Tatranská Šelma ULTRA 2017 (52km +2400m po tatranskej žule)

Na tieto preteky som sa chystal, ako na doladenie formy pri dlhšom tréningovom tempovom behu. Niečo iné mi ani neostávalo, kedže som už v daný týždeň mal v nohách 110 km s nastúpanou výškou 6000m. Pričom jedine deň pred bol regeneračný s iba jedným voľným behom. Za stredu a štvrtok som mal osem tréningov a to už bol riadny záhul aj na mňa, no verím mojej novej taktike tréningu v spolupráci s osobným trénerom posilňovania, Tomášom Juskom z GetResultsKošice.

Tatranská Šelma Ultra sú pre mňa technicky náročné preteky vedúce od Troch studničiek vo Vysokých Tatrách cez celú jej magistrálu (červenú značku) až po Ždiar v Belianskych Tatrách.

Na prezentáciu pretekov som prišiel autom už o deň skôr s tým, že prespím v aute, lebo v telocvični hrozí to, že kvôli chrápaniu niektorých účastníkov spať dobre nebudem. Jasné, že som auto zaparkoval tam, kde bolo miesto a kedže to vyšlo na nerovnom podklade, nespalo sa mi ani v aute najlepšie. Plus už od 5 am som počul nervózne pobehovať Matúša-tatranskú šelmu, ako rozdeľuje úlohu dobrovoľníkom. No nič. Ako už dávno môj niekdajší triatlonový tréner Gregor Fotul hovorieval, nieje až tak podstatné, ako spíme poslednú noc pred pretekmi, ale ako predposlednú a noci pred nimi. S 10+ hodinovým spákom z predchádzajúcej noci som mohol túto noc kľudne aj prebdieť celú. Po zobudení som vedel, že ísť na veľkú na jediný záchod v telocvični nemá význam ani ísť a tak som sa autom vybral za dedinu do lesa. Odtiaľ bol aj krásny výhľad na východ slnka. Romantika, ako remeň!

Skoré ráno bolo chladné, no predpoveď hovorila, že dnes sa budeme na väčšine trate pražiť na slnku a tak som na tielko obliekol iba bundu z povinnej výbavy a na hlavu šiltovku. V autobuse pri presune na štart na druhú stranu Tatier už zima nebola. V autobuse som si už zvykol pri presune na štart pospať a teraz som to urobil tiež. Predsa len aj keď človek spí iba akože, nieje vôbec nervózny a tak zbytočne nezakysľuje telo, čo ho následne odoberá o energiu.

Na štarte som streto veľa starých známych, ktorých stále rád osobne stretnem. Ešte jedno rýchle odbehnutie na veľkú do krovia a už sme sa zoradili na štart. Aké boli moje ambície? Vedel som, že dnes tu je zopár zvučných mien, ja mám z poslených dvoch týždňov tréningu riadne “napečené” a o 10 dní ma čaká skutočný ultramaratón, tak som musel dať pýchu bokom a zobrať všetkými desiatimi aj TOP10, len aby som nebodaj nerozbil kolená. Na tých som ale s Tomášom pekne v telocvični zamakal a veril som, že sme ich posilnili natoľko, aby opäť vydržali nápor tatranskej žuly. Popravde som ale bol zvedavý, čo vymyslia favoriti. Predsa len som im nechcel dať môj skalp príliš lacno. Na preteky totiž zvyčajne nechodím na prechádzku.

Po štarte som pustil zopár favoritov dopredu a keď som asi po 400 m cítil, že tempo je až príliš nízke, rozhodol som sa na súperov skúsiť trochu taktiky. Vedel som, že nohy budem mať z ťažkej prípravy prvú tretinu tuhé a tak som pridal a ujal sa vedenia. Držal som tempo na zhruba aktuálneho pocitu 90% maximálneho výkonu a čakal som, kto sa z favoritov chytí. Vedel som, že ak ma niekto obehne, tak toho s veľkou pravdepodobnosťou v poslednej tretine porazím, lebo to by znamenalo, že on musel ísť ešte rýchlejšie a tak spáliť oveľa viac glykogénu, ako ja. To v skratke znamená, že prepáli začiatok. Na moje počudovanie sa chytil najprv hlavný favorit z česka a následne aj naši ďaľší dvaja tatranskí borci Vlado a Peťo. Pýtal som sa ich, koľko gélov majú pripravených na tieto preteky. Jeden mal tri a druhý osem. Ja som mal na každú hodinu pripravené tri gély, ciže dokopy 24 kúskov, lebo to je maximum, čo dokážem zjesť na trati do 50 km bez toho, aby mi bolo zle. Takže som už tu mal obrovskú výhodu. Rýchle ultra je totiž minimálne na 60% o tom, kto koľko cukrov vie do seba dostať. Zvyšok je o rozložení síl a odolnosti znášať bolesť z laktátu a svalovej únavy v poslednej tretine pretekov. Pri tomto množstve gélov a nejakej tej povinnej výbavy je problém, kde tieto všetky veci uskladniť tak, aby človek okrem váhy navyše ani nevedel, že ich so sebou pri behu má. Na to používam Arch Max vestu s menším obsahom 2,5l, kde v pohode natlačím všetko potrebné a počas behu mi to vôbec neskáče. Plus k tomu už neodmysliteľne patrí Arch Max bežecký pás, ktorý mám na sebe pri behu stále. Tam mám v zadnom veľkom vrecku mobil a do predného veľkého vrecka odkladám prázdne obaly od gélov. Tie potom ľahko a hlavne veľmi rýchlo pri koši, či na občerstvovačke vyhodím. Tento pás ma samozrejme aj štyri menšie postranné vrecká, kde si dávam kľuče a rýchlo uzatvárateľné sáčky s minerálnymi tabletkami na jednej strane a tabletami sódy bikarbóny na žalúdok na strane druhej. Tak mám k nim super rýchly prístup.

Jirko z Česka mi odbehol tak rýchlo, že som si bol takmer istý, že v následnej technickej časti trate ho už musím ešte pred Skalnatým plesom dohnať. Nechal som sa obehnúť aj Vladom a Peťom a ja som po Štrbskom plese zvolnil, aby som ukludnil tep a do stúpania k Popradskému plesu som si už cupkal vlastným tempom. Na začiatku stúpania od Popradského plesa po vrchol Ostrva som už bol pri chlapcoch a držal sa na dohľad za nimi počas celého stúpania. Vedel som, že chlapci majú nohy na zbeh už od mala prispôsobené tatrasnkej žule a tak som sa ich musel držať zatiaľ iba tu v stúpaní. Zato mal som na pamäti, že tieto preteky sa začínajú až od Hrebienka a tak sa nebolo kde ponáhľať.

Už pri stúpaní na Ostrvu začalo pražiť slnko. Zvýšil som teda dávku solných(minerálnych) tabliet z jednej každú hodinu na dve po každej hodine. Gély som stále do seba pučil každých 20 min. Ak bolo stúpanie, tak tesne pred ním, alebo až po ňom. Na tejto trase nikdy nebolo stúpanie tak dlhé, aby presiahol môj čas stúpania 30min, takže som bol v kľude. Dosť mi pomohlo, že som si okrem Powerbar gélov z lesného ovocia zobral so sebou aj Hydrogel verziu, ktorá obsahuje viac vody a tak gél netreba zapíjať. To mi pomohlo hlavne pri tom, keď som bol v technickom teréne a práve vyšiel čas na doplnenie cukru. Pri tom teple som tiež pil už častejšie, ako každých 10 min, aby svaly mali dostatok vody na prenos glykogénu do svalových buniek a nedostal som kŕče.

Z Ostrvy k Batizovskému plesu je pre mňa dosť technická pasáž po žule a tak som sa sústredil viac na kamene, ako na príliš vysokú rýchlosť. Fakt by som nerád zakopol a roztrepal sa na žule a tak si znemožnil účasť v Chamonix. Dochádzala mi aj voda a už som spomínal na to, ako som tu pred dvoma rokmi dopĺňal vodu z plesa, keď som behal tieto preteky po zranení a takmer bez tréningu. Už, už som sa rozhodoval pre to isté, keď tu zrazu ma prekvapila neplánovaná mobilná občerstvovačka s nosičom, ktorý mal rozložený barel Tatranskej minerálky, ktorá padla veľmi vhod. Doplnil som jednu pollitrovú fľašu a behal ďalej na občerstvovačku k Sliezskemu domu.

Tu ma Matúš milo vítal so salámov a syrom, čo som taktiež milo musel odmietnuť. Gabi mi pomohol doplniť vodu a Powerbar drink(ten som testoval po tom, čo som ho vyhral na iných pretekoch okolo Poľany a fungoval parádne) do dvoch fliaš. Na občerstvovačke bola partia parádna. Až taká, že ma odtiaľ Matúš musel vyháňať, lebo mne sa s nimi kecalo dobre. Dostal som info, že strácam na tretieho 5 min. Bol som v kľude, kedže ďaľšia zastávka bola občerstvovačka na Hrebienku a ja som sa konečne začal rozbiehavať.

Pasáž od Sliezskeho domu mám asi najmenej rád kvôli do chodníka presahujúcej kosodrevine o ktorú sa stále oderiem. Tak aj toto som išiel viacmenej výklusovo, no ako ma neskôr na Hrebienku so smiechom upozornil Jožo Sciranko: “Nie výklus, ale rozklus.” Mal samozrejme pravdu. Táto taktika sa mi podarila, lebo od rázcestia pod Slavkáčom som mohol pri zbehu na Hrebienok pridať a konečne mi z nôh opadla únava z tréningu a v prekrvených nohách plných minerálov a cukru som cítil opäť silu. V týchto pasážiach som už zvýšil príjem minerálnych tabliet na 2ks/30min, lebo už pražilo poriadne. Ešte v tejto pasáži som obiehal jedného bežca s bežeckou vestou, no rýchlo som pochopil, že to nieje súper, ale iba bežec na tréningu.

Na Hrebienku som sa dozvedel, že tretí je dve minúty predo mnou. Tu bola zastávka iba veľmi krátka na doplnenie vody a už som valil za súpermi. Vedel som, že nastal čas na stíhanie vedúceho pretekára, pravdepodobne Jirka. Tretieho som obehol tesne za Hrebienkom pri prvom stúpaní po vydláždenej ceste a čudoval som sa, že to bol Vlado a tak zbedačený. Aj keď som chcel, aby sa ma udržal a tak sme spoločne aspoň nejaký úsek potiahli spolu, nebol čas a už som išiel ďalej.  Tu už prakticky nebol úsek, kedy som do kopca chodil. Pri nástupe do Veľkej Studenej doliny som si všimol po chodníku behajúceho druhého pretekára, Peťa Fraňa. Na moje počudovanie už celý kopec behal. Čomu som sa aj tešil, lebo na Nonstope stúpania väčšinou iba ľahko vykráčal. Tak bola celkom slušná šanca, že to spolu potiahneme aspoň za Skalnaté pleso. Keď som ho ale zazrel pri stúpaní za Zámkou, tak som vedel, že už dochádza aj Peťovi. No nič, sila bola a tak som sa pustil do stíhania Jiřího. Osobne som vsádzal kartu na to, že proste brat čech nemôže mať toľko natrénované po technickej tatranskej žule a tak som držal bežecké tempo až po Kamennú chatu. Odtiaľ po Lanovku som vykráčal, aby som pred stúpaním nad Skalnaté pleso a neskôr na Veľkú Svišťovku ušetril torchu dychu. Nad skalnatým som stretol prvého fotografa, ktorého som sa pýtal na stratu na prvého a ten mi povedal, že presne nevie, lebo že prišiel len pred nedávnom. Druhý o niečo vyššie mi povedal, že to je 10 min. Povedal som si, že to je celkom dosť, no nádej umiera posledná a ja som veril už môjej taktike z úvodu a držal som tempo. Pod stúpaním na Svišťovku som už Jirka zazrel a už na ňom bolo badať známky únavy. V tomto kopci som zjedol dva gély s odstupom 10. minút, len aby som čo najviac náskor skresal pred Brnčalkou, kde už až po Kopské sedlo nieje veľmi technický terén a tak Jiří, ktorý je rýchlejší bežec na rovinkách by mohol získať výhodu, ak by som nebol v jeho blízkosti. Tam sa už prvý pretekár dostáva pod tlak “štvanej zvery” a ak má k tomu ešte nejaký problém s ktorým sám bojuje, veľmi ľahko sa pri ďaľšom tlaku nechá obehnúť a vzdá sa možnosti prenásledovania súpera. Dva zjedené gély za tak krátku dobu ma ale stálo kopec tekutín a tak som mal pri zbehu z Veľkej Svišťovky nedostatok vody. Vedel som ale, že v asi tretine zbehu, pri reťaziach je malý prameň a tak som len dúfal, že bude tiecť. Našťastie tiekol a tak som pri ňom asi na minútu zastal a doplnil tekutiny. Do mäkkej fľaše sa mi ale ťažko doplňovala voda doplna a tak som zbiehaval už asi iba s dvoma decami vody. Obloha už bola zatiahnutá, takže netrebalo až tak často piť, no mne také technické zbehy berú celkom slušnú porciu energie a tak som musel doplňovať gély a tie trebalo zapíjať.

Na poslednú občerstvovačku na Brnčalke som prišiel trošku dehydrovaný, no stále v super forme. Tam mi chlapci a dievčence povedali, že som náskok na Jiřího skrátil už iba na dve minúty. Vtedy som vedel, že už je môj a po krátkej pauze som sa pustil riadnym tempom za ním. Dobehol som ho ani nie po dvoch kilometroch, kedy so kratšieho stúpania už kráčal. Po krátkom dialógu som zhodnotil, že mne ostávalo oveľa viac energie a tak posledné dve stúpania po Kopské sedlo som držal tempo. Jiří sa celkom držal za mnou a tak som musel vsadiť všetko na poslednú kartu. Na ten šialený zbeh dole dolinou po šmykľavých kameňoch, lebo tesne pred stúpaním od plesa nám začalo mierne pršať a tak sme mali o zábavku postarané. Hore v Kopskom sedle som stretol Martina Kovaľa, ktorý tam bol tréningovo zabehnúť, pretože sa pripravuje na pre mňa šialený skyrunning niekde v Alpách. Nie žeby toto nebolo dostatočné šialenstvo. Minimálne tento posledný zbeh bolo totálne. Pri tých ostrých a strmých zatáčkach, kedy človek nevidí kvôli vysokej tráve pod nohy sa často zbadá až keď už položí nohu na mokrý kameň, ktorý je tak hladký, ako keby ho tam doniesli z nejakej rieky. Tam mi nepomohla ani super podrážka z vibramu na mojich Altrách Olympu 2.0, ktorá obyčajne drží na každom povrchu, ako prilepená. Obzvlášť na tatranskej žule. Tu ale človeku ostávala iba dôvera v tréning strmých zbehov po klzkom povrchu, kde je najdôližitejší predklon celého tela v správnom uhle a taktiež pod akým uhlom človek položí nohu na skalu. Pár krát som si ale povedal, že ak tu dnes nezomriem, tak nikde. Vedel som totiž, že po tomto šialenstve nasleduje mierny zbeh po už lesnom chodníčku a neskôr asfaltke, kde budem musieť pučiť čo najrýchlejšie tempo, aby ma tá antilopa Jirko nedobehol. Výhoda v tomto je, ak na vás súper nemá očný kontakt a tak nevie, či ste pred ním 500m, alebo kilometer. S tým som rátal, no už ku koncu som si až taký istý nebol, lebo som pôvodný plán bežať v tempe 3:30 min/km kvôli nedostatku cukru(posledný gél som zjedol v sedle pri začiatku klesania) a tak som musel držať už iba tempo tesne pod 4 min/km. Tu, ak by sa moje výpočty stretli s realitou a Jirka by pučil v tempe po 3:20 min/km, tak by som mal v Ždiari v poslednom asi 3OO m dlhom stúpaní poriadne “veselo”.

Keď som už na dlhej ceste po obzrení sa za seba Jiřího nevidel a pred sebou som zazrel záverečné krátke sttúpanie, vedel som, že to dnes vyšlo lepšie mne a do cieľa som dobehol niečo po 5:45 h. Čo bolo nakoniec zlepšenie traťového rekordu poľského borca (vegána) z r. 2015 o nejakých 15 min. Čo celkom potešilo, lebo som si aspoň overil, že som nastavil tréning na vrchol sezóny celkom správne. Potešilo ma aj to, ža aj napriek asi trom zakopnutiam, kedy som zázračne neskončil držkou na žule som nemal nič boľavé. Zato únava na mňa prišla obrovská, ktorú budem dospávať popri písaniu článkov a tréningov na sústredení ešte pár nocí.

V cieli sme s Jiťím pokecali a veľmi ma prekvapilo, že ten blázon iba týždeň pred Šelmou vyhral nejaké 65 km dlhé horské preteky. Vtedy som pochopil, prečo sa mu išlo ku koncu až tak ťažko, no aj napriek tomu som mu dal iba dve minúty. Klobúk dole! Verím, že ak by bol odpočinutý, tak to bola iná káva. No na to sa vo výsledkoch nehraje a ani Jirka sa na to samozrejme nevyhováral.

Veľká vďaka patrí Matúšovi, teda pravej Tatranskej šelme za zorganizovanie ďaľšieho super ročníka Šelmy ultra. Jeho celá banda priateľov a kamarátov odviedla na trati kus práce a svojou super náladou na občerstvovačkách a v cieli pri vítaní ďaľších finišujúcich pretekárov bol jednoducho skvelý zážitok.

Ja som si po dobehu išiel na chvíľu oddýchnuť do teplého auta a keď sa spustil lejak, tak som sa zamyslel na tie všetky šmykľavé kamene pri poslednom zbehu, ako sa tam musí šmýkať po tejto vodnej nádielke. Takže veľký rešpekt majú už tradične bežci, ktorí to dali pod časový limit 11 h. Toľko času by som na trati veru nechcel byť.

Kto ešte uvažuje nad tým, či prísť na tieto preteky, tak verte, že Matúš pre vás pripraví stále toľko lákadiel, že budete ľutovať, ak tu neprídete.

Po vyhodnotení sa väčšina pretekárov presunula do “Karčmy”, kde bol bašavel až do hlbokej noci. Bolo to spôsobené aj isto tým, že vonku výdatne pršalo a podľa predpovede malo prestať až druhý deň večer. A kedže karčma bola asi kilák od telocvične, kde väčšina pretekárov spala, človek radšej ostal pri zábave, ako si išiel po pretekoch oddýchnuť.

 

 

Posted in Uncategorized.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *