Tatranská Výzva 2017: Výbeh a zbeh 9. tatranských štítov do 30. hodín (150km +11500m). 8/9. Takmer všetky
26

Aug

2017

Tatranská Výzva je projekt, ktorý som si vysníval už v časoch, keď som ešte začal s prípravou na horské ultra behajúc na Tatranské štíty. Bolo to niekedy pred štyroma-piatimi rokmi. Samozrejme, že vtedy to bol ešte len sen, pretože moja vtedajšia fyzička mi dovolovala vybehnúť a zbehnúť max. tri štíty za sebou a aj keď som sa o to pokúsil, tak som sa pri zbehu z druhého-Rysov (po Kriváni) roztrepal na skalách a na Furkotský štít som sa už nedostal. Ale vtedy som už vedel, že postupnou systematickou prípravou sa dokážem pripraviť najprv na zdolanie siedmich, no neskôr aj viacerých štítov idúcich po sebe. Totiž nikdy som nemal pocit, aby tento stanovený základný počet štítov mi bude stačiť. Behu som sa od prechodu na ultra stále chcel venovať profesionálne a tak aj môj tréning vyzerá. Všetko tomu podmieňujem a tak popri práci sa snažím trénovať, čo najviac.

Čiže keď už nastal ten čas, že som si povedal, že som už ready na Tatranskú výzvu, tak sa mi už vôbec nezdalo, že sedem štítov bude pre mňa výzva pri aktuálnej kondičke. Predsa len už mám za sebou systematickú prípravu a čo to aj odpretekané v ultra, aby som vedel, že pre moje telo musím vybrať ťažšiu výzvu. Preto som si vybral všetkých osem štítov, ktoré pravidelne v tréningu vo V. Tatrách behávam a k tomu som ešte pridal aj Malý ľadový štít nad Sedielkom, kde som popravde nikdy ešte nebol. Tento detail som sa ale rozhodol vyriešiť sparingom a nakoniec som mal na tento štít dvoch skúsených sparingov, dvoch Maťov. Jedného Maťa skialpinistu, ktorý ma neskutočnú kondičku a druhého Maťa, dobrého kamaráta z Košíc, horolezcu a horského explorera. Bol tam s nami nakoniec ešte jeden kamarát, no nepredbiehajme.

Dátum som si vyberal podľa toho, aby som sa po pretekoch Štefánik trail dokázal dostatočne zotaviť a pripraviť na Tatraskú výzvu, čo bolo šesť týždňov. Zároveň som to dal tak, aby som mal päť týždňov na zotavenie a tréning na vrchol sezóny, ultrák TDS(119km +7200m) v Chamonix vo Francúzskych alpách. Kedže už som pozmenil aj trochu tréningový systém, tak by to nemal byť problém utiahnuť aj s kratšími 55km trail pretekmi 10 dní pred Chamonix Tatranská Šelma Ultra. Konečne totiž po 10 rokoch behania na vyššej tréningovej úrovni mi telo dovoľuje behať každý deň bez prestávky a ja to patrične využívam pre navyšovanie aktuálnej formy.

Trasa ma stále lákala zo západu na východ a to od Kriváňa cez Furkotský štít, Predné Sólisko, Kôprovský štít, Rysy, Východná Vysoká, Slávkovský štít, Malý ľadový štít, Jahňací štít a ukončil by som to dole pri Tatranských Matliaroch na zbernom parkovisku Kežmarká Biela vody. Sú to až na jeden štít všetky trasy, čo bežne v príprave v Tatrách behávam. Akurát Malý ľadový som si vybral preto, lebo obvykle to otočím v Sedielku pod ním a hore už väčšinou pre nepriazeň počasia nepokračujem. Pre výzvu som ho ale musel zaradiť, kedže sa jedná o zdolanie Tatranských štítov a nie sediel. Samozrejme som tam počítal aj so zdržaním, lebo to už bežecký terén nieje vôbec. Rozhodol som sa to dať kvôli prázdninám na týždeň a to dva dni po príchode zo služby utorok-štvrtok 26.-27.7. so štartom o 10:00 ráno a predpokladaným ukončením o 16:00 druhého dňa. Na celé som si teda stanovil 30 hodinový limit. Aby to nebolo príliš jednoduché a ja som mal tak na seba tlak, ako cez preteky. Tak, ako v tréningu budem každý štít behať hore a dole skoro vždy po rovnakej trase a pokračovať po magistrále ďalej pod ďaľší štít. AKurát prvý Kriváň som už zbiehaval po modrej značke na magistrálu a pri zbehu z Kôprovského štítu som prešiel z modrej na ččervenú značku smerujúcu na Rysy pri smerovej tabuli Nad žabím potokom.

Prakticky až do štartu som sa pripravoval posledné týždne popri práci a tak v práci som často volil namiesto spánku večerné/nočné tréningy, len aby som bol čo najviac adaptovaný na stav únavy, ako som predpokladal, že sa dostaví po behu na tak dlhý čas v horskom prostredí. V môj prospech hralo aj to, že som už tento rok predtým odpretekal dva 120+ km ultramaratóny a tak pre moje telo by to nemal byť až taký šok. Čo som ale nevedel bolo to, ako sa moje telo bude správať pri behu na 30h, kedže to je limit, ktorý som si na danú výzvu po rozpočítaní medzičasov určil. Doteraz som najviac pretekal počas 16:30h a toto malo byť skoro dva krát tak dlhé. Čiže vedel som, že mi bude treba veľa kofeínu, no aj s ním som musel narábať rozumne, ako som sa už počas predchádzajúcich ultra mal možnosť na vlastnej koži presvedčiť.

Veľa kamarátov mi hovorilo, že by bolo fajn z toho urobiť video, no my sme spolu s mojím Dreamteamom do poslednej chvíle nevedel, či to budeme natáčať sami iba s pomocou pacerov(väčšiny kamošov, ktorí sa rozhodli si nejaký z úsekov prebehnúť so mnou), alebo na to bude nejaký špecializovaný filmová produkcia. Dreamteam tvoril manažér Peťo Spanitz a ARCHMAX kamoška Maťa Čibová, ktorí boli hlavný úderný podporný team pre túto akciu. Dosť nezávidenia hodná pozícia, no o to si viac vážim, že sa na to so mnou dali!

Po príchode zo služby som si prichystal všetko potrebné. Nakúpené som mal už všetko, iba mi to trebalo rozdeliť na to, čo si vezmem so sebou hneď a čo budem pridávať postupne. Uvaril som si aj zemiaky do ktorých som si pridal soľ a olej, pretože toto varené jedlo som sa rozhodol aplikovať pri dlhých ultra nad 24h, kde jest iba ovocné gély so sušeným ovocím je pre mňa masaker predstava. A pre môj žalúdok ani nehovorím. Iné by bolo, ak by to človek išiel pomaly. To potom so žalúdkom problém nebude, no pri rýchlom tempe a následných otrasoch je žalúdok až príliš stresovaný a tak je dôležité si nastaviť adekvátne to, čo bude jesť. Takisto som sa rozhodol pridať do stravy po prvý krát raw tyčinky Marva, ktoré majú základ pomleté datle a k nim sa pridávajú pomleté rôzne druhy orechov. To sú tuky a sám som bol zvedavý, ako si moje trávenie poradí s touto kombináciou cukrov a tukov. Ak by som chcel ísť iba na cukroch, tak by mi neostáalo jesť nič iné, ako sušené/čerstvé datle, pretože jedine pri ovocí nemá človek problém s trávením. No to by znamenalo ich jesť na kilá a tak ťažké bremeno počas behu nosiť nechcem. Na tejto výzve som do stravy pridal aj vodu z kokosových orechov, čo je prakticky cukor v ideálnom pomere k čistej vode, kedže kokosovú vodu používali americkí vojenskí lekári na vo vojne proti Japoncom, ako najlepšia náhrada fyziologického roztoku.

Najväčšou výzvou bolo zvoliť si správnu obuv na tatranskú žulu. Vedel som, že to nesmie byť veľmi minimalistická topánka, lebo by som mohol dať zbohom mojim plantárnym šľachám na chodidlách a zároveň to nesmela byť príliš vysoká topánka, akými sú známe napríklad modely od značky Hoka one one. Tie som skúšal a u nich som mal problém, že pri príliš stŕmom zbehu mi pri došľape na prednú časť chodidla narážali prsty do špičky topánky. Po dvoch desiatkách hodín behu v tatrách by som prišiel takto o všetky nechty na chodidlách. Našťastie značka bežeckých topánok ALTRA , ktoré aktuálne používam vydala nový, vylepšený model Olympus 2.0. Ten už bol trošku užší, ako predchádzajúci model a hlavne obsahoval Vibram podážku. Zatiaľ som ešte nemal nič priľnavejšie na tatrasnkú žulu, ako gumu od firmy Vibram. Čiže som si od toho veľa sľuboval. Firma hurikansport.sk, ktorá má výhradný dovoz značky Altra na SK mi zabezpečila model pre túto výzvu, začo im opäť ďakujem. Tento model je ale o niečo užší a tak mi poslali radšej dvoje topánok s rôznym číslovaním. Ten, ktorý nosím bežne a potom o pol čísla väčší. S ponožkou pri modely s mojou bežnou veľkosťou som pri testovacích zbehoch skoro prišiel o prsty, takže som sa presvedčil, že naozaj je tento model menší. Bez ponožky mi bol tento model presne, ako pre moju nohu. Väčší model bol aj s ponožkou pre moje tenké chodidlo síce fajn na dĺžku, no trochu mi v tom noha lietala, aj keď som to vedel zriešiť o niečo hrubšou bežeckou ponožkou . Bežne totiž nosím na beh 9 gramové ultratenké Arch Max ponožky Ungravity.  K týmto topánkam som sa dostal iba niečo okolo 10 dní pred Tatranskou výzvou a tak som mal málo času na privykanie si vyššej topánke. Predsa len aj keď Olympus 2.0 je široký model a tak, ako bežne u značky Altra je zvykom, pri došľape sa váha tela rozloží lepšie a tak má človek väčšiu stabilitu došľapu. Každopádne v Tatrách je veľa možností, kde noha nedošľapne ideálne a tak sa chodidlo vo vyššej topánke vychyľuje oveľa viac, ako s nižšou topánkou. Tým pádom sa oveľa viac do hry zapájajú stabilizátori kĺbov pohybového aparátu: členkové, kolenné, či bedrové. To som mal pocit už zistiť pri záverečnom, najťažšom tréningovom týždni, kedy som sa najviac špecializoval na kamenistý povrch. Už tu ma začalo trochu pobolievať pravé koleno, no už som to neriešil, lebo som mal ešte niekoľko voľnejších tréningových dní po rovnom povrchu a tak telo malo čas na regeneráciu.

Do Tatier som po trojhodinovom spánku(najdôležitejší je vždy spánok predchádzajúcej noci a nociach pred ňou, ako posledná noc pred štartom, no spať treba aj počas nej) prišiel z Košíc autom o 7:30 ráno a následne sa ubytoval v hoteli na Štrbskom plese. Tam som si prehodil jedlo do pretekárskej bežeckej vesty a čakal som na novinárov na prvý zo šnúry rozhovorov pre média. Sám by som nepovedal, že táto akcia vyvolá taký záujem.

Na izbe som sa zoznámil s ďaľším, aj keď iba hosťujúcim členom dreamteamu Jurom Králikom, ktorý mal nastarosti aj veci ohľadom nahrávania videa z tejto akcie. Od neho sme sa dozvedeli, že produkcia na natáčanie nakoniec bude a budú to točiť Peťo Kováč a Filip Benček. Na to, že ešte včera sme boli v tom, že si to budeme robiť sami, tak to vychádza celkom dobre. K tomu mi ešte Maťo Urbaník (organizátor Štefánik ultra trail) cez Garmin.sk požičal GPS sledovacie zariadenie vďaka ktorému môj tím a fanúšikovia budú vedieť, kde sa práve nachádzam.

Do štartu zostávala hodina a tak sme sa presunuli ku štartu Tatranskej výzvy, Tri studničky zberné parkovisko. Konkrétny štart mal byť pri smerovej tabuli Tri studničky odkiaľ ide už zelená turistická značka hore smer Kriváň. Po krátkom v poradí druhom rozhovore pre média som zistil, že už nemáme toľko času na presun na štart, aby sme stihli štart presne o 10:00. Kopol som do seba jednu plechovku Redbul na nabudenie, kedže doteraz som držal zámerne kľudný stav mysle, aby som nespotreboval príliš veľa energie na odstránenie laktátu zo svalov spôsobeného nervozitou.

Štart sme dali presne o 10:02. Na začiatku sa ku mne pripojil jeden mne len trochu známy bežec z OCR pretekov, ktorý chcel ísť so mnou prvých 50 km. Celkom som sa tešil tejto myšlienke, lebo na prvých päť štítov som veľa nahlásených pacerov nemal. Škoda len, že som nahodil príliš vysoké tempo a po kilometri som už bežal sám. Počas kopcovitých dlhých ultra sa väčšinou veľmi stŕme kopce chodia rýchlou chôdzou, aby sa pre následné zbehy, či rovinatejšie úseky ušetrila energie na rýchlejšie tempo. Osobne som nikdy bežecké paličky nepoužíval, no cítil som to tak, že práve na Tatranskú výzvu by som mal s ich používaním začať. Firma Trekland.sk mi zabezpečila super ľahké paličky vybavené rýchloupinakom na zápästie vďaka ktorému človek drží paličky iba keď ich priťahuje k sebe po odraze. Tak celú váhu prenáša do ramien a chrbta a nie do predlaktí. Čo je jedinečný systém, ktorý som si už v tréningu na Výzvu veľmi obľúbil.

Taktika bola taká, že cca 40% terénu odbehám a zvyšok stŕmych kopcov rýchlo s veľkou pomocou bežeckých paličiek odkráčam. Ako bolo vidno na streťom štíte, pri čisto chôdzi s paličkami mal problém predo mnou behom stíhať bežecký pacer.

Na úsek Tri studničky-Kriváň som si dal veľmi voľný limit 1:35h, kedže sa stáva, že vďaka turistom sa človek v záverečných pasážach výstupu celkom zdrží. Dnes, ale bolo vonku pekne hnusne: zamračené s predpokladanými zrážkami okolo obeda, zima a silnuci vietor na štítoch a tak som po ceste na Kriváň stretol dokopy štyroch ľudí. Z toho jeden bol môj veľmi dobrý kamarát, horolezec a dobrodruh Maťo Syn z Košíc. Ten si myslel, že štartujem zo Štrbského a tak chudák sa s batohom na chrbte plašil za mnou na vrchol, aby ma stihol. Stretli sme sa 300 výškových metrov pod vrcholom. Na vrchole som tak bol za 1:14h, čo bolo o dve minúty viac, ako môj minuloročný osobák na tejto trase. Nestresovalo ma to, pretože za rok som predsa len čo to odtrénoval a hlavne odpretekal a tak je prirodzené, že to pôjdem pri voľnej trase o niečo rýchlejšie. Pri zbehu sa ku mne pripojil na modrej značke už aj Juro, ktorý si išiel svoje tempo od úvodu a pri ohlásenom voľnom tempe pri každom zbehu mi robil video dokumentáciu. Tu už po mokrej žule som mal jediné podkĺznutie na celej trase a to aj vďaka mojej nepozornosti, no ustál som to celkom bez zranenia. Takže vibram podrážka na Olympusoch 2.0 plnila svoju úlohu parádne. Cítil som sa vynikajúco, no netrebalo zbytočne devastovať pri zbehoch stehná a lýtka a tak som držal na zbehu mierne tempo.

Spolu s Jurom sme dobehli po Magistrále ku odbočke na Furkotský štít. Tu nás už čakal ďaľší mne neznámy a na poslednú chvíľu oznámený pacer. Škoda len, že sme sa nezladili s tempom a tak som aj jeho po pár minútach stratil a ďalej som už pokračoval sám. Na Furkotský štít sa mi bežalo parádne a tak som si držal stále tempo a využíval čo najviac paličky a tak odľahčoval nohy. Takouto kombináciou a opät minimálnym pohybom turistov na trase som vrchol Furkotského štítu dosiahol za 1:12h (od magistrály). Pod vrcholom ma už čakal nedočkavý Jožo Kubáni. Trošku som ho musel na štíte počkať, no od decka som Jožovým fanúšikom a tak sme dali aj krátky rozhovor počas ktorého som fajne vymrzol a tak začalo prvé z nekonečný zohrievaní sa počas prvých metroch zbehov z dosiahnutých štítov. Po zbehu začalo aj výdatne pršať a ja som urobil chybu, že som sa obliekol do bežeckej membránovej bundy až pred Furkotskou dolinou a nie IHNEĎ potom, čo som zacítil zimu. Ak človek nechá zohriatie tela organizmu, tak to ho potom stojí príliš veľa kalórií z glykogénu, ktoré potom chýbajú na samotný výkon v závere.

Pri probléme sa ohriať už v pomerne studenom vzduchu (hore na štítoch bolo hlásených okolo 5 stupňov a spolu s vetrom a vlhkom to bolo pre telo ešte horšie) som musel vynechať zastávku na prvej občerstvovačke na Štrbskom plese pri mojom dreamteame a pokračovať v behu na tretí vrchol, Predné Sólisko. Keď som už bol tesne pred hornou stanicou sedačkovej lanovky, tak ma dobehol neohlásený pacer, ktorý sa vraj za mnou hnal už z dola. Paráda, že ma dohnal, lebo som ho aspoň mohol poslať predo mňa a držať tempo. Hore na vrchol som to dokopy od auta od Smerovej tabule na parkovisku Štrbské pleso dal za 0:55h. Čo nebolo až tak zlé. Hore obligátna vrcholová fotka, aby bol výkon spolu so záznamom z GPS hodiniek regulérny a ide sa dole. Ešte ma tu trošku zdržal hore sa valiaci Rado Bujdoš spolu s Maťom Holečkom s ktorými sme si dokopy urobili fotku a tak som opäť pekne vymrznutý pokračoval dole konečne ku občerstvovačke. Pri aute ma už čakala Maťa s Peťom a po prvý krát od začiatku som sa na chvíľu zastavil, aby som doplnil kalórie. Jasné, že zemiaky, ktoré som si včera doma uvaril ostali v mrazničke, kde som si ich skoro ráno pred odchodom odložil, aby mi tak zemiaky vydržali čo najdlhšie. Tak aj bolo. Ale vďaka dreamteamu som mal už čisté zemiaky z reštiky. Trochu som z nich odjedol, nechcel som totiž príliš zaplniť žalúdok, doplnik som si ovocné gély od firmy Powerbar, Marva tyčinky, do jedného bidónu som si nechal naliať na skúšku kokosovú vodu a opäť poriadne vymrznutý som pokračoval ďalej. Takisto, ako teplo, tak aj zima z tela odčerpáva elektrolyty(minerály zabezpečujúce voľný prechod elektrického impulzu z mozgu na kontrakciu svalu) a tak som musel začať postupne zvyšovať dávku minerálnych tabliet od firmy Sponser, aby som predišiel kŕčom. Túto značku som si už otestoval na predchádzajúcich ultra pretekoch Štefánik ultra trail a odvtedy neviem o kŕčoch počas výkonu.

Aj napriek tomu, že sme mali GPS sledovacie zariadenie, nemali sme ešte k nemu kód na zverejnenie, aby ma vďaka tomu linku mohli ľudia sledovať. Ten mali totiž v Garmine v USA a tam bola po mojom štarte ešte noc. Kedže sme to riešili všetko na poslednú chvíľu, link sme dostali až keď som už bol zbehu z Furkotského štítu. Ja som si ten GPS modul zobral až pri prvej zastávke na občerstvovačke po P. Sólisku. Potom vraj aj signál trochu vypadával, no v Tatrách v tom počasí sa niet čo čudovať.

Po Popradské pleso som už začínal cítiť stehná a tak som sa držal voľneho tempa a konzumovaní dostatočného množstva kalórií a tekutín. Od Popradského plesa po Kôprovský štít som veľa ľudí opäť nestretol. Vrchol od poslednej občerstvovačky na Štrbskom som dal za 1:45h( v tréningu za 1:25h). Hore na vrchole fotka a konečne nevymrznutý späť dole. Po ceste dole som opäť prekvapujúco stretol kamaráta Maťa Syna. Ten mi išiel tentoraz oproti a opäť sme sa mali stretnúť na Térynke, odkiaľ so mnou pôjde ďalej na Malý ľadový štít. Je až neskutočné, koľko radosti môže dodať človeku stretnutie s dobre známou osobou počas športového výkonu. Od tabule Nad žabím potokom som prešiel na červenú značku a začal stúpať na Rysy. Opäť ma prekvapil tie železné obojsmerné schody, pretože som tam bol odkedyto urobili ešte len druhý krát (prvý krát v príprave, kedy som si všetky vrcholi prebehol tréningovo). Po nich som začal cítiť nastupujúcu prvú krízu. Pri ultra celkom normálny jav. Plus v takom počasí. Pod Chatou ma už čakal Peťo s foťákom v ruke. Peťo je bežec a tak nemal problém si to so mnou až po vrchol vyjsť. Akurát ja som poreboval pauzu na chate, kde som si zo zadnej časti bežeckej vesty prehodil jedlo do prednej, prístupnejšej časti postroja. Tak som mal 5min na ukľudnenie organizmu a potrebný čas na zaúčinkovanie gélov, ktorý som zjedol po vvstupe do chaty. Od chaty po vrchol píše smerová tabuľa potrebnú hodinu. Nám s Peťom to tralo 18min a to aj s ešte ustupujúcou krízou. Ta prešla až pri zbehu od Chaty, kde som postupne v diaľke videl dole bežiaceho Jura. Stretli sme sa pri potoku, kde sme doplnili vodu a vybrali čelovky.

Na Popradské pleso sme pribehli už po tme. Tam na mňa mal čakať kamarát Maťo Kovaľ, ktorý do Tatier kvôli mne pricestoval až z hlavného mesta, kde ešte poobede pracoval. Tu sme sa rozlúčili s Jurom, ktorý si už svoje na dnes odmakal a pokračovali sme spolu s Maťom výstupom do sedla pod Ostrvou. S použitím paličiek a vďaka Maťovmu rezkému tempu vpredu sme to dali pomerne svižne, aj keď s nocou sa únava dostavovala. Dobré bolo ale to, že sa už trochu oteplilo. Prichádzal teplý front, ktorý mal zajtra trasu pekne rozpáliť. Počas výstupu ešte Maťo stihol porobiť nejaké zábery na svoju GoPro kameru. Hole za Ostrvou prišla ale brutálna hmla a začalo mrholiť. Viditeľnosť bola odhadom tak na 2-5 m. Čiže žiadna sláva. Maťovi sa na mokrej žule šmýkalo a tak sme trošku zvolnili. Popravde mi to po Ostrve prišlo vhod. Na Sliezsky dom sme doterajších 45 min náskoku oproti plánovanému času ztenšili na 15min, no to nevadilo, lebo som sa od Maťa dozvedel, že od Sliezkeho domu pribudne do pacerskej partie aj jeho brat Tomi, ktorý večer po práci naverboval do auta už doma odpočívajúceho Miša Durilu z košického vegánskeho bistra VE.DOM.E. Chlapci mi spolu s Maťom urobili neskutočnú radosť. V Sliezskom dome boli tak milí a nechali nás v predsieni pri vstupe oddýchnuť, lebo vonku začal silno fúkať studený vietor. Pri čakaní na Tomiho s Mišom som opäť odjedol trochu zemiakov a doplnil jeden bidón s kokosovou vodou a druhý s vodou so šumivými elektrolytmi. Tu som musel odbehnúť aj na toaletu. Predsa len tie zemiaky a pomleté orechy nestrávy telo počas výkonu tak, ako energetické cukrové gély.

Na výstup na Východnú Vysokú, teda šiesty štít v poradí padlo múdre rozhodnutie si na bežeckú membránovú bundu a bežeckú vestu obliecť ešte tenkú páperovú bundu a keď sa už ohrejem, tak si ju zobliečiem a zaviažem okolo pása. Od Poľskeho hrebeňa sme sa rozdelili na dve družstvá. Prvé som tvoril ja s Mišom, kde sme si to rúbali hore na vrchol a za nami to istili Tomáš s Martinom. Výhodou silného vetra bolo to, že rozfúkal hmlu a tak z hora bolo pekne vidno aj rozsvietený Sliezsky dom (dreamteam od Sliezskeho domu potom hlásil, že pekne videl aj nás na vrchole) a v pozadí tuším nočný Svit. Vrchol sme dali za 1:04h. Čím som stiahol stratu. Zbeh sme si to s Mišom dole rúbali už tradičnou zostupovou rýchlosťou a náskok opäť navýšili. Pri Sliezskom dome som sa rozhodol ponechať si na páse páperovku, lebo som tušil, že na nasledujúcom Slávkovskom štíte mi opäť bez nej teplo nebude. Po krátkom doplnení gélov, vody a raw tyčiniek sme pokračovali s Mišom po magistrále pod Slavkáč. Mišo držal super tempo a tak sa išlo celkom obstojne. Jasné, že to už nebolo žiadne päťkové tempo, ako tadiaľ bežne v tej kosodrevine bežím, no s tým som počítal.

Pri smerovej tabuli na magistrále, kde sme začali stúpať po modrej značke na Slavkáč som začal pociťovať druhú krízu, no tentoraz to bol celkom brutál, lebo telo sa už malo problém ohrievať aj hore kopcom. Tak som zvolil radšej sa obliecť aj do páperovky a posúvať hlavou jednu nohu pred druhú hore kopcom. V polke kopca sme videli dve čelovky, ako sa k nám blížia. Dohnali nás až tesne pred záverečným stúpaním pod vrchol. Bol to kamoš Dano Kravianský so svojím kamošom. A ja že to nás dobieha úderný tím z nahrávacieho štábu. Tí nas prekvapili až na vrchole, kde prišli pár desiatok minút pred nami. Nasledovala ďaľšia obligátna selfie, plus Filip s Peťom cvakal foťákom o 106, plus nenechali nezahriatu ani GoPro kameru. Už som mrzol aj v troch vrstvách a tak bol čas sa otočiť a začať klesať. Hore som do seba natlačil ďaľšiu Marva tyčinku a vypil jeden Redbull, čo ma príjemne nakoplo, no nie tak, ako tradične. Proste len ta brutálna druhá kríza bola o niečo znesiteľnejšia. Po 5. minútach zostupu z vrcholu nás zastihol nádherný východ slnka. Oslavil som to vymočením sa na skaly 😀 Niekde bude aj foto, lebo Filip, či Peťo s foťákom v ruke si to nemohli nechať ujsť 😀 Pri zbehu/no viacmenej pri strmších pasážach to bola chôdza, lebo mi už nohy neslúžili tak, ako na začiatku. Teraz som zača trochu cítit vnútornú časť pravého kolena. Povedal som si, že celkom fajn na to, že to prišlo až po siedmom štíte. Obyčajne, aj keď pri rýchlych tréningových zbehoch ma kedysy zvyklo koleno pobolievať už pri druhom zbehu zo štítu. Ale to bolo rok, či dva dozadu.. Ďalej som si zatiaľ ale držal slušnú bilanciu iba dvoch, či troch zakopnutí a aj to hore kopcom, takže sa nič nestalo. Iba jedno bolo dole kopcom, no to som v pohode ustál a jasné, že to bolo od Slávkovskej vyhliadky, kedy som na chvíľu nedával pozor. Pri zbehu som mal čas niečo cez 19:30h. Čo na Sedem vrcholov a nejakých 85km nebol až taký zlý výkon. Na Hrebienok som s Mišom dobehol pekne bez energie. Chvíľu po nás dobehol aj Maťo Kovaľ, ktorému sa šmýkalo a išiel pomalšie nám zvestoval, či sme videli to medvedie lajno z ktorého sa ešte parilo v strede chodníka od Slávkovskej vyhliadky. My že nič také sme nevideli a tak medveď zahnojil tesne po našom prebehu s Mišom lebo Maťo nebehal viac, ako 5min za nami. Celkom sranda. Teraz som ale musel vymyslieť, ako teraz naštartovať oganizmus, lebo aj napriek teplejšiemu vzduchu sa moje telo už nedokázalo samé ohrievať. Čo bola dosť tragédia a tak som sa pustil po tretí krát pri mojom dreamteame do jedenia zemiakov. Aj keď som jedol tie isté zemiaky, ich chuť som necítil. Mal som pociť, že jem niečo trpké, či k čomu to mám prirovnať. Tu som veľmi rád počkal na ďaľšieho pacera Ďura Drotována, ktorý pricestoval nočným vlakom z Bratislavy. Vymyslel som to, že do jedného bidóna som nalial dve plechovky Redbull Simply coly a do druhej kokosovú vodu. Celkom to zafungovalo.

Po doteraz najdlhšej prestávke sme sa z Hrebienka pohli smerom ku Zámkovskeho chate spolu s Ďurom a na poslednú chvíľu som presvedčil aj prichádzajúceho kamaráta z košíc Dávida s priateľkou Sisou, aby sa pridali k nám. Bol som celkom na šrot a tak mentálna podpora kamošov sa mi zíde. Dávida si navyše pamätám, ako super motivujúceho silovo-vytvalostného indoor trénera, čo som opäť mal o pár chvíľ možnosť zažiť. Od Smerovej tabuli Nad Rainerovou chatou nemalo zmysel ísť obkľukou po červenej značke, aj tak v tréningu tadiaľ nikdy nejdem a tak sme to dali krížom po nosičskej skratke. Zámkovskeho chatu sme dostiahli pomerne rýchlo, kedže s paličkami a trochu odpočinutý to išlo. Od Zámky po Térynku som sa opäť trápil. Rovinky mi až tak rýchlo behať neišli a tak som to striedal s indiánskym behom. Stŕme stúpanie ku Téryho chate išlo ťažko, no Dávid ma super motivoval. Na pol ceste nás už čakal kamarát Maťo Eliáš z Téryho chaty s ktorým som si dal cvične nedávno Malý ľadový štít a ten mal byť mojou najväčšou oporou pri samom výstupe zo Sedielka hore na vrchol. Na chate som si ale musel dať pauzu a vyskúšať do seba dostať pivo. Za pol hodinu do mňa vošlo asi iba zo 2dcl. Doplnil som cukor aj z gélov a raw Marva tyčiniek a Maťo E. už pripomínal, že už musím vyraziť. A tak sa dobre v chate sedelo. No presne od toho sú čerstvý paceri, aby človeka upozornili na povinnosti ktoré z danej úlohy vyplývali. Od chaty po Malý ľadový stít nám to trvalo buď 1:05h, alebo 1:15h, teraz si niesom taký istý, lebo tu mi mozog už tak dobre nefungoval. Hore po Sedielko mi to išlo veľmi ťažko a odložil som už aj paličny, aby som sa mohol pridržiavať reťazí. Hore na vrchole to bolo super pocit. Aj keď som už bol pekne na šrot, tak 8. štít z 9. tich padol. Smerom dole do Sedielka som sa obrátil a pozrel smerom hore. Prisahám, videl som tam pštrosa!! Keď som to hneď povedal chlapcom, tak Maťo E. mi samozrejme so smiechom odpovedal: “Jasné Rišo a dole v sedielku je krava.” 😀 Takže už dostavili aj halucinácie. No to patrí k dlhým ultra a tak nič prekvapujúce. No tak výrazné som ich ešte nikdy nemal. Na Térynke som opäť musel zastaviť a Maťo E. mi ponúkol, že má varené zemiaky. Natlačil som ich do hlavy čo to šlo a preložil som ich troma glgami malého piva. Viac do mňa nevošlo. Chvíľa na zotavenie, prehodnotenie aktuálnej zúfalej situácie, kde ma už pri zbehoch poriadne bolelo koleno a to tak, že bol problém dvíhať chodidlo k zadku pri správnej bežeckej technike. Vytiahol som mobil a až ma na srdci zahrialo, koľko ľudí to celé online sleduje a drží mi palce. Dodalo mi to síl a keď sme s Ďurom zistili, že to ku Chate pri Zelenom plese môžme ešte pred limitom stihnúť. Pustili sme sa do zbehu. Prekvapujúco sa k nám pridal aj kamoš Maťo Syn, ktorý bol v horách na “túre” spolu so mnou už od včera. Po Zámkovskeho chatu sme to zbehli pomerne svižne. Cestou dole som stretol triatlonového trénera Gregora Fotula, ktorý mi dodal poriadnu dávku energie svojími energickými slovami podpory. Zaťal som zuby, aj keď koleno bolelo statočne a bolo vidno už aj mierny opuch daného miesta a pokračoval v zbehu dole. Kolená mám pri dlhých ultra aj tak stále opuchnuté, takže nič nové. Pri Zámke sme sa rozlúčili s Maťom S. a pokračovali ďalej s Ďurom. Po tejt možno dvojminútovej pauze som vedel, že s kolenom je zle a tak som začal kráčať. Od Zámky je aj tak stúpanie a na viac som ani energiu nemal. Dal som gél a ten nezabral. Čo bolo čudné. Až som sa s tým musel pochváliť Ďurovi. Povedal som mu, že po Skalnaté pleso musím odchodiť, lebo poprvé mám energetický level na veľmi nízkej úrovni a po druhé neviem ohnúť nohu v kolene do 45 stupňového uhla bez poriadnej bolesti.

Po Skalnaté pleso som do seba natlačil ešte dva, či tri gély, aby som sa aspoň energeticky dostal na nejakú funkčnú úroveň pred následným stúpaním na Svišťovku. Tesne pred Skalnatým plesom som si na chvíľu sadol na kameň a rozhodol som opäť načerpať psychyckú silu od vás, od mojích fanúšikov. Až mi skoro slza vytiekla, keď som videl tie vaše slová podpory! Povedal som Ďurovi, že musím koleno ochladiť v Skalnatom plese, aby som zmiernil bolesť a ďalej budeme pokračovať aj keby iba chôdzou, no dáme to. Pri skalnatom plese som stretol fandiaceho novinára (meno som zabudol, prepáč. Doplním, keď sa mi pripomenieš), ktorý mi blahoželal k výkonu. Ja som ho ale opravil, že ešte mi jeden štít ostáva zdolať a koleno mám dosť na šrot, tak ho idem schladiť do plesa. On sa ma opýtal, či mi zoženie elastický obväz od kamošov z obsluhy vleku? Ja že jasné, prečo nie, no neveril som, že to pomôže. Tu by pomohla asi iba športová ortéza. Keď sa vrátil s obväzom a pýtal sa ma, že kde ma to koleno bolí, tak po ukázaní vnútornej časti mi pripomenul, že to bude pravdepodobne vnútorný krížny väz. Popravde meniskus som mal z tréningu bojových športov natrhnutý a vedel som, aká to je bolesť a toto bolo niečo iné. Hneď sa mi v hlave hlasno spustil alarm, lebo som už veľa počul o športovcoch s roztrhnutým krížnym väzom, ktorý rok nemohli potom športovať. Obyčajne na pretekoch nikdy nič nevzdávam, no toto bol tréning a aj keď myšlienka to teraz vzdať mi bola tak odporná, musel som zahodiť ego, naliať si čistej ovocnej šťavy a priznať si, že je koniec. Odtiaľ sa viem dole dopraviť lanovkou. Keby som pokračoval a zhoršilo by sa to, čo by sa pri brutálnom klesaní k Zelenému plesu, či z kamenistého Jahňacieho štítu, alebo záverečnom klesaní po nestabilných kameňoch k Bielej vode do cieľa určite stalo. A roztrhnutie krížneho väzu mesiac pred vrcholom sezóny v Chamonix na ultra TDS (119km +7200m) som riskovať nechcel.

Zastavil som čas na 27:31h a oznámil som to manažérovi, oficiálne fanúšikom na funpagi a prítomnému Ďurovi, že je koniec a spolu s novinárom a jeho kamošom z obsluhy vleku som sa zviezol dole do Tatranskej Lomnice. Tam ma už čakali novinári s ďaľším interview, no tentoraz už nie tak veselému. Dole pod lanovkou ma už čakal #deamteam, ktorý ma odviezol na apartmán na Štrbské. Tam som si musel zohriať telo v horúcej vani a nasledovali posledné série rozhovorov pre média. Našťastie to bol Jožo Kubáni a tak sa to dalo 😀 Bol som totiž poriadne unavený. Keď som potom prišiel späť na izbu, potreboval som si pred večerou ľahnúť a tak mi za odmenu Peťo dal na kolená HyperIce návleky s ľadovou drťou, aby mi zmiernil zápal v kolenách. Bolo to nutné a tak pre telo potrebné, no ak dáte na vyčerpané telo niečo studené, tak je to ako za trest. Aj napriek dvom prikrývkam som sa začal poriadne klepať, aby sa telo zahrialo. Osobne som bol v tom, že si dojem po Výzve tie varené zemiaky, ktoré som si navaril zo kilo, no kedže som ich nechal doma v mrazničke, tak mi ostala kombinácia píniových orieškov a vynikajúcich jemne horkých pív z napr. “Fasa prasa” od malého pivovaru zo Svitu God times Brewery. Od nich som vďaka kamošovi Edovi dostal na Výzvu niekoľko vynikajúcich pív z ich produkcie. Na sladké som totiž vôbec nemal chuť. Už nejaký čas si občas v krajnej núdzi dávam vegánsku pizzu a tak som poprosil dreamteam, aby mi z reštiky doniesli jednu takú. Kuchár má isto zmysel pre humor, kedže ako oblohu na jeho vegánskej pizze nebola dokopy žiadna zelenina. Teda pre príklad si tri milimetrové mesiačiky šampiňónov, trochu čerstvej rukkoly a paradajkový pretlak. Srandista, no pizza vošla do mňa, ako nič a druhý deň ani obvyklé niekoľko po sebe idúce návštevy toalety neboli.

GPS záznam z hodiniek. Odbehol som teda 109km s nastúpanou výskou 9595 m. Ostávalo mi zdolať odhadom reálnych necelých 30km a do 1500 výškových metrov.

VIDEO s fotkami z Tatranskej výzvy.

Moja Tatranská výzva teda nakoniec nebola pokorená. Vďaka problému s kolenom už teraz viem, že aj krížny väz v kolene je možné správnymi cvicmi precvičiť a tak posilniť. Taktická chyba bola v tom, že vyššie topánky som začal v tréningu používať dosť neskoro a tak sa tomu telo nestihlo dostatočne adaptovať. No po vojne je každý generálom a tak tieto dôvody už teraz niesu dôležité. Viem sa z nich ale poučiť a o rok prídem znova. Potom mám v pláne ešte bláznivejšiu vec, no zatial si to nechám pre seba. Všetko má svoju postupnosť.

Ráno po prebudení som sa musel ponáhľať do Košíc, kedže mi poobede išiel vlak do služby. Nečudo, že väčšinu času som vo vlaku prespal 😀 Veľká vďaka patrí aj šéfovi a takisto kolegom v práci, že mi po večeroch/nociach a často aj ránach umožnili prípravu na tento projekt.

Pri regenerácii kolennej šľachy mi vynikajúco pomohli z X medical clinic v Leviciach na čele s MUDr. Spanitzom, kde som dostával regeneračné osvecovanie Laserom, pobudol som v Hyperbarickom stane, či ma naprávala fyzioterapeutka Lucia. Vďaka nim som o osem dní chodil bez bolesti a o desať mohol začať opäť behať. Ďakujem!

Tak a čo na záver? Táto skúsenosť bola pre mňa niečo nové, zistil som, ako sa moje telo správa o 10-15 h neskôr, ako bola moja doterajšia najdlhšia ultra bežecká skúsenosť a do ďaľšieho roku prídem oveľa pripravenejší. S Peťom a Maťou sme si priznali, že tentoraz to bolo poskladané celé na kolene a veľa vecí vieme urobiť nabudúce lepšie, kedže sme si to už raz skoro celé zažili. Už teraz sa neskutočne teším na dokončenie tejto výzvy.

Veľká vďaka patrí dreamteamu Peťovi&Mati, fanúšikom, pacerom: Jurovi Králikovi, Maťovi Kovaľovi/Synovi/Eliášovi, Mišovi Durilovi, Tomášovi Kovaľovi, Ďurovi Drotovánovy, Dávidovi a Sise, Peťovi Kováčovi, Filipovi Benčekovi a každému, čo sa pričinili, aby to bol taký silný zážitok, akým v skutočnosti aj bol. 

Takisto sponzorom, bez ktorých by sa táto Výzva dosahovala oveľa ťažšie. Ste naj!

Go Create Performance s r.o.

ARch Max SK&CZ

HyperIce

Trekland.sk

pro-body.sk

Hurikansport.sk

God Times Brewery

 

Od šiesteho štítu sa už blbo robilo selfie, tak som rád, že tam bol so mnou už Mišo Durila a odfotil ma 😀

Trošku priblblé ksichty tu hádžem, no keď človeka klepe kosa, tak sa ťažko tvári normálne 😀

 

 

0 Comments

Submit a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Trojdňový suchý pôst pred vianocami

Ako každý rok posledných sedem rokov ku koncu roka dávam pôst. Prvé roky to boli 5, 7 a 10 dnové pôsty na vode. Najprv destilovanej z lekárne a neskôr na filtrovanej vode z domáceho filtra s premenou na zásadité pH vody. Tento rok je tretí rok, kedy som už prešiel na...

Vápnik (Séria článkov o vitamínoch a mineráloch)

Vápnik je jednoznačne najčastejšie sa vyskytujúci minerál v ľudskom tele. Okrem toho, že je základom kostí a zubov, je nevyhnutným minerálom pre ďaľšie funkcie ľudského organizmu. Tu patria cievny systém, kontrakcie svalov, správna funkcia nervovej a hormonálnej...

SELÉN (séria článkov o vitamínoch a mineráloch)

Selén je stopový prvok (polokov), ktorý sa prirodzene vyskytuje vo viacerých jedlách, alebo je do jedál dodatočne pridávaný. Je nerozpustný vo vode a preto jeho výskyt v tele má úzku mieru bezpečnosti medzi  dostatočným a toxickým. Je významnou zložkou viac, ako 20....