Tatranská šelma ultra 2015 (55 km +3100 m)

V pondelok po tomto preteku som mal absolvovať lekársku prehliadku u špecialistu ortopéda a pravdepodobne aj kortikoidné, či iné stereoidné injekcie aplikované do oboch piet, ktoré by ma konečne po roku zbavili bolesti plantárnych šliach. Bol som naozaj už zúfalý, kedže život bez poriadneho objemového tréningu a následných pretekoch si už predstaviť neviem. O tom, ako to v nemocnici dopadlo napíšem v nasledujúcom článku.

Takžke som si povedal, že by som mohol vyskúšať aj jeden horský ultrák skoro bez tréningu a k tomu si opäť vychutnať niekoľko hodinovú aktívnu návštevu Vysokých tatier. Rovno poviem, že to bol hlúpy nápad, no mal som šťastie a nedopadlo to pre mňa s nejakými zdravotnými dôsledkami.

Tento pretek organizuje kamoš Matúš, ktorému som ešte minulý rok sľúbil účasť na oboch jeho pretekoch, tak som chcel aspoň čiastočne splniť slovo. Mal som predsa len nejakú horskú “prípravu”, kde som v poslednom mesiaci absolvoval päťdňový pobyt na Zámke v tatrách so super kamošom, ktorého som dovtedy poznal iba z facebooku, no pri osobnom stretnutí sa zdalo, ako keby sme sa poznali už od malička. Druhý 5 dňový výškový pobyt bol v dolomitoch s Bebkou, kde sme prevažne absolvovali vysokohorskú turistiku a ja som behal dokopy 2x, čiže o žiadnom tréningu reč ani nemôže byť. Tam som ale stretol jedného týpka z USA, ktorý s manželkou a dvomi chlapcami kempoval hneď vedľa nás. Ujo sa volal Jim, ktorý má 76 rokov a posledné roky preteká na triatlonoch na vzdialenosti Half-Ironman (1,9km-90km-21km). Samozrejme to zvykne každému nakladať vo svojej vek. kategórii, no kedže si zo svojich dávnejších asfaltových maratónskych čias úplne odrovnal bedrové kĺby, teraz ich ma keramické a s behom ma už dosť problém. Ale bol to riadny týpek. To treba vidieť/zažiť 🙂

Takže po dolomitoch, kedy som mal týždeň prestávku od behu som sa v poslednom týždni pred ultrákom začal aspoň trochu rozklusávať. V pondelok som pri asi maximálnej tepovke pri voľnom behu zabehol voľných a rovinatých 14 km. Potom vo štvrtok som dal 10 km a deň pred pretekom v piatok som vyklusal 5 km. Vtedy som konečne pri tempe cez 6 min mal ako taký tep. Vedel som, že zajtra za tak mizernú kondičku a prípravu zaplatím a bude to riadne bolieť. Povedal som si, že si konečne vyskúšam, ako sa pri a po pretekoch na takom náročnejšom preteku cítia hobíci, ktorí si myslia, že na podobné ultráky stačí 50 kilometrový tréningový (alebo ešte menej, ako to bolo teraz aj v mojom prípade) týždeň bez prevýšenia. Tým nechcem nikoho urážať, akurát pripomínam, že takéto náročnejšie preteky pri tak mizernej príprave, ak sa praktizujú pravidelne, neostanú bez zdravotných následkov. Pri tak slabol tréningu neodporúčam pretekať nič dlhšie, ako 15 km(max. 20km).

Takže poďme k pretekom. Na štart sme sa dostavili včas. Vďaka Matúšovi, že ma nechal sa odprezentovať až na mieste! Taktiku som zvolil takú, že vďaka tomu, že mám toho natrénované málo, musím zvoliť, čo najľahšiu výbavu. Preto som zobral iba ľadvinku, čo by som urobil aj tak, lebo na tak krátku trať toho na jedenie veľa netreba. Povinná výbavu som okresal na najmenší mobil, aký som doma našiel. Do obalu od izolačnej fólie som strčil dve náplaste, aby som splnil aj povinnú výbavu “lekárničky”. Nebolo uvedené, čo ma obsahovať a to mi hralo do karát. Ako jedlo som zvolil 150 g sušených ďatlí s tým, že som si do zadného vrecka odložil aj 150 g sušených banánov. Tie som neskôr kvôli prebytočnej váhe vyhodil a radšej si doplnil iba trochu ďatlí. V povinnej výbave bol aj min. liter vody a tak som takticky zobral dve o,7 l fľaše, pričom krátko po štarte som jednu vylial, aby som sa odľahčil.

Na štarte som stretol zopár známych tvári, ktoré poznám osobne a zopár tvári z FBku, ktoré som hneď veľmi nespoznal, za čo sa ospravedlňujem. Najväčšia sranda bola v tom, keď som kecal s Martinom Kaisom pred a po pretekoch a až keď som sa opýtal, ako sa vlastne volá som prišiel na to, že sa už nejaký čas poznáme na FBku 😀 A ja som bol vtom, že sa bavím s niekym úplne iným. Aj to sa stáva. Preto už tak často nechodím na FB a radšej mám osobné stretnutia, ktoré majú aj nejakú váhu. Nemôžem si pomôcť, no ten cybernetický svet ľudí odďaľuje.

Po štarte, kde som sa zo srandy postavil na začiatok som sa držal za kamošom Ferom, ktorý išiel akurát mojim tempom. Po asi dvoch kilákoch sme mali pred sebou 11 bežcov a tak som po počiatočnom šetrení musel trochu pridať. Po chvíli ma dobehol Maťo Vrábel s ktorým sme prehodili zopár viet, no kedže to dosť ostré tempo mi bralo už tak dosť veľa energie, musel som sa ospravedlniť a prejsť do vlastného sveta a tempa. Pred Štrbským plesom som videl to šialené tempo skupinky predo mnou. Osobne som behal v tempe 4:30 min/km a pri mojej aktuálnej fyzičke som musel ubrať a kopce vybiehavať opäť klusom, ako na úvod. Osobne som bol toho názoru, že bežci predo mnou toto ich tempo oľutujú po občerstvovačke na Hrebienku. Predsa len, ak človek beží tempom 4 min/km na úvod tak technického terénu hlavne v druhej časti preteku, musí to prepáliť. A to sa stalo práve mne. No to som samozrejme čakal. Od 1. občerstvovačke na Štrbskom som začal dopĺňať cukor ďatlami a magnézium (500 mg) v pravidelných 30 min. intervaloch, lebo som už začínal cítiť následok toho nezmyselne rýchleho tempa z mojej strany. Stúpanie od chaty na Zelené pleso sa mi išiel v pohode. Išiel som to, čo najviac rýchlim krokom, aby som šetril energiu na neskor. Nezabúdal som jesť a piť. Tu som obehol ďalšieho bežca, ktorého som sa rovno opýtal, či nezvolil príliš rýchle tempo na úvod, pri stíhaní vedúcich bežcov. Povedal mi, že je “silničný bežec” a tým povedal všetko. Dúfam aspoň, že to zvládol do cieľa. Ešte na 2. občerstvovačke pri Sliezskom dome som sa cítil pri sile, no tá už pred hrebienkom dochádzala a tak som pridal datle z 2. na 4. ks.

Pred Hrebienkom som si poriadne vytkol kotník, ktorí som našťastie rozbehal. Na 3. občerstvovačku som dobehol na nejakom 7. mieste. Tu som stretol moju Bebku a kamoša z KE Mateja. Bebka mi dala potrebnú energiu svojou prítomnosťou a Maťo ma upozornil, že odtiaľ žačínajú preteky. Osobne som bol v tom, že pre mňa začnú až od nasledujúcej občerstvovačky na Brnčalke. Ešte pri výstupe ku Zámke som sa cítil na to, že by to bolo možné dať pod 6 h. Dal som sa do reči s jedným bežcom a pochválil som sa mu s týmto mojim cieľom v nádeji, že bude mať podobný cieľ. No ten ma iba povzbudil a nechal ma ho obehnúť. Neprešli ani dve minúty a telo mi dalo ostro najavo, že na to môžem zabudnúť. Telo mi tak zoslablo, že som musel prejsť do chôdze v tak voľnom kopci, ako je pred Zámkou. Dal som jednu 200 mg tabletu kofeínu, ktorá je na viachodinové preteky nepoužitelná, lebo pri druhej sam bol až príliš prespeedovaný kofeínom(preto ostanem pri 100 mg taletách). Po skalnaté pleso som sa prakticky iba motal. Tam sa to začalo komplikovať kopou akože turistov, ktorí boli na chodníku. Raz som do jedného japonského skoro vrazil, kedže obaja sme sa pozerali v technickom teréne pod nohy a nie pred seba. Bola to komická situácia, kedže jeho kamoš si to stihol odfotiť 🙂 Po skalnaté pleso som vypil celú fľašu vody, aby som pomohol telu vyplavovať glykogén, ktorý sa viaže na vodu a ja som ho tak potreboval. Takže som doplnil bidon s vodou z plesa. Od plesa pri stúpaní som mal takú krízu, že som mal chuť sa vrátiť a dať si pivo v Kamennej chate. Jasné, že som pokračoval, no začal som si dávať pri stúpaní aj nejaké krátke prestávky, čo som doteraz ani raz na pretekoch neurobil. Hore to bolo opäť trápenie a aj ten technický zbeh plný turistov na Brnčalku sa mi riadne vliekol. Pri ňom som si povedal, že na Brnčalke si už musím dať niekoľko minútovú pauzu a nabrať sily na záver pretekov. Na Brnčalke som si na chvíľu sadol a vypil v kľude jedno nealko. Tu prišiel tesne za mnou jeden bežec a tak som začal taktizovať, aby to bolo aspoň do 15. miesta, nech ten môj “výkon” má aspoň nejakú váhu. Presedel som tak od 5-10 min., nepočítal som to, no bolo mi to aj jedno. Hlavné bolo, že telo sa stihlo dať dokopy a tak som mohol vyraziť. Za mnou sa pustil Milan, ktorý pretekal už vo veteránskej kategórií. Pustil som ho pred seba, no ak som zistil, že máme podobné tempo, ktoré už konečne nebolo motanie, aké som predvádzal dovtedy, dal som sa s ním do reči. Zvoli sme spoločnú taktiku šetrenia síl pri výstupe do posledného sedla, odkiaľ nasledoval ten šialený sadomasochystický technický zbeh, ktorý si pre nás Matúš pripravil. Hneď za sedlom som začal cítiť silnú bolesť v kolene a tak som zvolil veľmi voľný zbeh do doliny. Plus mi moje “úžasné” Garmin Fenix 3jky ukazovali, že mám za sebou iba 2600 nastúpaných metrov a kedže som si nelámal hlavu prezeraním profilu trate, čakal som, že ma bude čakať ešte v závere nejaké 350 metrové stúpanie. Popravde pri zbehu do doliny a pohľade na vzdialenú dedinu Ždiar mi to pripadalo, že je dedina riadne na kopci. Predsa len od Matúša by som to aj čakal.

Spolu s Milanom sme taktizovali, že dlho za sebou nikoho nemáme a ak nás už nikto neobehne, tak by sme mali skončiť na 14. a 15. mieste. Keď sme zbehli tým šialeným kopcom dole do doliny, začal sa k nám približovať ďalší pretekár. Aj napriek tomu, že som mal koleno riadne odrovnané som sa rozhodol, že mu to prinajmenšom sťažím a tak som pridal. Vedel som, že ak stihnem doplniť cukor, tak by ma už nemal obehnúť. Prakticky v na tomto umiestnení už nebol nikto na to dostatočne rýchli. Samozrejme po chvíli rýchleho zbehu po poľnej ceste som chytal masaker silne kŕče a tak som rozkusal dve 500 mg magnéziové tabletky a na chvíľu ubral na tempe. Asi po dvoch minútach magnézium zabralo a ja som opäť mohol pridať. Nebola to žiadna sranda behať so silnými kŕčami v stehnách a tváriť sa pri tom, že mi nič nieje. Keď som sa dostal na asfaltovú križovatku pri hlavnej ceste, nevšimol som si faborku a začal som stúpať po chodníčku na lúke. Po chvíli som sa dostal k nejakému rodinnému domu s plotom. Takže cesta späť, trochu som si ponadával a dole na ceste ma už nasmerovala nejaká paní, ktorá mi ukázala faborku a správny smer. Nechápem, ako som si ju nemohol všimňúť. Odtiaľ som bol v tom, že ma čaká to 350 m stúpanie, ktoré ma malo ešte podľa Fénixov čakať a tak som sa opýtal ľudí, že koľko ešte je to do cieľa. Jasne, že to nebolo viac, ako 70 nastúpaných metrov, no do poriadneho strmáku. Hore v cieli som vynadal/poďakoval Matúšovi za to záverečné klesanie a bolo po všetkom. Do cieľa som prišiel na 14. mieste a v celkovom čase 7:08 h. Čo mi pripadalo, ako irónia, kedže môj posledný pretek v taliansku som dobehol takisto na 14. mieste.

Čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé, bolo to, že na tento pretek som si obul La Sportivy Bushido, do ktorých som si musel kvôli plantárkam dať mäkšie vložky z korčulí, ktoré mali malý výbežok na podporu klenby. Zaujímavé bolo to, že ma počas a po pretekoch ani raz nezabolela plantárka, pričom v predchádzajúcich troch voľných a krátkych behoch v tomto týždni, no bez tejto vložky ma zakaždým bolela. A to poriadne. Záver sme urobili už s lekárom o dva dni na to pri vyšetrení a bol som veľmi prekvapený.

Čo sa týka môjho výkonu, tak bolo veľmi prevdepodobné, že sa tento scenár výpadku energie naplní. Akurát som chcel zistiť, kedy. Osobne niečo také bez tréningu nezopakujem a ani niečo kratšie. Nechcem si odrovnať zbytočne nohy, keď som už po vyšetrení a konečne môžem začať behať postupne v tréningu na plné gule. Víťaz bol poliak, ktorý stiahol rekord trate o 20 min. Skvelo išiel Julo, ktorý ma obehol až pred skalnatým a dokázal stiahnuť podľa mňa už odpáleného poliaka a skupinku za ním a skončil na druhom mieste iba pár minút za víťazom. Ak neodídem za prácou na budúci rok do zahraničia, teším sa na pretekanie s Julom na tuzemských pretekoch v ďalšej sezóne.

Veľká vďaka patrí organizátorom a dobrovoľníkom, ktorí sršali pozitívnou energiou. Tej mi bolo treba na tomto podujatí až, až.

Po pretekoch bola už tradičná veľká párty v dedinke, no tej sme sa takticky nezúčastnili. Mám ale tušáka, že v budúcnosti sa jej už asi nevyhnem. V cieli som sa osobne stretol so zopár zaujímavými ľudmi s ktorými verím, že budem udržiavať kontakt aj naďalej.

image4

image5

image7

image9

Posted in Uncategorized.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *