kocky bieleho cukru som sa opýtal,   Ako ďaleko je predo mnou prvý. Ten vraj 30min. OK, z toho už nič. A čo druhý a tretí? Tak ti sú craj odo mňa 15min a sú blízko pri sebe. Štvrtý odišiel odtiaľ vraj iba 5min pred mojim príchodom. Takže ten už je tak 8min v plnom tempe v stíhačke za tretím. Zhodnotil som moju situáciu, že ešte len pred chvíľou som mal nedostatok vody a cukru v tele a tak som som sa pokúsil pridať  na nejaký úsek, či náhodou nenatrafím na štvrtého predo mnou, ktorý mohol dostať hlaďáka, či inú krízu a to by sa z neho stala lovna zver a kopec energie pre mňa. No ani po 10. km som na nikoho nenatrafil a tak som zhodnotil, že ten už bude drieť  vpredu aspoň takou rýchlosťou, ako bežím ja a začal som sa psychicky zmierovať s piatym miestom. Vedel som, že madagaskarčana ten biely cukor nespasí a nedoženie ma, no behal som predsa len rýchlejšie, ak by náhodu za ním niekto nechytil druhý dych a neobehol ma. Na pretekoch, kde človek nepozná výkonnosť pretekárov jeden nikdy nevie.

Posledná etapa bola prebehnúť cez pevnosť nad Grenoblom, kde ide lanovka a kde sme s Bebou deň, či dva pred pretekmi sedel dole voedľa lanovky. Od nej zbehnúť dole po frekventovanom, no širokom chhodníku, kde som postretával bežcov z dlhšej trasy s ktorými sme si vymenili zopar povzbudivých slov a pálil som ďalej dole, lebo z pevnosti som videl, koľko toho ma ešte čaká bežať po asfaltke dole v meste.

Keď som zbehol dole, tak ma veľmi milo prekvapila čiara nasprejovaná na zemi až do ciela. Pri jednom mieste bola dokonca tabuľa s nápisom: “Chuck Norris nikdy nebehal UT4M”. Skoro som sa pošťal od smiechu!

Pred parkom, kde bol cieľ trebalo vyšlapať na nadchod nad hlavnou cestou a odtiaľ už iba v parku prísť do cieľa. Do cieľa som dobehol v čase 9:37h na 5. mieste, čo bol môj doterajší najlepší medzinárodný výsledok, no 49min za víťazom, tak bolo hneď jasné, že niekto vedel viac, ako ja. V cieli som dostal na môj sklamaný výraz od komentátora útechu, že som aspoň tretí vo vekovej kategórií. Plus mi povedal, že víťaz sa im priznal, že to išiel na maximum hneď od začiatku a jeho risk by mu určite nevyšiel, ak by ešte dodatočne nebola skrátená trasa. Že by isto prvý do cieľa nedobehol.

Takže temtoraz to nebol žiaden heroický výkon, skor vy som ho odnotil, ako podpriemerný, no v tom blatisto-kamenistom teréne som išiel maximum pri zbehoch a to ma aspoň teší, lebo takto by som ešte pred rokom, dva nevedel behať dole kopcom po technickom teréne. Vidno, že kotníky a kolená mi už spružneli.

Druhý deň na vyhodnotení som sa cítil skôr, ako keby som išiel dlhý bežecký tréning niekde v tatrách a nie hlavné preteky sezóny. Až sa ľudia smiali, že bežci predo mnou sú dokaličení a neschopní normálnej chôdze a ja som na javisko vybehol. Do budúcna prehodnotím moju taktiku na úvodnej polke pretekov.

Môj GPS záznam zo Stravy.

Vyhodnotenie nakoniec 1. miesta v kategórii 🙂Fruit powa! 😉Jedna vrcholovka po pretekoch. Tu sme mali behať ten prvý skrátený úsek.  Tu je jedna predštartovná fotka s Bebou