Stvrtok 2.1. – Streda 8.1. Cerro Chirripo 3820m (najvyssia hora strednej ameriky!)

Stvrtok 2.1.: 

Cesta do hor:

Rano som uz o 5:45am cakal na zastavke autobusu pri nedalekom supermarkete. Autobus smerujuci do hlavneho mesta mal dorazit o 6am. O 6:15am dorazil ale iny bus, prazdny, kde som sa od nastupujucich turistov, ktori vedeli lepsie spanielsky, ako ja, dozvedel, ze povodny bus je uz plny a tak tento prisiel ako nahrada. Zaujimave je, ze ten povodny plny autobus este ani nepresiel nasou zastavkou. Cize prve trable na svete. Presne preto mam rad solo cestovanie. Pri cestovani na blind je clovek permanentne mimo komfortnej zony, takze jeho mozog pracuje na ovela vacsie obratky a tak zaziva ovela hlbsi dojem z cesty, ako keby sa niekde odviezol s cestovkou.

Teda nahradny bus nas zaviedol iba po Nikoysky zaliv, kde sme sa trajektom mali uz sami dopravit na druhu stranu do mestecka puntarenas. No nebudem predbiehat.
V autobuse si ku mne sadla mlada kostarickanka, ktora sa mi po 5min prihovorila. Po chvili som pochopil, ze mam o zabavu postarane, kedze tato slecna(meno som uz zabudol) bola poriadne zhovorciva. Na druhej strane som to chcel vyuzit a popytat sa na veci o kostarike, ktore zaujimali pre zmenu mna. Bohuzial, az taka scitana nebola a tak na moje otazky viacmenej hadala odpoved. Co som sa dozvedel bolo aspon to, ze ona je ucitelka anglictiny na prvom stupni zakladnej skol y v hlavnom meste. Momentalne je na dovolenke. No preco ma kostarika tak vysoke ceny za potraviny, ci nejake detailnejsie info o narodnych parkoch mi uz povedat nevedela. Nevadi, aspon som si precvicil trochu anglictinu. Jej sa po chvili prihovorili dvaja nikaraguicania, ktori sedeli hned za nami, takze som pocuval ich rozhovor v spanielctine. Co som z toho pochopil, tak nikaragua je podstatne lacnejsia krajina a takisto s nizskym percentom kriminality. Dost velke percento ich rozhovoru sa tocilo ohladom balenia ucitelky a dost som tiez nerozumel. Zaujimave bolo, ze aj kostaricka ucitelka im casto nerozumela, pretoze sa casto pytala na tu istu otazku. Pravdepodobne nejake rozdiely v spanieskom nareci tam bude.
Trajekt cez zaliv stal 1,5$ na hlavu. Uz nalodeny, no stale este v kotviacom trajekte som z paluby pozoroval pohodovo si plavajuce velke raje dole v oceane. To som hned pochopil, preco sa v sirokom okoli nikto vo vode nekupe.
Tiez bolo velmi zabavne, ked som si vsimol, ako vedla mna kostaricky, mlady spolucestujuci vytiahol z batohu rezen a zacal ho jest. A to som si myslel, ze takto sa na cestach stravuju iba slovaci a cesi.
Plavba na druhu stranu zalivu trvala nieco cez hodinu a prijemny vanok pamaly iduceho trajektu znizoval pocitovu teplotu ina paliaceho slnka. Ku koncu plavby som rozmyslal nad tym, ako sa dostanem teraz do hlavneho mesta, kedze v pristave som nevidel ani jeden autobus. Pri vystupovani z trajektu som si vytipoval skupinku mladych turistov a dufal, ze ti pojdu k autobusu. Po 200m sice skupinka odbocila, no ja som uz nedaleko zazrel zaparkovane dva autobusy a ked som prisiel k nim, zistil som, ze vodic vybera listky od ludi, ktori sa v jeho buse uz viezli este pred trajektom. Nastastie sa tak isto, ako ja, chcel do busu dostat jeden francuz, ktory, ako som sa neskor dozvedel, zije uz nejaky cas na kostarike a vie dobre po spanielsky. Ten zisitl, ze musime pockat na ludi, ktori maju listky, aby si posadali na vsetky rezervovane miesta a mi sa potom mozme zviest tiez, no postojacky. Po ceste maju byt vraj styri zastavky, kde nejaky ludia vystupia, takze si potom mozeme sadnut na ich miesta. Mne osobne nevadilo stat celu dvojhodinovu jazdu, hlavne, ze sa vcas dostanem do San Jose.
Do San Jose autobus dorazil bez vaznejsich problemov. Zaujimave na tejto ceste bolo asi to, ze hlavne mesto lezi v nadmorskej vyske 1170mnm a tak sme od oceanu museli nastupat do poriadneho kopca. Vodic autobusu bol asi nejaky byvaly pretekar, kedze po uzkej ceste obiehal nakladne auta a niekedy ich ani nestihol obehnut, kedze samozrejme plny bus nema taky vykon.
Aj napriek tomu, ze autobusova doprava je v kostarike najvyhladavanejsia, hlavne mesto nema centralnu autobusovu stanicu. Nato, ako mi neskor povedal kamarat Boris, ze sa jedna o krajinu s pomerne podobnou rozlohou a poctom obyvatelov, ako ma slovensko, je to pomerne velky nedostatok. 
Teda po prichode do San Jose som sa musel premiestnit na druhu malu autobusovu stanicu a stihnut v cas bus do San Isidra. Tento cas som hodlal co najviac skratit a tak som si zobral taxik. Hned pri nastupe do taxiku som si zlomil klipsnu na zapinanie bedroveho odlahcenia vahy batohu, no aj ked jej chybala polka plastu, stale bola schopna sa zapnut a udrzat vahu plneho batohu..zaujimave. Keby tolko vydrzali aj bezecke topanky.
Na dvojkilometrovej, viacmenej klukatej ceste po meste, mi taxameter vykuzlil pre taxikara krasne cislo, teda 11$. Pritom doterajsie naklady viac, ako 100km dlhej cesty dvoma busmi a trajektom ma vysiel dokopy 15$. No to presnejsie napisem clanku aj pre medzinarodne publikum(aj v anglictine), teda v detailnom navode, ako sa dostat do narodneho parku Chirripo a vsetky pozitiva a neduhy, co som pri tom objavil.
V druhej stanic s nazvom MEDOC(co je nejake oznacenie pre dialkove busy do inych lokalit kostariky) som si kupil listok s povinnou miestenkou na najblizsi bus do mesta San Isidro. Nastastie tu je premavka pomerne casta. Kazdu hodinu. V tejto stanici som si prvy krat vsimol jednu zaujimavu sluzbu, ktora nasim autobusovym linkam chyba. Clovek si moze nechat na autobusovej stanici oficialne poslat balik, alebo inu postu, ktoru vam nalozia a odvezu v batozinovom priestore autobusu do cielovej stanici, kde si to uz mozte vyzdvihnut. Je to nieco, ako miestna posta predpokladam, kedze postu, ci postovu schranku na listy som v kostarike nikde nevidel. 
Ked som uz sedel v buse, prisadol si ku mne sest rocny kostaricky chlapec, ktory vyzorom pripominal orientalca. Ked som mu povedal, ze viem iba malo po spanielsky, on sa mi priznal, ze on vie tiez iba malo po anglicky. Ponukol som ho susenymi bananmi, ktore som si pribalil na cestu. Kusok si zobral, no ked som ho ponukal, nech si este vezme, ak bude chciet, slusne, no razne rukov naznacil, ze mu stacilo. Pri trojhodinovom cestovani do este vyzsich kopcov sme mali na vrchole jedneho zastavku v motoreste. Tam boli dva obchody, kde boli uz v dalikoch pripravene rozne druhy ovocia. Maly spolucestujuci si do autobusu kupil balik hrozna a balik cipsov. Velmi ma zaujimalo, do coho sa chlapec pusti, ako prve. Bolo to hrozno a ked ho skoro vsetko zjedol. Popri jedeni ma na oblatku ponukol dvoma bobulami hrozna. Mile, ako deti vedia este komunikovat prostymi gestami slusneho spravania, pricom u vacsiny dospelych by sme toto hladali iba velmi tazko. Na konci cesty sme sa spolu s chlapcom rozlucili a ako som mal zistit neskor, nase cesty sa este skrizili…
Po prichode do San Isidra, kde som musel stihnut prist pred 6:45pm, lebo to bol treti a posledny odchod do mojej cielovej stanice, do mesta San Gerardo de Rivas. V tomto stredne velkom meste maju opat niekolko  malych autobusovych stanic, takze som sa musel premiestnit o kilometer nizsie. Hore pri stanici a nedaleko McDonaldu som este nakupil ovocie v supermarkete. Tu bolo ovocie uz o tretinu lacnejsie, ako na severozapade kostariky, pri plazi Santa Tereza.
Spodna stanica, odkial som mal prestup ma dve casti a v jej utrobach je trh s ovocim, zeleninou a roznymi malymi restikami s miestnym rychlim obcerstvenim.
Miestnych som sa lamanou spanielstinou popytal, kde najdem zastavku pre odchod mojho busu a po chvili hladania som natrafil na jeden snad 50r. autobus. Bol to jediny stary autobus v stanici. Domyslel som si, ze to mesto San Gerardo bude na konci sveta. Ako som sa dozvedel na druhy den, kedy vyslo slnko, nebol som daleko od pravdy.
Na zastavke som sa dal do reci s vedla mna sediacou starsou pani, ktora mi potvrdila, ze to je ten spravny autobus, no nevie, kde sa nachadza hotel, do ktoreho smerujem. Vystupila par kilometrov pred mojou zastavkou, cize sa tomu ani necudujem.
Autobus vyrazil nacas 6:45pm pomerne neobsadeny, takze som nemal problem zlozit vsetky tasky o ovocim  a zeleninou na tri dni. Predpokladal som, ze hore v horskom meste nebude ovocie az tak lacne a hlavne s takym vyberom, aky som pozadoval. Po nieco cez hodinovej ceste hlineno-kamenistou cestou do kopca, sme dorazili do ticheho mestecka(skor dedinky) San Gerardo. Otazkou ostavalo, ako najdem hotel. Nastastie ten bol lokalizovany hned pri ceste, takze som zaplatil za cestu(1,5$) a hned som vstupil do hotelovej restiky s recepciou. Tu ma uz cakal moj novy kamarat Boris, ktory cestuje kostarikou uz zopar tyzdnov a s ktorym som sa doteraz poznal iba z blogu a FBku. Popravde, Boris ma pred mesiacom a pol inspiroval k tomu, aby som vybral prave tuto krajinu. 
Po kratkom zvitani a zapisani do knihy hosti u majitela hotela som sa isiel zlozit do malej izbicky hotela El Descanso a pri minani velke vitriny s trofejami mi uz informovany Boris oznamil, ze su to trofeje toho maleho majitela hotela, 65r. trail bezca! Nemohol som uverit tej nahode, kedze ja som bol ten, ktory vyberal tento hotel z pomedzi niekolko moznosti, kde sme sa mohli ubytovat. Mna osobne zaujala pri vybere hotela sauna, ktorou hotel disponoval. Tak, ale ani som netusil, ze to majitelom moze byt takyto sampion. 
Vecer v San Gerarde bol veterny a pomerne studeny, kedze teplota vecer klesla az na 13°C. Dedinka sa nachadza v nadmorskej vyske 1320mnm. Oproti vecernej teplote 20-25°C v nizinach, kde sme boli doteraz, to bol poriadny sok. 
Este sme sa stihli poradit s majitelom hotela o moznych trasach pre zajtrajsi treningovy beh. Ten sa iba usmial a povedal nam, ze tu mame velmi vela moznosti mimo plateneho vstupu do narodneho parku. 
Trochu sme pokecali a z cesty dost unaveny som si isiel lahnut s tym, ze druhy den nas caka s Borisom spolocny beh.
Piatok 3.1.: 


Rano o 8am som pri ranajkach a krasnom slnecnom pocasi mal moznost sa z dvora hotela rozhliadnut. Dedinka lezala v tesnom objati 2000m zelenych kopcekov. Pre horskeho bezca nemoze byt krajsi pohlad. V tomto podnebi som sa tesil tomu, ze uz nebudu ziadne komare, no pri ranajkach, kedy som do seba tlacil velku papaju ma zacali kusat krvilacne musky o velkosti malych “vinnych”, ci “jednodnovych” musiek. Kusanec po nich bol este horsi, ako po komaroch. “Z kaluze do blata.” 
Po ranajkach sme s Borisom uz okolo desiatej vyrazili na prieskumny beh. Najprv som zvolil trasu do ostreho stupania, kde miestny ludia mali svoje zeleninove policka, kde si pestovali celkom velke mnozstvo bio zeleniny. Pri najblizsej navsteve aspon budem vediet, kde mam ist kupovat zeleninu. Hore uz cesticka dalej do kopca nebola upravena a kedze sme nemali tricka, bolo mudrejsie sa vratit a pokracovat inou trasou.
Po par kilometroch sme sa rozdelili a kazdy isiel svojim tempom, no nakoniec sme isli tou istou cestickou. 
Zvolil som teda vybeh do protilahleho kopca a po ostrom stupani, kde som minal jedneho jazdca na koni, ktory isiel opacnym smerom a po malej zastavke pri citronovniku, kde mi zrely citron spadol priamo k noham, som si z neho vrch osupal a obsah vytlacil do flase s vodou. Vo vrchnej casti som musel niekolko krat podliezat ostnaty drot, kde sa pasli kravy a kone. 100 vyskovych metrov pod vrcholom som uz nenasiel ziaden chodnicek a tak som sa rozhodol druhou stranou vratit a tak uzavriet celkom pekny okruh krajinkou. Pri klesani som zrazu pred sebou videl borovicovy les a znamy zvuk motorovej pili. Pri prebehu tymto malym lesikom som stretol troch drevorubacov v plnom zapale tazby dreva. Pozdravili sme sa (tu sa kazdy kazdemu zdravy, co bola parada) a pokracoval som zbehom spat do dedinky san gerardo. Ked som minal horsky potok, vyuzil som studenu vodu a na minutu som si do potoka sadol, aby som uvolnil napatia vo svaloch noh. Toto funguje stale perfektne, kedze pri studenom soku sa svaly stiahnu a nastledne po vystupe z vody sa pri zvysenom tepe ovela rychlejsie vyplavi kyselina mliecna zo svalov.
Pre mna asi najzaujimavejsie bolo, ze aj napriek tomu, ze som bol v nadmorskej vyske 1320mnm, tak sa mi pri behu do este vyzsich kopcov vobec nedychalo tazko, ako tomu je na zaciatku vybehov na tatranske stity. Asi to bolo tym, ze som uz jednu noc v tejto nadmorskej vyske pred behom stravil, kdezto pri behoch v tatrach sa jedna viacmenej o jednodnove akcia.
Dnes to bol spoznavaci beh o dlzke 14km s nastupanymi 804m.

V hoteli sme si z ponuky napojov vybral pomarancovy fresh dzus s vodou. Pocul som, ako majitel pomaranc pomixoval v mixery a ked som pil tento lahodny napoj, citil som, ze pomaranc je pomixovany cely, teda aj so supkou. Chutilo to paradne, no musim upozornit, ze tieto pomarance boli bio z majitelovej zahradky v nedalekom kopci. Urcite by som nedoporucoval jest supku pomarancu z chemicky osetrenych pomarancov.
Pri vychutnavani pomarancoveho napoja som obdivoval trofeje sampiona. Na naprotivej stene mal zaramovane novinove clanky s mladou bezkynou, ktora vraj dala rekord na miestnom preteku do vrchu o dlzke 33km do vysky 3300mnm a spat. Neskor som od majitela zistil, ze to je jeho dcera.
Musel som sa dat do reci s majitelom hotela a po dost krkolomnom rozhovore s mojou lamanou spanielstinou a jeho lamanou anglictinou sme sa dohovorili na zajtrajsom spolocnom treningu. Bola to pre mna cest, no zaroven som chcel zistit, v akej forme je tento starsi pan. 
V tejto nadmorskej vyske som mal neutichajuci hlad a tak som nonstop cele poobedie jedol ovocie. 
V inej izbe bola ubytovana mlada svajciarska veterinarka, ktora sa akurat lucila so svojim manzelom, ktory mal v plane ist do peru pozriet svoju mamu. Okrem nich boli v hoteli ubytovane este dve belgicanky a dve rakusanky.
Parada na tejto nadmorskej vyske bolo to, ze cez den bolo 30°C, no s horskym vetrom bolo prijemne a kedze som uz mal zaklad opalenia od mora, tu som taktiez vobec nepouzival opalovaci krem a vobec som nemal pocit spalenia. Hodina dole pri oceane na slnku bola, ako lezat niekde vo finskej saune. Tu klima bola priamo idealna. 
Sobota 4.1.:


Rano o 5:30am sme spolu so sampionom a Borisom vybehli na do predu avizovany volny beh. Zajtra som sa chcel pokusit o vybeh na Cerro Chirropo a spat pod 6h, takze som sa nechcel zbytocne velmi unavit.
Sampion nas zaviedol na uvod na beh dzunglov do kopcov az k jeho farme, kde mu rastli kere kavy, mal tam nejake pomarancovniky a citronovniky. Neskor nam povedal, ze tam ma aj mangovnik. Tu ma sampion nabadal, nech do najstrmsej casti kopca vediem ja. Pre mna osobne, cim ostrejsie stupanie, tym lepsie a tak som si tento kratky vybeh uzil. Samozrejme som vsak drzal  pomale tempo. Pri vyhliadke v kopci ma sampion zastavil a zacal nam rozpravat o okolitych kopcoch, ako v nich behaval. Ako, ked bol v najlepsej forme zabehol vsetkych sest, ci sedem vrcholov narodneho parku (vsetky maju cez 3500mnm) v jeden den. Alebo, ako zabehol z najvyzsieho vrchu Cerro Chirripo az k oceanu. Co je dlzka cez 100km! Dalej nam ukazal dole v doline, kde je nejaka farma s papagajmi, ako tie po vyleteni z klietok, sa zaujimavo rozletia kazdy do inej svetovej strany. 
Po chvili sme pokracovali v behu dalej. Doteraz som obdivoval vysekane lytka tohoto sampiona veterana a aj napriek tomu, ze doslapoval cez patu, mal v kopci celkom slusne tempo. No to, co mi tento vzrastom mensi bezec predbiehol pri zbehu, bola jedna parada. Po klukatych a zradnych cestickach zehu dzunglov tento pan bezal neskutocne rychlo. Musel som sa naozaj stustredit, aby som s nim pohodovo drzal krok. Keby chcel, tak by mi urcite velmi rychlo dole kopcom usiel.
Pri zbehu na hlavnu cestu sme sa teraz pre zmenu presunuly na druhy stranu a zacali stupad do naprotiveho kopca. Tu sme sa uz oddelili od Borisa, ktory este cestou fotil. Pocas behu som sa sampiona pytal na dolezite informacia ohladom zajtrajsieho behu. Povedal som mu, ze si chcem so sebou vziat dve flase vody, no on mi povedal, ze po ceste na vrchol je viacero pramenov a potokov, takze bude stacit jedna flasa. Takisto som sa pytal, ci mi bude traba windstoperku a na moju radost mi oznamil, ze sa beha skoro cely cas do kopca a tak windstoperka nebude potrebna. Super, cize to pojdem cele bez tricka s trickom zlozenym za pasom trenirok.
Pri napiti sa z potociku sme sa opat s Borisom stretli a dalej uz pokracovali zbehom dole cez cast narodneho parku az k hotelu. Tym mi aj ukazal vstup narodneho parku a kadial pokracuje cesta narodnym parkom az k vrcholu stitu Chirripo.
Celkovy beh mal iba 10km, no nastupali sme 683m. 

Po behu sme sa dozvedeli, ze tento sampion ma uz 65r.!!, pricom vyzera tam max. na 50r. Chodieva behavat 3-4x do tyzdna. Viac casu mu  pri casto obsadenom hoteli ani na trening neostava. Vraj najprv hraval profesionalne futbal a potom presiel na horsky beh. Ma dve deti, syna, ktory momentalne ma profesionalny kontrakt v americkom futbalovom time statu Nova Karolina, ci dceru, ktora stale aktivne a vo velmi kvalitnych casoch behava horske preteky. 
Oproti vitrine s trofejami ma sampion oblozenu stenu kamenim, no medzi nimi ma vymodelovanu trasu s vyskovym profilom a zastavkami na vodu az na vrchol Chirropo. Vid foto nizsie. Tu som sa opytal sampiona, kde su najtahsie miesta vybehu. 
Od Borisa som sa pred tyzdnom dozvedel, ze existuje pravidelny horsky bezecky pretek zo San Gerarda az do vysky 3300mnm po trase NP a spat. Od sampiona sme sa dozvedeli, ze trasa preteku sice nepokracuje dalej na vrchol Chirripo, no od zakladne Los Crestones sa otaca a spat sa bezi tou istou trasou. Cize beh ma nejakych 34km a rekord trate je 3:09h!! Neskutocne po tom, ako som si odbehol celu trat sam. Sampion to dava za nejake 4h. A jeho dcera to dala pod 5h a v dany pretek zapisala novy tratovy rekord.
Po behu sme si sli do nedalekej kancelarie narodneho parku kupit vstupy do NP. Za jednodnovy vstup si pytaju 15$ a pocas trasy som nevidel nejake extra vyuzitie tychto financnych prostriedkov. A to my slovaci nadavame nato, ze napriklad za vstup do slovenskeho raja, kde je potrebne po kazdorocnych zaplavach opravovat drevene rebriky, platime 1e 🙂
Zaujimave ale je, ze ak clovek chcel prespat v hornej zakladni Los Crestones(3300mnm) nebolo az take lahke ziskat na to povolenie. Aj ked ma ta stanica niekolko desiatok volnych lozok, kde sa clovek moze vyspat vo vlastnom spacaku, kancelaria NP vydava na den max 10 povoleni na viacdnovy vstup. Cize turisti, ktori chceli ziskat takyto vstup, casto uz noc predtym spali v spacakoch pred kancelariou, aby po otvoreni kancelarie na druhy den, boli medzi prvymi desiatimi v poradi. Sialenstvo. Kolko krat som zazil v utulnach NT, ze ludia spali naskladani, ako tetris po kazdom volnom mieste utulne, cize aj na laviciach a pod lavicami restauracie, ci v kotolni na dreve, ako sa postastilo mne v utulni Durkova v NT.
Dnes sme potrebovali s Borisom nakupit ovocie a zeleninu na nasledujuce dni a tak sme sa s Borisom vybrali  o 11am busom do najblizsieho mesta San Isidra. Hore a dole ide autobus iba tri krat za den a tak nam v San Isidre ostavalo kopec casu na pokec. Najskor sme sa isli obcerstvit do stanku s fresh mixovanym tropickym ovocim. Nemali tam mix iba jedneho druhu ovocia a tak som nemal na vyber a prvy krat som skusil pomixovane tri druhy ovocia naraz. Chutovo to bolo sice dobre, no po chvili som ale citil neprijemny pocit v bruchu a to ma iba utvrdilo v nazore, ze najlepsie je na posedenie jest iba jeden druh ovocia. Toto som si este par krat overil neskor v hlavnom meste s rovnakym presvedcenim. 
Po dlhom cakani(3h) sme pred spiatocnou cestou do San Gerarda nakupili ovocie a vratili sa vecernym busom spat do hotela.
Ked sme prisli, bolo nieco cez 8pm a tak iba rychla sprcha a vecera pred zajtrajsim velkym dnom. Normalne den pred kratsimi pretekmi jem uz iba ovocie, ziadne tuky, cize ziadne avokado, po ktorych sa citim druhy den vnutorne tahsi a na vonok pomalsi.  Takisto chcem, aby som nemal pomaly stravitelnymi tukmi plnu krv a lymfaticky system, vdaka comu sa ovela tahsie dostane rychlo vstrebatelna fruktoza z ovocia k cielovym svalovym bunkam. Takisto na veceru pred kratsimi pretekmi nejem zeleninu, ktora ma pomalsie stravitelnu vlakninu, ako ovocie a tak zbytocne pri traveni unavuje telo. Plati hlavne pre moje 1,5kg vecerne zeleninove salaty. 
No pre beh dlhsi, ako 4h volim na veceru pred pretekom aj trochu viac tukov(dve avokada a nejake olivy) a zeleninu z ktorej mineralne latky by sa mohli v dlhsich a tahsich castiah behu celkom hodit. Cize som sa najedol (nie prejedol) zeleniny s dvoma avokadami a olivami.
Spat som isiel nakoniec az o 10pm s tym, ze som uz ako pred ultra pretekmi bol obleceny komplet obleceny a pripraveny na zajtrajsi strart o 5am. 
Citil som sa celkom pripraveny, nohy ma neboleli, cize som to videl na zajtrajsi celkom zaujimavy den s cielom to zabehnut pod 6h. Akurat som este nevedel, co sa bude diat s mojim telom nad 2500mnm, kedze nad touto vyskou som este nebehal.
Nedela 5.1.:


Den D!
Budicek o 3:45am s tym, ze som zjedol dve manga a asi kilo sladkych baby bananov. Po tom som si isiel opat lahnut a dalsi budicek bol tusim o 4:45am. Zaludok uz urobil svoju robotu a tak po zastavke na toalete som bol pripraveny a hlavne nabudeny na dnesny den.
Na jedenie som si zobral jeden 200g balik uz overenych susenych baby bananov, dve magneziove 500mg tabletky proti krcom a na skusku tabletky sody na zaludocne problemy pri dlhsich behoch, ktore sa mi objavovili pri 100km trail ultramaratone. Tam to sice pravdepodobne sposobila jemne perliva mineralka na obcerstvovackach, no za pokus to stalo. 
To som mal v bezeckej ladvinke od salomonu s jednou 7dcl flasou cistej vody. Plus som mal jednu celovku, lebo prvych 45min bola este tma a v dzungli je kopec prekazok o ktore sa da zakopnut a jeden vodotesny fotak pre vrcholovku. Pre hudbu som mal maly hudobny telefon nokia 5310. 
Od hotela som vyrazil az o 5:02am a prisvetle celovky som sa vybral hlavnou cestou ku vstupu do narodneho parku. Po 1,5km som videl napis vstup do parku 100m a tak som po 100m ani neviem preco vstupil do pozemku hotela s nazvom “Entrada”, cize “Vstup”. Asi som bol este zaspaty. Stratil som tu tak 2min. 
Pol kilometra pred skutocnym vstupom do narodneho parku uz zacala hlavna cesta poriadne stupat. Minul som po lavej strane tusim hotel Uran, ktory je najblizsie ku vstupu narodneho parku a o okolo ktoreho je uz poriadne stupanie. 
Po vstupe do narodneho parku sa povrch zmenil mierne blatisty chodnik mokrej dzungle. Od vstupu bola znacka nulteho kilometra a tabula s nazvom miesta a nadmorskou vyskou. Tu som si uz dost rozohriaty vyzliekol tricko a zlozil som si ho za bezecke trenky. Teplota sa pohybovala pod 15°C, no pri zohriatom tele som to ani nepocitil. Tabule s nadmorskou vyskou boli pocas celeho vystupu, az po zakladnu “Los Crestones” v nadmorskej vyske 3300mnm. 
Pluca a nohy som mal po prvych troch kilometroch behu od hotela po vstup do NP(1520mnm) celkom roztiahnute a uz uvolnene, takze sa mi stupalo do ostreho kopca celkom dobre. Moje nove, no uz po par behoch polorozpadnute minimusy NB 80VI mali celkom slusnu trakciu. Ked som presiel miestami do blata, tak som si zamyslel, ako by sa mi dobre behalo v na tento teren urcenych Xtalonoch od znacky Inov8. Pre pretek po tejto trase si ich urcite zadovazim.
Na prvom kilometri v NP sa nastupa nieco cez 200 vyskovych metrov pocas ktorych sa mi bezalo celkom fajn v uvolnenom, no v mierne rychlejsom tempe. Postupne som v tuto skoru rannu hodinu obiehaval turistov, ktori sa s batohmi, aj bez nich, stverali do kopca. 
Na druhom kilometri som nastupal dalsich nieco cez 150 vyskovych metrov do nadm. vysky 1890m. Kazda jedna znacka kilometra niesla aj nejaky priznacny nazov. Tu ma zacali nahanat a sadat si mi na stred chrbta nejake ovady, ci co to bolo, takze som casto zrychloval a ohanal sa za nimi. Isto som nepotreboval dalsi kusanec.
Kazdy kilometer stupal o cca 200 vyskovych metrov az po cca 11km, kde bolo jedno klesanie. No nebudem opat predbiehat. 
Na cca piatom, ci siestom kilometri stupania som sa stretol s bezcom, ktory akurat zbehaval s malym polovnickym psom z kopca. Prve, co sa ma opytal bolo, ci som bezec. Na sebe som mal iba bezecke topanky a trenky, okolo pasu bezecku ladvinku s flasou a k nemu som sa blizil behom. Vyzeral som snad, ako lovec motylov? Este ostava jedna mozno a to, ze som mu zle rozumel a on sa ma opytal, ci trenujem na pretek, ktory sa tu bude bezat o mesiac a pol neskor. Kazdopadne, akonahle sa dozvedel, ze som bezec, tak sa rychlou spanielstinou rozhovoril o svojich zazitkoch. Rozumel som iba to, ze bol spal hore v zakladni Los Crestones a den predtym, ci mozno aj viac dni trenoval vybehy do vsetkych vrcholov okolia. Ze ma 42, ci 43r. a ze uz ako veteran dva krat umiestnil druhy na tomto preteku. Viac som uz bohuzial nerozumel. Pozdravili sme sa a dalej sme uz pokracovali kazdy tou svojou cestou. Tu som zjedol prvu tabletku magnezia, kedze som citil mierny nabeh krcov v stehnach. Bolo to dost skoro, kedze to som behal este len nieco cez 1,5h. 
Na 7. km je take uzatvoreny domcek hned vedla cesty a na jeho terase je umyvadlo s tecucou vodou. Tam som si doplnil flasu v ktorej som este stale mal asi 3dcl vody. Smedny som nebol od vstupu do NP nebol ani raz a vodu som pil viacmenej preto, aby som nechytil krce do noh z dehydratacie. Ako som si vsimol o 100m dalej, zbytocne som vychadzal z trate kvoli vode, kedze tu bolo napajadlo pre ponikov a taktiez kohutik s tecucou vodou.
Od 10. km som uz bol v nadmorskej vyske 3000m. Zatial sa to niako vazne neprejavovalo, akurat som zacal citit mensi tlak v hlave. No nic strasneho. Tu som na chvilu po prvy krat presiel na chvilu do chodze, lebo nohy zacali so stupajucou nadmorskou vyskou otazievat. No stale to bolo behatelne. Vtedy som do seba supol este jednu tabletku magnezia, no ani nie preto, ze som citil krce, ale preto, ze som mal v plane hore na rovinke pridat a nechcel som riskovat krce. Od tohoto kilometra som uz bol nad urovnou dzungle/lesa, kde bolo zaujimave pasmo. Nieco, ako tatranske pasmo kosodreviny, no tu tu boli podobne huste a nepriechodne kery, no s podlhovastym listim. 
Niekde za desiatym km bola odbocka do lava na druhy najvyzsi vrch Cerro Ventisqueros(3812m), len o 8m nizsi, ako Cerro Chirropo! Povodne som mal v plane vybehnut aj na ten, no po problemoch v nadmorskej vyske a malo susenych bananov som od toho napadu ustupil.
Od 11. do 12. km bol celkom ostry zbeh po druhy pramen. Vlastne to bola iba hadica veduca odniekial zo skal a samospadom tiekla hadicou voda. Voda bola horska a bez zapachu od gumenej hadice. Prietok bol priskrteny a miesto je oznacene velkym sudom plnym vody, v ktorom som si aspon umyl tvar. 
Odtial uz pokracovalo opat ostre cca 400m stupanie, kde zo zaciatku bol na chodniku suchy prach s malymi kamenmi, cize sa dost smykalo a v tomto useku som radsej presiel do rychlej chodze. Tu som stretol “karavanu” ponikov s ludmi z NP nesucich nejake baliky. Pozdravili sme sa a pokracoval som dalej. Velku pozornost mi ani nevenovali. Doteraz mi nikto neskontroloval vyplatenu priepustku do NP. O 500m vyzsie som stretol este jedneho pracovnika NP s ponikom. Ten sa ma iba v ryhclosti opytal, ci je vsetko v poriadku, no skor to mohol byt aj pozdrav typu “what’s up?”, len v spanielstine: “Todos bien?”. Neviem, tak som mu odpovedal, ze ano. Hehe. Sranda by bola, keby to bol pozdrav, no to ma vtedy netrapilo. 
Ako som sa dostaval blizsie k nadmorskej vyske 3300m, zacinala si vyska brat svou dan. Nohy mi v kopci velmi rychlo otazeli az do takeho pocitu, ze som si myslel, ze ich mam naplnene olovom. Celkovo som sa citil malatny a ked som nebehal, hlava sa mi trochu motala, cize ak som na par sekund zastavil, aby som sa rozdychal, mal som problem udrzat rovnovahu. Zato vyhlady boli paradne. Slnko uz bolo nad urovnou hor a osvetlovalo dolinu a okolite vrcholky. Do Los Crestones (3300mnm) je mierny zbeh z kopca a odtial pokracuje “dolinou” chodnik dalej az na vzdialenejsie vrcholky. Tu som dobedol za necele tri hodinky. Co je dost bieda, ked si predstavim, ze potial a spat najrychlejsi pretekar urobil cas 3:15h! Cize, ak chcem startovat na buducorocnom preteku a zabehnut dobry cas, musim cas pri preteku znizit o hodinu! Cize ma caka dost kopcovity rok a samozrejme nutnost treningu vo vyskach nad 3000mnm. 
Pri zakladni je tabula s nazvami dalsich vrcholov so vzdialenostou. K vrcholu Chirripo to bolo este 5,1km. Pocital som so vzdialenostou, no nepocital som s tym, ako tazko sa mi pojde. Dolinou to je viacmenej rovinka s kratkymi miernymi stupaniami a klesaniami. No skoro kazde jedno stupanie som odchodil a niekde som musel dokonca zastat a chvilu nabrat silu a dych. Cestou som stretol americku rodinku s dvoma dospelymi chlapmi, ktori sa tvarili uz pri chodzi dost nepricetne, no pozdravili sa ako prvi so zadychcanym hlasom. Dolinou som bezal okolo potoka az po dalsiu rozbocku, kde som uz zamieril dolava po cesticke na Cerro Chirripo. Tu vsetky vrcholky su velmi blizsko od seba a lahko dostupne zo zakladne Los Crestones. 
Vrcholy a zaujimave miesta, ako jazera idu v tomto poradi od zakladne: 1,7km Los Crestones, 2,3km Cerro Terbi, 2,3km Valle Los Conejos, 3,1km Cerro Venstisqueros(druhy najvyzsi vrch), 3,5km Laguna Ditkevi, 5.1kmValle Los Lagos, 5,1km Cerro Chirripo a 7km Valle de las.
Tu uz zacinalo stupanie do sedla, vedla ktoreho som si myslel, ze je vidno vrchol Chirripa, pretoze ten sa zatial pomerne dobre skryval. Predo mnou slapali do strmeho kopca sedla dve osoby s velkymi batohmi. Rychlo som ich dohnal, ked si uz v sedle davali prestavku. Bol to muz a zena v strednych rokoch. Muz sa so mnou dal do reci. Bol to zachranar, ktory v jeden den s 35kg batohom aj so zachranarskou vybavou obchadzal vsetky miesta, ci sa niekomu niekde nieco nestalo. Skor to bol pre neho taky trening so zatazou. 
Odtial som konecne zazrel Cerro Chirripo, ktory sa majestatne tycil osamoteny v dalsej doline. Bol to podlad, ako na Matterhorn, ktory sa takisto tyci osamoteny. Samozrejme, ze to nieje nejaky velikan, kedze uz som bol v nadmorskej vyske aspon 3600m. Zhora boli ale vyhlady paradne. Vid foto nizsie. 
Posledne stupanie na vrchol bolo uz dost ostre, kde som musel pouzit aj ruky. Minal som jedneho mladeho turistu s batohom, ktory mal na sebe tricko z 50km horskeho ultraku.
Na vrchole bola skupinka mladych salvadorcanov, ktory sa akurat fotili s narodnou vlajkou pri vrcholovej tabuly. Vyuzili toho, ze som tam prave prisiel a hned som uz mal v ruke fotaky. Na oplatku som poprosil aj ich, aby aj s tym mojim fotakom vyfotili na vrchole tohoto krasneho miesta. Dal som sa s nimi do reci, kedze anglicky vedeli dobre a po par frazach, kde som spomenul, ze som bol na vojenskom komando treningu v ich krajine s miestnym komando plukom vysadkarov sa jeden z nich pochvalil, ze jeho otec sluzil v tomto pluku. Dalsia super nahoda 😀 Potom som sa oddialil a na chvilu si sadol a kochal sa vyhladmi. Potom som porobil zopar foto a pokracoval som spat. Mal som dve hodiny na to, aby som sa vratil a cele to dal pod 6h…Na vrchol som sa dostal za necele 4h, takze ak som to pri zostupe spomenul minajucemu zachranarovi, spolocne sme sa zasmiali nad tak kratkou dobou zostupu. No ja som to nevidel nerealne, predsa, pri zostupe sa musi dat behat rychlejsie. (Ano, pokial ma clovek trening behu vo vyskach nad 3000m, co som ja nemal. No to mi docvaklo onedlho potom.)
Pri zbehu som uz vladal behat aj do miernejsich stupani, aj ked ovela pomalsie, ako som si myslel. Dokonca aj po rovinke sa mi motala poriadne hlava a mal som co robit, aby som udrzal koncentraciu a rovnovahu na klukatej cesticke. Pocas zbehu som si nabral vodu v potoku a pokracoval som dalej k zakladni Los Crestones. Tam som uz v dialke videl prichadzajuceho a na mna mavajuceho Borisa. Ten startoval chvilu po mne a cele si to vyslapal so strednym batohom. Citil som sa pod psa, kedze som uz nemal vela susenych bananov a vedel som, ze energiu budem na rychly zbeh urcite potrebovat. Boris mi hned ochotne ponukol dva zo svojich cerstvych bananov, no to bolo vela a zobral som iba jeden, za ktory som mu bol super vdacny. Po kratkom pokeci som sa ponahlal dalej. Mal som este nejaku necelu hodinu. 
Pri zbehu som spominal na slova sampiona, ktory ma pri treningovom behu varoval, ze pri zbehu po tomto chodniku mam byt velmi ostrazity, kedze listim zapadane kamene a korene stromov dokazu narobit riadne problemy. Hlavne, ak o ne clovek s unavenymi stehnami z vybehu zakopne. Pocas zbehu som minal tych ludi, co skoro rano zacali vystup na vrchol. Dole som uz zbiehaval bez hudby, takze som pocuval ich neveriacke poznamky. 
Snazil som sa zbiehavat rychlo, no stale sa mi to nejako zvlast rychlo nedarilo. No, akonahle som sa dostaval do nizsej nadmorskej vysky, tym viac energie som citil a bol to taky pocit, ako keby som ani predtym 4h nebehal do kopca vo vysokej nadmorskej vyske. Nohy prestali otazievat, prave naopak. Aspon uz viem, ako sa citia sportovci(napr. profi cyklisti), ktori si pichnu EPO davku, ktora im zvysi tvorbu cervenych krviniek a tak, ako pisal Hamilton vo svojej knihe Tajne preteky, aj pri narocnych viacdnovych cyklo treningoch sa necitia unaveny. Presne tak som sa citil. Cim som bol nizsie, tym viac sily a energie som citil. Dokonca, trochu predbehnem udalosti, v cieli po dobehnuti som sa vobec necitil unaveny. VOBEC. Ako keby som sa prave vratil z 15km lahkeho behu. 
Pri prvom prameni, ci skor vodovode som si nabral vodu a kedze som uz zacinal citit mierny tlak v zaludku, vyuzil som to a skusil jednu z tych sodnych tabletiek. Rozkusal som ju a zapil vodou. Chutila tak, ako klasicka soda, ktoru som mal moznost ochutnat este pri mojej mladeznickej nerozvaznosti 17r. dozadu, ked som ju u babky nasiel v spajzi a chcel som zistil, co to je. 
Po chvili behu som mal zaludok bez potiazi a mohol som pokracovat v pohode dalej. V pohode to bolo dovtedy, pokial som pri klesani zrazu nezacal vybiehavat do mierneho a kratkeho stupania, kde bolo potrebne viac zdvihat nohy, ako som ich dvihal pri zbehu. Zrazu som len palcom zakopol o pod listim skryty kamen a zacul som prasknutie a prudku bolest. Hned mi prislo na um, ze som si prave zlomil palec a s 9km to GO to bude pruser odbehnut v stanovenom limite. Urobil som zopar krokov, aby som zistil, ci je palec fakt zlomeny. Bolelo to, no nie az tak, aby som nemohol pokracovat v behu. Hovorim si, ze to bude isto este navalom adrenalinu. Zrazu som pocitil teplo okolo palca. Az som sa zastavil, aby som pozrel, ci mi cez topanku nepreteka krv. Nic. OK, tak som poracoval dalej. Na tom palci som mal este pluzgiere z behu po plazi, takze som ho mal obviazany levkoplastom. Ten asi aj pomohol. Urcite pomohlo aj to, ze som pred 1 a 3/4 rokom zacinal trenovat barefoot beh vo five fingersoch, v ktorych som takto zakopaval o kamene celkom pravidelne. Cize sa moje kosti v palcoch a prstoch chodidla celkom zpevnili. Spomenul som si na na jeden dokument o jednom majstrovi orientalneho bojoveho sportu kenda, ktory si denne bil drevenou palicou po vzpriamenom palci, aby si ho zocelil natolko, aby necitil bolest, ci si ho nezlomil pri nestastnom kope do supera. 
Po asi dvoch kilometroch opatrnejsieho behu bolest ustupila natolko, aby som mohol opat trochu zrychlit. Opat sa mi podarilo zakopnut tym istym palcom, no uz miernejsie, tak som sa zmieril s tym, ze dnes uz rychlejsie radsej behat nebudem. Predsa len sa nechcem na zaciatku zimnej pripravy opat zranit. 
Zvysny zbeh uz bol celkom pohodovy, aj ked miestami to poriadne smykalo. Akurat este spomeniem, ze pri poslednych dvoch kilometroch zbehu v NP som v jednej zo zakrut chodnicka zacul sycanie hada. Najprv som si to ani neuvedomil, kedze som sa super sustredil na teren a na to, aby som dostatocne dvihal nohy. Po chvili som sa dokonca chcel vratit na to miesto, aby som si toho hada vyfotil. Mozno bolo dobre, ze som sa na to vykaslal a pokracoval v zbehu dalej.
Pri vybehu z NP mi ostavali necele tri kilometre zbehu k hotelu. Ked som minal futbalovy stadion, na ktorom sa prave odohraval nejaky futbalovy zapas, hraci jedneho timu ma dokonca na chvilu povzbudzovali. Neskutocne, ako tu uprimne vsetci ludia fandia sportovcom. Slovaci by si z toho mohli zobrat priklad a aspon ti, co bezia by sa mohli na pozdrav od bezca tiez odzdravit. 
K hotelu som pribehol 6h53min16sek. Bolo to mierne sklamanie, no po tom vsetkom, co som po ceste zazil a vzhladom na nadmorsku vysku, v ktorej som mal moznost trenovat po prvy krat v zivote. 
Cas som ukazal sampionovi, ktory mi hned bez okolkov povedal, ze cas nic moc, no s tym, ze som v takej vyske este nikdy nebol, to nieje az take zle. On osobne vacsinou behaval iba po tu zakladnu Los Crestones. 
Ked som si sadol pri jedeni vodoveho melona som si uvedomil, ze vobec niesom unaveny. Endorfiny su sice jedna vec, no ja som nebol unaveny do konca dna. Spat som isiel niekedy po 10pm…neskutocne, co dokaze s telom urobit nadmorska vyska.
Akonahle som dobehal spustil sa dazd a hned som si spomenul na Borisa, ktory bol este na ceste. Pisal mi na nete z base los Crestones, ze hore sa vsetci certi zenia, takze chvilu pocka a potom bude pokracovat spat. Vrchol dosiahol za 7h. Spat mu to uz ciastocnym indianskym behom trvalo tusim nejakych 5h. Ak to bolo inac, tak mi to Boris prepac. Pura vida!
Do konca dna som sa napchaval tonou ovocia, kde som zjedol v zavere dna nejake 4 avokada. Vsetko, co som jedol, mi telo spracovalo do hodiny a po hodine si pytalo dalsie kalorie. Pre porovnanie, kolko som toho spalil a kolko som v ten a nasledujuci den zjedol (prvy den tak 10kg ovocia a zeleniny a druhy tak 6-7kg), som na velku nepotreboval ist celych 48h!
Takze nejake cisla: Celkovo to bolo 43.52km s nastupanou vyskou podla garminu 2870m a priemerkou 9:30min/km. Pricom hore na vrchole som mal priemerku 10:39min/km (so vsetkymi zastavkami). Cize na velmi technickych zbehoch este musim popracovat.
GPS TRASA behu.
Bola to celkom dobra skusenost a aspon som sa priblizil chapaniu, ako dokazu tak rychlo behat Kilian, ci Krupicka v nizsich nadmorskych vyskach. Prevaha cervenych krviniek je proste nieco neskutocne. Clovek sa citi silny a beh do kopcov v nizsich nadm. vyskach mu uz nerobia problem. Takisto regeneracia sa skracuje. To mi odpoveda na otazku, ako mohol Kilian kazdy den pocas treningu na Matterhorn, ci Mt. Blanc trenovat tolko vybehov na dany vrchol. 
Pondelok 6.1.:

Rano po prebudeni o 8am sme sa najedli a pocas toho som si vsimol, ako prave sampion vybiehava na svoj trening. Trosku ma to mrzelo, ze posledny den som si vopred nedohodol spolocny beh. Chvilu nato sme spolu s Borisom vybehli tiez na vyklus. Prvy kilometer som sa rozdychaval, no stehna boli dost silne. Vcera ma po behu trochu boleli zo zbehu kolena, no iba minimalne. Tie som sice rano este trochu citil, no po kludnom rozbehu som ich uz necitil. 
Po chvili sme sa rozdelili, pricom sme si povedali, ze pojdeme do kopcov pri narodnom parku po naucnom chodniku. Po par kilometroch sa uz po cesticke pokracovat nedalo, kedze most cez horsky potok bol uzavrety. Cestou spat som stretol Borisa, ktory este zbehol dole. Vedel som, ze odtial sa musi dat niekde vybehnut hore do prudkeho kopca az do NP, kedze vcera som pri vybehu videl odbocku na tento chodnik. Cestou som stretol aj tu americku rodinku, ktora sa odtial prave vracala. Po cvhili som danu odbocku nasiel a zacal prudko stupat. V 3/4 kopca som oproti sebe stretol zbiehavajuceho sampiona, ktory bol tiez velmi rad, ze ma vidi. Chvilu sme porozpravali a potom pokracovali kazdy svojou cestou dalej. Dalsia super nahoda. A to este nebol koniec nahod v tomto dni.
Pri stupani som ani raz nepocitil unavene stehna. Nieco neskutocne po vcerajsich 7h behu. Hore som nasiel vstup na chodnik NP, kde som sa otocil a rovnakou cestou zbehol spat. Pri zbehu som trochu citil stehna, no nebolo to nic vazne, takze som si uzival pomerne rychly zostup. Chvilu ma nahanala nejake letiacia, bzucajucia bestia, ktorej som musel dva krat utekat. 
Dnes pohodovych 12,5km s nsatupanymi 853m.


Poobede sme sa s Borisom vybrali do nedalekych prirodnych termalnych kupalisk. Peso sme presli asi dva kilometre, kde sme sa na kopci dostali k recepcii, kde za poplatok 7$!! sme mohli vojst do niako zvlast neuplavovanych ludmi vyrobenych bazenov, kde stekala tepla voda z gumenej hadice. Kupalisko sa skladalo z dvoch bazenov. Spodny okupovali dospeli a horny deti. 
Kazdopadne tu teplu vodu velmi nemali, takze to bola pomerne prijmna zmena pre nas. Ked som hladal zachod, hadajte na koho som natrafil pri hornom bazene? Na cinsky vyzerajuceho kostarickeho chlapca s ktorym som cestoval v buse z hlavneho mesta do San Isidra, teda mesta vzdialeneho 1,5h cesty busom!! Tak teraz som uz prestaval pomaly verit na nahody. Obaja sme sa na seba neveriacky na chvilu zapozerali. Cestou prec sme sa stretli opat a ked nas s rodicmi v aute minali autom, pozdravil sa mi, tak som si bol isty, ze to bol on. 
Paradny zaver dna, ktory ukoncil tento krasny treningovy vylet do hor, kde som spoznal novych ludi. Vecer nam pri luceni sampion povedal, ze nas dvoch berie viac, ako obycajnych hosti, ze nas berie za Amigos, cize priatelov. Potesilo ma to a slubil som mu, ze bud buduci, alebo ob rok pridem v predstihu par tyzdnov pred pretekom a budev pretekat pod jeho treningovym planom. Potesilo ho to. Dal mi zopar rad na pretekanie v terene a slubil som mu, ze do tyzdna, dvoch mu poslem foto z vybehu na nejaky zasnezeny stit tatier 🙂
Utorok 7.1.:
O 5:15am nam odchadzal bus do San Isidra, takze budicek bol skory. Rano bolo zima, takze mi nejaku dobu este v buse trvalo, pokial som sa ohrial. Cesta uz bola v pohode. Boli sme trochu unaveni, takze sme v buse spali. 
V San Isidre sme sa presunuli do na druhu autobusovu stanicu, kde som prisiel zo San Jose a kde sme stihli akurat odchadzajuci bus do hlavneho mesta. Cesta bola s jednou zastavkou na kopci, tam, kde pri opacnej ceste.
V hlavnom meste sme sa rozdelili, kedze Boris isiel na ine miesto kostariky. Poradil mi este, ako sa dostanem k autobusovej stanici, kde on prisiel busom z letiska. Do centra sme prisli pred obedom a mne lietadlo letelo az o 5:45pm. Cize som mal kopec casu a tak som to vyuzil na prehliadku mesta. Mal som este nejake colones, teda miestnu menu, tak som zasiel pozriet aj do mestskej trznice. Tu boli trhy s krasnym ovocim. Ved vid obrazky nizsie. Tu som kupil  vysusene boby kakaa v cene 2000 colones (4$) za kilo! 🙂
Vybral som GPS, aby som zistil, v akej nadmorskej vyske sa hlavne mesto nachadza. Bol som prekvapeny, ked garmin ukazal vysku 1170mnm.
Po par hodinach som sa busom presunul na 20km vzdialene medzinarodne letisko, kde som sa uz stretol s bratmi a otcom.
Let bol sialene dlhy, no vdaka tomu, ze som bol celkom unaveny, vacsinu som sa snazil prespat, ci citat knihu Chi Running.
Streda 8.1.:

Cestovanie s dvoma leteckymi prestupmi a cestou autom z viedenskeho letiska, ktoru som odsoferoval s nadejou, ze sa mi bude lepsie zaspavat. No castovy posun 7h spat bol ovela tahsie na privyknutie, ako to bolo naopak pri prilete na kostariku.
Zaujimavost c.1:

Ako mi kamarat Boris, ktory v kostarike pracoval na ovocnych farmach povedal, stoh bananov sa aj v bananovej republike seka z bananovnika este zeleny a nechava sa dozrievat(zozltnut) zaveseny niekde na slnku, alebo doma v dome. Preco to tak je? Ak by sa nechali banany zozltnut na strome, zacali by ich pre ich sladku chut objedat vtaky. Bezne sme vidavali, ako bananmi a inym sladkym ovocim krmili miestni kostaricania dive vtactvo.

Zaujimavost c.2:

Raz vecer ma Boris nabadal, ci som sa v kostarike uz pozeral na mesiac a ci som si vsimol jeho fazy. Ked som sa vtedy pozrel na oblohu, vsimol som si, ze mesiac na kostarike nemeni fazy ako u nas z prava do lava(alebo naopak, pretoze teraz neviem, ako to presne u nas je), ale z hora na dol(alebo naopak, kedze som tam nebol uz dostatocne dlho, aby som si to stihol odsledovat). Pre mna to bolo velmi zaujimave.

Zaujimave na kostarike bolo aj to, ze tam maju neskutocne drahe oriesky (pre priklad za 0,5kg arasidy pytali 5$, alebo za 100g mandli pytali 3 a viac $. a tak jedinou formou tukov boli u mna a avokada a olivy do vecernych salatov. V horach, ako som uz napisal, som dokonca jedol na skusku aj 4 avokada denne(z coho mi bolo dost blbo). A aj  pri jednofazovom treningu som isiel z telesnych tukov este viac dole. Trening v nadmorskej vyske dokaze poriadne palit tuky v tele. Podotykam, ze ovocia som jedol cca 6-10kg denne, cize nebolo to ziadnou tukovou “dietou”…

Plus po dvoch tyzdnoch, co som si dal doma po treningu vecer na slachy a svaly noh regeneracne elektrody elektrostimulatoru, mam ho zapnuty na o 100% silnejsom vykone(na maximum) a moje svaly to znasaju celkom v pohode. Pricom predtym, ak som dal vyzsie stupen, tak ma to uz bolelo. Tak to by som bol fakt teraz zvedavy, cim to je.

Tu su nejake moznosti, co ma na rychlo napadaju:

Schudol som 1-1.5kg na tukoch, kde teraz mozem mat do 3% telesneho tuku(o tyzden pojdem na sportove testy, tak to zistim presnejsie) a tak mzno preto svaly lepsie reaguju na tok elektrickej frekvencie. Alebo to je tym, ze som trenoval posledny tyzden vo vyskach a telo preplo na nwjaky iny rezim. Alebo svaly na nohach si proste na to zvykli…no to sa mi nezda, lebo teraz to je uplne iny pocit, ako pred dvoma tyzdnami. Baterkami v pristroji to nieje. Skusal som aj elektricky adapter a s rovnakym vysledkom.
Asi budem musiet neskor pozriet na nejaku silnejsiu masinu.


Retro bus na cestu do horskej dedinky San Gerardo de Rivas zo San Isidra.

Vyhlady z prveho behu do kopcekov v okoli San Gerarda. Toto je vo vyske niekde okolo 1800mnm.

 Sauna a prvy pohlad z dvora hotela.

Hotel z predu pri hlavnej ceste.

Vitrina plna oceneni sampiona.

 Rozhovor v restike so sampionom!


Zastavka pre vyhlady pri spolocnom treningu so sampionom den pred vybehom na Cerro Chirripo.

Vyhlady z dedinky San Gerardo.

Vybeh po kamenistej cesticke v NP Chirripo. Zaverecny vybeh pred zakladnou Los Crestones v nadm. vyske 3200mnm
Pohlad na Cerro Chirripo za zbehom zo sedla.

Vrcholovka!

Vrcholovka pre zaznamenie casu.

To iste z vrcholu, len pre nastupane metre a nadmorsku vysku.

 Vyhlady z vrcholu Cerro Chirripo:

Tu vidno zbeh do sedla.

 Tu by pri dobrom pocasi malo byt vidiet az ocean.

Posted in Uncategorized.

One Comment

  1. Pingback: „Osamelý“ bojovník píše o fruitarianstve aj chudnutí - runTV.eu

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *