TDS sú preteky v rámci UTMB(Ultra trail du Mt. Blanc) týždňa, kde sú okrem týchto pretekov ešte ďaľšie štyri preteky. Za úplný top sa považujú UTMB preteky na 169km, no na tieto preteky som nemal dostatok kvalifikačných bodov z prebehnutých pretekov, aby som sa mohol na nich vôbec zúčastniť. Išlo buď o zrušené, alebo skrátené preteky z minulého roka, kde som bol prihlásený. Mal som teda na výber z ostatných pretekov, no CCC(100km) sa mi zdalo krátke a tak som si zvolil najtechnickejšie preteky a to TDS. Behá sa prakticky z 3/4 okolo Mt. Blancu a keď je dobré počasie, je sa veru na čo pozerať.

Tieto preteky som si nastavil, ako vrchol mojej tohtoročnej ultra pretekárskej sezóny a po nevydarenených pretekoch kvôli technickému detailu začiatkom roka na Transgrancanarii som si už chcel konečne urobiť radosť. Mal som nabehaných dosť kilometrov, regenerácií som venoval dostatok úsilia, aj keď desať dní som sa trošku nechal uniesť na kratšiom 50km ultra vo Vysokých tatrách, počas nasledujúceho týždňa sústredenia v Banskej Štiavnici som opäť nabral silu a bol pripravený na veľké zahraničné preteky. Aspoň som si to namýšľal.

Do Chamonix vo Francúzsku som spolu s Mišom Rajniakom pricestoval autom deň pred štartom s jednou medzizastávkou v Rakúsku, kde sme prespali u jeho sestry Maťi. Po 1000 km za volantom odpočinok a druhý deň veget pri miestnom jazere a večerný barefoot klus v trojici po trávniku futbalového ihriska padol veľmi vhod a ešte raz Rajniakovcom zato ďakujem.

Po registrácii na preteky a vyzdvihnutie štartového čísla a vybavenie iných formalít som sa stretol s francúzskym kamošom Loicom a jeho kumpánmi, ktorí natáčali dokument “Cesta na Východ“. Je super prísť do cudzej krajiny na preteky a skoro stále tam stretnúť známe a vždy pohodové tváre kamošov. Verím, že čoskoro opäť zavítajú aj oni k nám.

Do povinnej výbavy mi chýbali nepremokavé rukavice a nepremokavo-priedušné dlhé nohavice. Povinná výbava je dosť rozsiahla a ak chce človek byť čo najľahší, treba vyberať z tých najlepších materiálov. Mňa takéto nohavice na expe vyšli na 130 e. Čiže nečakajte nejaké zľavy na tomto expe, ako som to čakal ja. Najlepšie kúpite za normálnu cenu, ako u nás v obchodoch a kedže veľa športových značiek tam má svoje novinky, tak si priplatíte aj za to. Vhodné rukavice som na expe ani nenašiel a tak som si ich nakoniec požičal od Miša.

Ak už som pri povinnej výbave, tak som si všetko oblečenie naskladal pekne do uzatvárateľných sáčkov, kde sa nedostane voda a tak veci nenasajú vlhkosť od potu z chrbta, alebo z daždivého počasia. Urobil som to tak na pretekoch prvý krát, lebo som už poučený z minulosti, že daný materiál pri pretekoch nepoužívam. Max. vetrovku. Takže som ušetril minimálne pol kila z váhy bežeckej vesty, ak by mi všetky povinne bavlnené/vlnené veci nasali vlhkosť. Takisto so štartom o 6:00 ráno a podľa rekordu trate som ani nepredpokladal, že budem na trati dlho a tak som ani nebral zbytočne veľkú (a ťažkú) čelovku. Zvolil som dve najmenšie, aké som doma mal. Dokopy som svetlo večer potreboval na cca 2h behu. Teda tu som ušetril tiež na váhe a hlavne sa mi to len tak, tak vošlo do 4.5l bežeckej vesty. Vesta mi tak aj s povinne jedným litrom tekutín vážila do 2.5kg. S gélmi a inou stravou to bolo samozrejme 3 kg, čo stále nebolo tak zlé.

Popravde som nevedel, že štart pretekov je v Taliansku, pretože Courmayeur mi ako Talianský názov nepripadalo. Preto som ani nevyužil presun zo Chamonix na štart autobusom organizátora pretekov. To by aj znamenalo, žeby som musel vstávať o dosť skôr, kedže sme s Mišom plánovali spať v spacákoch pod širakom. Nabudúce si radšej privstanem aj keď 55e jazda cez tunel popod Mt. Blanc ma tiež svoje čaro.

V Courmayeuri sme s Mišom našli štart a následne sme sa vybrali podľa navigačky čo najvyššie nad dedinu, kde cesta končila ako som predpokladal na malom parkovisku bez asfaltu. Tam sme “rozbili bivak”, lebo okrem nás tam bolo iba jedno odparkované auto bez posádky. Bolo to hneď pri hlučnom horskom potoku. Po krátkej večeri sme išli spať. Táto noc bola ešte celkom teplá a tak som musel vymeniť spacák, lebo v tom mojom páperovom som sa išiel uvariť. Ráno zazvonil budík 2,5h pred štartom. Rýchlo som zjedol pripravené jedlo z večera, zavodnil sa miestnou minerálkou z obchodu a už utekal do lesa na toaletu. Vedel som, že to takto na rýchlo nebude stačiť a že už na štarte nebude veľmi ani kde. No preložil som to už tradične dvoma Smektami a veril, že to bude až do cieľa stačiť.

Na miesto štartu sme prišli 30 min pred štartom. Rozlúčil som sa s Mišom s tým, že sa vidíme v Chamonix a išiel som odniesť drop bag na určené miesto. Myslel so si, že to už nestihnem v časovom limite, lebo to miesto je cca 300m od štartu na dolnom námestí, no po mne tam behalo s vrecami ešte niekoľko desiatok súťažiacich.

Na štarte sa tvoril had o sile 1600 pretekárov a kedže som nemal dostatok ITRA bodov v PRO kategórií, mal by som íšť niekde do druhej časti za profíkov. No to by znamenalo po štarte zbytočne veľkú stratu glykogénu pri obehovvaní pomalších bežcov a tak som zvolil rovnaký postup, ako na Lavaredoultratrail v Taliansku a to, že som preskočil zábradlie a nanominoval som sa sám 5m za štartovú pásku. Po mne to tak urobilo asi ďaľších 20 bežcov a tak sme tam čakali, ako sardinky.

Tesne pred štartom je klasická hymna UTWT pretekov a po štarte sa to celé začalo. Prvá stovka sa dopredu rozbehla, ako splašená, tak som ich chvíľu nechal sa zakysliť a pri zbehu dole po dedine som si takticky nechal pred sebou do 50 pretekárov.

Prvý kopec bolo stúpanie po zjazdovke, no celý čas po poľnej ceste, ktorá ciky-caky traverzovala celý svah až hore a tak to nebolo až tak strmé. Tam som si držal svoje tempo a iba občas som sa pozrel, kde je zhruba čelo pretekov. Tí išli tiež pomerne rozumne a tak to nebola až tak veľká medzera. Hore v hornej časti kopca bola občerstvovačka s vodou, kde sa skoro nikto nezastavil kvôli dostatočnej zásobe tekutín z povinnej výbavy. Odtiaľ sa pokračovalo na vrchol 2400m kopca, ktorý sme dosiahli po cca 12. km. Tu som už videl tesne pred sebou zopár známych medzinárodných ultra tvári a až som sa čudoval, čo robím tak blízko pri nich. Následný zbeh bol celkom príjmý počas ktorého som dobehol aj prvú ženu, ktorá vyzerala, ako najsvalnatejší chlap na trase. Zozadu jej nohy boli, ako nohy dostihového plnokrvníka. Keď ma na rovinke obiehala len o niečo rýchlejším tempom, akým som behal ja, vedel som, že to dnes s ňou bude ešte zaujímavé.

Následná občerstvovačka pri jazere som videl odbehnúť do Toi Toia pretekára a hneď som si pomyslel, že po iba jednej veľkej ráno po prebudení by bolo rozumné, aby som išiel aj ja, no hecol som sa, že to vydržím čo najdhšie. Na občerstvovačke som si doplnil vodu s čím mi pomohol chlapík ktorý tam pri vode postával, vyhodil prázdne obali od gélov a pokračoval ďalej. Prvá žena už bola v ďaľšom stúpaní a tak som pomaly sťahoval jej náskok. Povedal som si, že ak udržím minimálne jej tempo, tak to na začiatku aspoň neprepálim. Do kopca bola ale o niečo pomalšia a tak som ju opäť obehol s pozdravom, že sa vidíme neskôr a že jej prajem príjemnú zábavu.

Toto stúpanie bolo kratšie, ako to na začiatku, no pomerne výživné, lebo sa končilo vo výške 2500 m. No našinec by povedal, že v tej výške budú samé skaly, ako u nás v Tatrách. Tu v Alpách to je jedno z klasických kopčekov. Z neho sme zbehli na prašnú cestu pre autá, kde som chvíľu venoval väčšiu pozornosť dopĺňaniu väčšieho počtu kalórií, lebo som vedel, že nastáva pomerne dlhý a rýchly zbeh. V tú chvíľu ma obehol aj kamoš Marco s ktorým sme dokulhali do cieľa marcovej Transgrancanárie, ktorí je jeden z eliťákov na každých ultra pretekoch. Videl som som behať a nemal som pocit, že by som mu teraz nestíhal a tak som sa asi po 150m medzere medzi nami pustil na stíhaciu jazdu. Videl som, ako zhruba rýchlo beží a tak som sa rozhodol behať iba o niečo rýchlejšie, aby som ho pomaly, ale isto dobehol a neunavil až tak stehná z rýchleho zbehu. Keď som ho dobehol, pozdravil a následne predbbehol, tak som už Marca nestretol. Trochu som dúfal, že sa pripojí a pôjdeme spolu aspoň do polky trasy.

Po tomto asi najrýchlejšom zbehu trasy začalo striedavé krátke stúpanie a klesanie na nasledujúci kopec, kde bola občerstvovačka a kde sa dala využiť asistencia od pretekárovi známej skupiny. Ja som túto možnosť nevyužil, kedže sa mi zdala po pomerne krátkej dobe (36. km) a tak som iba doplnil vodu, zjedol nejaký ten melón, vyhodil prázdne obaly od gélov a pokračoval ďalej. Teraz nasledoval pre mňa nekonečný zbeh po pomerne technickom teréne. Doteraz ich bolo takých niekoľko, no nie až tak dlhý. Trošku som si pripadal, ako v Tatrách. Od začiatku som si ale všimol, že mi technické zbehy vôbec nejdú tak, ako by som chcel, alebo tak, ako som naučený z Tatier. Takže aj pri zbehu do dediny, kde bol najnižší bod trasy sa mi po asfalte zbiehavalo celkom divne. Jedinou útechov v tomto bolo pre mňa to, že sa mi z bežeckej vesty gély míňali a tak som bol čoraz ľahší a ľahší. Tu som sa rozhodol pred najväčším stúpaním trasy, chuťovky, kde sme na cca 8. km nastúpali cca 1400 výškových metrov. A to všetko po úvodných 51. kilometroch pretekania. To je ako vystúpiť na Slavkáč zo Starého Smokovca. Popravde som sa na to tešil, lebo som na podobné bláznovstvo bol zvvyknutý z Tatranskej výzvy. Najhoršie na tom bol fakt, že po doterajšom studenom a zamračenom počasí sa oblačnoť vytratila a začalo na nás pekne pražiť. Preto som si ešte pred občerstvovačkou vyprázdnil do úst pol litra vody a na občerstvovačke to preložil ešte kopou ovocia. Neodporúčam tento postup, ak nieste fruitariáni, lebo by ste z toho mohli chytiť preknú črevnú prehánku 🙂

Stúpanie začalo pekne zhurta. Paličkami som sa driapal pekne hore v rovnomernom mierne rýchlom tempe. Prvá žena ma stále pri mojom odchode z občerstvovačiek doháňala a tak som mal o motiváciu navyše. Teraz som pil každé štyri minúty, aj keď to bolo viacmenej iba omočenie úst, lebo piť po veľkých dúškoch v prudkom stúpaní by aj tak nemalo zmysel. Všetko by sa z tela do minúty dostalo von. V týchto častiach pretekov som bol niekde okolo 20. miesta, ako som sa dozvedel na poslednej občerstvovačke dole v dedine. Počas pekelného stúpania som obehol zopár bežcov, ktorí to s tým teplom nedávali. Jeden si až sadol. Opýtal som sa ho, či je v pohode a on že áno a že mám pokračovať. Iba som sa obzrel za ním, že sedí iba 20m od malého stromu s akurátnym tieňom pre jedného človeka..S naledujúcim mladým bežcom zo Salomon teamu som sa dal do reči, kedže som po pozdravení zistil, že je to podľa prízvuku naskôr angličan. Poprial som mu veľa šťastia s tým, že sa ešte vídíme. On mi na to odpovvedal, že asi už nie. Keď som stúpal čoraz vyššie do výšký stúpania v 2400 mnm, videl som pred sebou tak šesť bežcov komplet zmučených teplom. Pochopil som a tak som sa už nesnažil obiehať nikoho a radšej som aj ja zvolnil tempo. Išlo o to, že tu sa voda míňala veľmi rýchlo, lebo mi trebalo zapíjať aj minerálne tablety proti kŕčom a nevedel som, či bude niekde hore po občerstvovačku nejaký prameň. Nasťastie hneď, ako sme dosiahli prvý bod dlhého stúpania, tak tam pri farmárskom dome bola hadica s vodou a korytom. Tam si niektorý z bežcov namočil hlavu a tak sa snažil čo najskôr ochladiť. Ja som doplnil tiež vodu, kde som na úvod vypil na šupu jeden liter a pokračoval v behu ďalej. Ak by tu táto občerstvovačka nebola, tak by to bola iná pesnička pre každého z nás.

Následný krátky zbeh a výbeh na druhý kopec na trase s 2500+ mnm, čo bolo vlastne iba horské rebro za ktorým sa skrýval originál alpský skyruningový zbeh s režazmi a fixnými lanami. Tu mi začala prvá poriadna kríza, ktorej som sa následne dlho nevedel zbaviť. Plus, keď som videl tento technický zbeh, tak som si nahlas povedal, že to snáď nemyslia vážne. To bolo, ako pri došprintovaní do cieľa v totálnom laktáte dostať boxerom po papuly. V nohách som mal napečené po predchádzajúcom brutálne teplom výšľape do najstrmšieho kopca a teraz toto. Zobral som to ale športovo(nič iné mi ani neostávalo), usmial sa a začal opatrne zbiehať dole. Tu ma obehol podľa jasotu organizátorov asi miestny veterán, ktorému mohlo byť tak 55 rokov. Hovorím si, že aj ja chcem v tomto veku behať dole kopcom po technickom teréne takto rýchlo. Horko ťažko som to zbehol dole, lebo stehná ma tu veľmi neposlúchali. Volil som radšej pomalšie tempo s dôrazom na doĺňanie cukru a minerálnych tabliet podľa plánu dúfajúc, že to prejde. Po tomto zbehu mi následná relatívne rovinka, kde som dobehol jedného íra s ktorým som sa dal do reči, pripadala poriadne nekonečná. Začínal som mať opäť málo vody a tak som hľadal nejaký vhodný zdroj. Nechcel som piť vodu z malých potôčikov popri trase, lebo všade tam sa pásli kravy a ich exkrementy boli všade. Hrozila by z toho minimálne poriadna črevná prehánka. Ír ma ale ubezpečil, že čoskoro zbehneme  k väčšiemu potoku. Ja som sa ním nechal pri technickom zbehu obehnúť a v jednej z ostrých zákrut som si nabral vodu z čurkajúceho pramienka hneď na chodníku. Išlo to ale pomaly a tak veľa som tam tej vody nenabral. Dobehol som opäť íra, ktorý akurát naberal vodu z rieky. Nabral som si ju tiež, no jej pitie som odkladal až na nutnú chvíľu, kedže o chvíľu mala byť ďaľšia občerstvovačka. Tu som zbiehaval opäť veľmi pomaly po technickom teréne.

V občerstvovačke ma čakal môj drop bag a asi 20 min. dozadu som si povedal, že tam využijem čas na dolnenie kalórii z ovocia a ostanem tak hoc aj 10 min., ak to bude nutné. Popri dopĺňaní gélov do vesty z dropbagu, čo ma opäť zaťažilo, ako na úvod pretekov som zjedol asi 20 mesiačikov vodného melóna a 10 mesiačikov pomaranča. Samozrejme, že dostihový plnokrvník ma tu dobehol, doplnil si zásoby do vesty a bežal ďalej. Ja som sa dal pri jedení pomarančov do reči s mladým angličanom, ktorého som obiehaval na tom brutálnom stúpaní. Povedal mi, že plnokrvník behal dole kopcom po technickom úseku tak rýchlo, že raz po zakopnutí ostal zaväsený iba za ruky na skale, ktorej sa na poslednú chvíľu stihol chytiť. Asi tak tá baba išla tie zbehy. Neskutočné. Tu som si povedal, že dnes to asi s touto babou prehrám. Bol som fakt v dlhom stave krízy a nemal som tušenia, ako dlho to ešte budem musieť znášať. Vtedy som si povedal, že to nebudem hrotiť, budem sa držať plánu s dopĺňaním energie, vody a minerálov a keď to neprejde, budem si to aspoň poriadne užívať. Tým myslím, že ak zbadám nejaký pekný pohľad na masív Mt. Blancu, tak trošku spomalím a pokochám sa. Čo iné mi aj ostávalo?

Od tejto občerstvovačky na 67. km nasledovalo kratšie stúpanie s 350 nastúpanými metrami a nasledné ostré klesanie. Niekde tu som sa rozhodol sa ísť vytoto, lebo ma už poriadne tlačilo a pri zbehoh to už nebolo únosné. Plus som pri nejakej lúke za kríkom videl odhritý kúsok hliny s trsom trávy a tak som to poňal, ako znamenie, že v tejto jame skončí môj fruitariánsky čokoládový koláčik. Celé mi to zabralo tak do dvoch minút, takže pohoda. Popravde, tu som trasu vnímal ako nutné zlo, ktoré musím prejsť, začínalo fúkať a aj sa ochladilo a tak som musel byť stále v pohybe. Z dosiahnutého kopca v 2350mnm začalo kratšie klesanie striedajúce sa s mini stúpaniami až som následne dobehol na ďaľšiu občerstvovačku.

Z občerstvovačky začalo ostré klesanie po cca 91. km, potom popri ceste beh s veľmi malým klesaním, ale predsa popri ceste do nejakej zastavanej oblasti až sme sa dostali dediny Les Contamines. Tá pre mňa viacmenej troj kiláková rovinka ma trošku prebrala, lebo som dokázal pri pomerne nie až tak veľkej spotrebe síl držať tempo okolo 5min/km. Neskutočné na celej doterajšej trase bolo to, ako skoro všetci ľudia bez rozdielu veku a pohlavia povzbudzovali. Jedinú výnimku tvorili farmári v horských oblastiach, ktorí si museli myslieť svoje, keď sa na nás iba usmievali. Pred občerstvovačkou bola v dedine krčma, ktorá mala letnú terasu komplet obsadenú hosťami. Tí dvíhali poháre s pivom na pozdrav a keď som ich hecol pokrikom: “Alleeeez” (“Poďme”) odpovedali mi burácajúcim jasotom a takisto pokrikmi Allllez. To mi dodalo toľko energie, že som si povedal, že predsa som sa netrepal 1600 km na preteky preto, aby som sa tu iba prechádzal a že som tu prišiel predsa pretekať. Plný energie som si na občerstvovačke zajedol melóna, doplnil vodu, preložil to gélom a pri východe som zakričal na neďalekú plnú letnú terasu opäť “Alleeeeez” a tí ľudia opäť obrovský jasot poslali na oplátku späť. Toto treba zažiť! Vtedy som sa dozvedel, že som na cca 15 mieste a začal som stíhaciu jazdu. Prvý nešťastník sa motal na ostrom stúpaní po asfaltke von z dediny hore do lesa. Pri jedných z posledných domov som ho ešte videl sa napiť z prameňa pri dome a ako si opláchol šiltovku. Povedal som si, že celkom dobrý nápad a zopakoval to pričom o 25 m vyššie som videl dve deti, ako robili svoju malú občerstvovačku pre pretekárov. Miestne dievčatko pred domom podávalo vodu a aj keď som sa pred 15. sekundami poriadne napil, neodmietol som, aby som jej urobil radosť. Keď som, ale videl následne sa ku mne sa načahujúcu chlapcovu ruku plnú cukríkov odmietol som s tým, ako že sa veľmi ponáhľam. Až mi ho bolo potom ľúto, keď ostal sklamaný, že kamoška/sestra podala úspešne svoju časť úlohy a on nie.

Tu mi ešte dvaja páni na požiadanie zdelili, že plnokrvník je predo mnou asi 20 min. A ja si hovorím, že pána boha. Tak ta mi dnes naloží, no nedám jej to zadarmo. Stúpanie sa zmiernilo na normálne behateľný tréningový kopec a tak som kopol do vrtule a pretekára pred sebou som obehol. Povedal som si, že super, lebo pred ním som videl ďaľšieho. Ten už do strmšieho kopca chodil s polomŕtvym pohľadom a tak som sa ho spýtal, či je v pohode. On že nie, že je na blato. Opýtal sa ma, či ja som. Kedže som k nemu pribehol, odpovedal som pravdivo, že aktuálne som úplne v pohode. On mi na podporným tónom, že mám teda behať ďalej. Pozdravili sme sa a pokračoval som ďalej. Tu som sa pri ostrejšom stúpaní už dal so ostrej chôdze, aby som behom nemíňal až príliš veľa energie. Tak som sa aj trochu ukludniľ z ošialu, že zrazu je po nekonečnej cca 35 kilometrovej kríze a postavil sa znova na zem. Spočítal som si čas, koľko už bežím od občerstvovačky a odteraz pri zvýšenom tempe som sa rozhodol držať striktne na minútu dopĺňanie kalórií, pričom pri prvom príznaku ústupu energie zvýšim frekvenciu kalorického príjmu. Mohol som si to dovoliť, lebo mi ostali ešte nejaké raw tyčinky nad rámec pravidelného dopĺňania kalórií. Vedel som, že od teraz to pôjde, len to nesmiem pokašlať s príliš ostrým tempom. To som si nechal zatiaľ iba na dobiehanie a obiehanie nechápajúcich súperov, ktorí už všetky aj menšie stúpania kráčali. Teda, ako ja počas tej dlhej krízy.

Keď som obehol posledných dvoch, povedal som si, že super, už som na 13. mieste. Pred sebou som mal v miernom vlnitom stúpaní dvoch pri sebe bežiacich súperov. Dozvedel som sa to od bežcov, čo boli práve na výbehu a povedali mi, že idú krokom a že ich behom o chvíľu mám. a že som na 13. mieste. Ja že im ďakujem, no že potrebujem dobehnúť aj plnokrvníka a ideálne to stiahnuť do TOP10. Jeden z nich sa iba usmial a povedal, že to bude asi nemožné. Ja som mu iba v zhone krokov do kopca povedal, že nič nieje nemožné. Druhý bežec to uznal a povzbudil ma, nech drem ďalej. Keď som dobiehal tých dvvch predo mnou, zistil som, že jeden z nich je kamoš ír. Z diaľky som ho radostne pozdravil a keď som ich oboch asi o tri minúty na to behom obiehal, obaja nechápali a popriali mi s úsmevom štastnú jazdu 🙂

Dobre, takže som už na 11. mieste a predo mnou ešte tri kopce. Ten prvý bol najbrutálnejší. Po ňom v serpentínach som videl dve postavy. Jedna, tá vyššie bola príliš vysoko, aby som rozoznal, či to je ten obávaný plnokrvník. Do kopca som sa oprel agresívnym chodeckým tempom za pomoci paličiek a začal som rýchlo sťahovať náskok pretekára, ktorý bol na začiatku môjho stúpania niekde v polke kopca. Ten tak spomalil, že sa ledva vliekol. Keď som ho dobiehal, tak sa vyčerpaný zvliekol na veľký kameň a keď som prišiel k nemu s úsmevom a so slovami, že len nech tu nezomiera, že sú aj lepšie miesta, tak sa usmial a keď som si overil, že je relatívne v pohode opýtal som sa, že kde je plnokrvník. Ukázal na vrchol kopca a tak som zacítil krv a pustil sa do stíhačky. Tu som zrazu našiel kvapkajúci pramienok vody a tak som postál za dve minúty, aby som doplnil vodu, lebo pri tomto tempe by som o chvíľu bol dehydrovaný. Zatiaľ sa začal približovať kamoš ír a tak som kopol opäť do vrtule a nechal sa nahor poháňať pomyselným tlakom, že ma dobehne.

Na kopci bol zbeh do lesa a následným lesným úzkym chodníčkom som prebehol cez klasický lanový most cez priepasť, či potok s vodopádom. Neviem presne, lebo na jeho druhej strane bol fotograf a tak som ten most prebehol. Ich som sa opýtal, aký náskok má prvá žena. Oni, že cca 5-7 minút. Vedel som, že už ju mám a tak som si šľahol gél a bomby za ňou. Už sa stmievalo a v lese pod stromami som už skoro nevidel pod nohy, no ešte som sa hecol, že to dobehnem na otvorené priestranstvo nad posledný veľký zbeh a tam si vyberiem čelovku z bežeckej vesty. Pritom som tuho spomínal na podobnú situáciu a následný pád v noci na Štefánik ultra trail. Len som sa usmieval a hovoril si, že: “Drž tie nohy vysoko!”

Z bodu, kde začalo posledné dlhe klesanie som videl v diaľke bežať niekoho s čelovkou. Potom sa aj jedna osoba obrátila a začala stúpať smerom hore. Nasadil som na technickom tempo a keď som minul osobu idúcu oproti mne, tak som zistil, že to je iba nejaký turista. Pri zbehu som sa dostal do lesa, kde začínali kratšie serpentíny s úzkym chodníkom, ktorý sa občas rozširoval. To mi napovedalo, že už niesme ďaleko od dediny a ešte viac som pridal. Zrazu som videl pred sebou bežiacu osobu s čelovkou. Vedel som o koho ide. Keď som babu dobehol, povedal som jej, že beží neskutočne rýchle tie doterajšie technické zbehy. Ona mi na to povedala, že si dva krát už vyvrtla kotník. Povzbudil som ju a ešte pridal. Na asfaltku som pribehol o krátky čas nato a vedel som, že aj s v vrtnutým kontníkom sa po rovnom povrchu môže pustiť rýchlo dole kopcom za mnou. Takže som sa rozhodol to rozpeckovať na tempo niekde na 4min/km, no trošku ma zbrzdil asfalt s veľkou stratou výšky a tak som trochu zvolnil. V jednej zo zákrut stál niekto a kričal svietiac mi do oči čelovkou partii v druhej zákrute, že to nieje prvá žena a keď som bol pri ňom, tak zvrieskol po franzúzsky, že to je Richard! Z druhej zákruty sa ozval šialene kričajúc kamoš Loic s kumpánmi, ktorí ma brutálne začali hecovať. Od šťastia mi skoro slza z oka vypadla. Na to sa ku mne pridal košický kamarát Gabi Šlárko, ktorý so zvonom v ruke behal dole kopcom so mnou, gratuloval mi k 10. miestu a oznamoval mi stav pretekárov predo mnou. Vraj jeden je 2min predo mnou a druhý 8. No že obaja sú na tom dosť biedne. Vraj horšie ten 8 min predo mnou. Rýchla kalkulácia a povedal som mu, že toho 2 min pred sebou dám určite, no toho pred ním asi nie, lebo do cieľa ostávalo nejakých 8 km. No Gabi ma povzbudil, že ani jeden tu dole nebehal tak sviežo, ako ja a tak nech to skúsim.

Na občerstvovačku som priletel v tempe 4:00 min/km. Tesne pred stanom som ešte zazrel usmievajúcu a povzbudzujúcu Marínu Šlárkovú. V stane som skoro neubrzdil, zobral som prvý melón, čo som videl, odkusol za dve sekundy čo najviac melónu a prášil ďalej. Skoro som ten melón vygrcial, lebo behať v tempe s plnou pusou a žalúdkom veľkých nepokúsaných kúskov nieje veľmi rozumné.

Deviateho pretekára som obehol asi po dvoch kilometroch po miernom stúpaní. Ten sa ešte ako tak pohyboval vpred, no keď som ho dobehol, tak sa iba opýtal, ako ďaleko je súper za ním. Vedel som, že on ma už neohrozí. Povedal som mu, že nie súper, ale súperka mu dýcha na chrbát, tak som ho asi veľmi nepotešil.

Kopol som do seba gél a začal stíhať po pekne lesnej cestičke pretekára predo mnou. Tu mi začínala celkom dochádzať energia, lebo som už mal iba posledný gél a ten som sa rozhodol dať až na podlednej päťke. Normálne by som na taký deväť kilometrový záver dal tri gély, no teraz som mal už iba jeden. Raw tyčinky som už dávať nechcel, lebo mi už dochádzala voda a kedže som na poslednej očerstvovačke nechcel dať psychickú výhodu a možnosť ma mať na dohľad plnokrvníkovi, tak som za to teraz išiel zaplatiť. Vpredu som videl pomaly sa pohybujúceho bežca s čelovkou, ktorý sa plus každú chvíľu obzeral, aby videl, ako rýchlo sa približujem. Keď som ho dobehol, chcel sa pridať, no nemal šancu. Moje tempo bolo vtedy o minútu rýchlejšie, ako jeho a tak som mu iba odpovedal na tú istú otázku, ako mi položil predchádzajúci pretekár. Povedal som mu ale, že ak pridá, že udrží pred prvou ženou náskok. Ako presne to dopadlo, netuším. Vtedy som mal iné starosti, kedže som z toho tempa začal upadať na sile.

Zrazu oproti mne niekto behá do kopca a keď som bol na jeho úrovni, moja čelovka presvietila tú jeho a podľa oblečenia som zbadal, že to je kamaráť Mišo, ktorý tu so mnou prišiel. A čo nemal so sebou? Vychladený Redbull! Ako nič lepšie mi v tejto chvíli nemohol podať. Totiž ja na tieto preteky som sa pripravil tak, že som si zobral iba obmedzený počet gélov s kofeínom s tým, že na občerstvovačkách budú mať Redbull. Zabudol som ale nato, že kedysi bol predaj energeťákov vo FR zakázaný a na pretekoch sa toho asi držia aj naďalej. Na občerstvovačkách totiž ponúkajú iba čaj a kávu. No z nej by som sa isto pototo a tak som ju odmietal. Čiže Mišo s víťazoslávnym gestom vytiahol Redbull a kopol som ho do seba. To mi dodalo aj potrebné tekutiny a tak som mohol kopnúť do vrtule.

Keď som pribeho do dediny, tak som sa pýtal ľudí, že koľko to je preboha ešte do cieľa. Fakt som toho už začínal mať plné zuby. Keď som sa dozvedel, že ešte také dva kilometre, tak som sa iba zasmial a krútil hlavou. Jasné, že som to videl aj na hodinkách merajúce moju odbehnutú vzdialenosť, no ako býva zvykom, tak aj tam sú mierne odchylky.

Hodinky ukazujú posledný kilák do mesta a ja sa zrazu dostávam na hlavnú ulicu Chamonix s letnými terasami barov plných skandujúcich ľudí. Ako doteraz ich bolo veľa, no ten dav skandujúcich ľudí, ako niekde pri stúpaní na kopec pri Tour de France som ešte nezažil. Asi štyristo metrov predo mnou vytvorili ľudia úzky koridor a ja plný ich energie som sa hecol a až neveriacky pozeral na hodinky ukazujúce tempo 4:20min/km. Išlo sa mi zrazu tak ľahko, že som si myslel, že som akurát na 10 kilometrov nedeľnom tempovom behu a nie, že behám cez 15h po alpských vŕškoch. Zrazu som predo mnou zbadal zábrany a zo zákruty sa predo mnou ukázala cieľová rovinka. Tam čo robili ľudia…niečo úžasné. Tľapol som si snáď s každým, čo mal pri zábrane natiahnutú ruku. Cieľ som prebehol, no mal som veľké nutkanie to tým divákom nejako oplatiť späť a tak som sa obrátil a cieľovú rovinku si obehol po obvode zábran ešte raz. Tento pocit bol neopísateľný. Ďakujem!

V cieli krátke interview, ked že som dobehol na 8. mieste v čase 15:40 h a následne ma už v cieli čakali košicania a iní kamaráti zo Slovenska ktorým takisto veľmi pekne ďakujem za hecnutie na trati. Veľmi mi to pomohlo!

GPS trasa z hodiniek.

Zabehnúť si preteky takého formátu je ťažká skúsenosť, no to povzbudzovanie od ľudí počas celých pretekov stojí naozaj za toto trépenie. Veľmi sa chcem poďakovať sponzorom a partnerom, ktorí mi pomohli v príprave a stáli pri mne po celý čas:

Go Create Performance s r.o.

Arch Max SK&CZ

Trekland.sk

X Medical Clinic

Get Results Košice

 

A nejaké foto na záver: