Štefánik ultra trail (142km +4800m) +Bonus

Štefánik ultra trail mali byť preteky na moju doteraz najdlhšiu zabehnutú vzdialenosť od Lavaredo Ultra trail(119 km +5800m). Pôvodne som tieto preteky chcel ísť voľne hlavne preto, aby som získal body pre možnosť účasti na UTMB. No po nejakom čase od môjho prihlásenia na preteky mi písal organizátor Maťo Ubaník, že sa na preteku zúčastní aj Carlos Sá, portugalsky elitný ultra bežec. To ma nadchlo a povedal som si, že by to bol super skalp a tak som začal s intenzívnejším tréningom, kedže okrem neho na štarte nebol nikto, kto by ma mohol ohroziť.

V rámci prípravy to neišlo všetko podľa predstáv. Najhoršia rana, nielen pre môj osobný tréning bola tragická smrť môjho naj-psieho parťáka Irona, kde pri spoločnom tréningu vbehol pod kolesá auta niekoľko metrov od baráku. Ani som netušil, ako môže taká tragédia emočne a stresovo ovplyvniť moju prípravu. Po troch dňoch od tragédie, čo som mal úplne naj doterajšiu formu mi tepy po troch dňoch nebehania vyskočili v priemere o 30 tepov/minútu vyššie, ako predtým. Trvalo mi to skoro týždeň, kým som ich tréningom zbil opäť dole, no aj tak to bolo ešte o 10 tepov/min v priemere viac, ako predtým. Predtým som sa ale dozvedel, že portugalec Carlos Sá sa pre iné preteky odhlasuje zo štartovky a tak som sa neobával, že mi tieto mierne vyššie tepy spôsobia nejaké vážne problémy v tom štartovom poli, ktoré bolo tohoto roku.

V deň pretekov som sa z práce dostavil do KE a po hektických štyroch hodinách neodkladných vybavovačkách pri ktorých som si napríklad vyzdvihol z balíkovej úschovne aj moje nové topánky na preteky Altra Lone Peak 2.0 som sa vydal na cestu na západné Slovensko. V KE som ešte vyzdvihol dvoch členov štafety behnaboso.sk. Kedže sme z KE vyrážali o niečo neskôr, ako bol plán, tak sme na štart prišli necelú hodinu pred štartom. Aj keď som mal pripravený roller spolu so strečingom na rozcvičenie stuhnutých nôh zo šoférovania, nič z toho som samozrejme nestihol. Stres trochu bol, no teraz bolo hlavné sa držať plánu a ísť úvodných 80 km do pohody.

Predtým, ako začnem s opisom pocitov z pretekov, popíšem, aké zmeny som urobil pre tento konkrétny pretek, aby bolo neskôr jasné, prečo som tak po 120. km spomalil. Pred nejakým mesiacom som sa po poslednej trpkej skúsenosti s kŕčami z pretekov vo Francúzsku rozhodol vyskúšať na 52km trailovom “preteku” maltodextrínové/sodíkové gély a vo ode rozpustné tablety minerálov(elektrolytov) zabezpečujúce prenos elektrických impulzov z mozgu do svalov na ich kontrakciu. Ak tie chýbajú napr. potením, svaly začnú dostávať kŕče. Problém bol, že som ich mal vyskúšané iba na 52 kilometrovej trati a pri množstve tri gély(66g cukrov) za hodinu. Hlavný pretek sezóny mám až v auguste vo Francúzsku (95km +6000m, no možno to bude +8000m, ako dnes ukázal .gpx súbor trasy, ktorý mi poslali organizátori) a tak by som chcel vyskúšať aj vyššiu dávku cukrov za hodinu. Rozhodol som sa to v tomto preteku nekombinovat s ďatlami a ísť iba na géloch. Konkrétne skúsiť jesť štyri gély za hodinu dovvtedy, pokiaľ to bude možné. Teda mi to vychádzalo, že ak by som chcel behat 16h tak do seba nahádžem 68x 42 gramových gélov. Čo sú skoro tri kilá a z toho už išiel trochu strach 🙂  No niekde to už vyskúšať trebalo. Výhoda bola, že na týchto pretekoch bola možnosť tvz. “drop bagov”, čo je možnosť si nechať doviesť zo štartu na jednotlivé občerstvovačky vlastné jedlo/materiál a pod. Tak som aspoň tú váhu gélov nemusel nosiť na chrbte po celý čas. Síce som pre tento pretek išiel dole na 68 kg osobnej váhy, no nechcelo sa mi ťahať na chrbte celú váhu a tak dať súperom výhodu. Gély som si rozdelil do troch drop bagov na tri občerstvovačky: na tretiu (vodná nádrž Buková), piatu (Pezinská Baba) a na predposlednú šiestu (Kamzík). Počítal som s tým, že ak do mňa po nejakom čase gély nebudem vedieť dostať kvôli žalúdku(predsa len to je chémia), tak upustím od dávkovania štyroch gélov buď na tri, alebo na minimum dva gély za hodinu. No zároveň budem do každej z pollitrovej fľaše zakaždým dávať jednu rozpustnú tabletu elektrolytov. Tu som urobil ďaľší omyl, pretože som mal viac tabliet s kofeínom, ako tie bez kofeínom. O tom, čo mi to spôsobilo až neskôr.

Ďaľšou zmenou bolo, že som pre predpoveď teplého počasia pri dobehu v BA po prvý krát dal bežecké tieľko, ktoré ale nebolo veľmi navrhované na beh s bežeckým batohom, lebo švy malo na ramienkach z vnútra. Aj na tento účel som od kamoša Tomáša dostal vzorku špeciáneho prípravku Sports shield proti odreninám a pľuzgierom. Vzorkovou handričkou (originál to dostať kúpiť v balení podobnom deodorantu s guličkou) som si potrel triesla, ktoré pri potení s väčším množstvom vylučovania minerálov spôsobuje trenie a tak sa triesla vydrú a zbytočne to uberá psychickú energiu. Na tielko som ale zabudol, no vzorkovú handričku som si zbalil späť do batohu na odporúčanie Tomáša. A veľmi dobre som urobil, lebo už po 20. km som cítil, že mi švi tielka pod ramienkami batohu začínajú odierať klúčne kosti. Stačilo zastať, netrieť dané miesto Sport Shieldom a do konca pretekov som už žiadne trenie necítil.

Tesne pred štartom som odovzdal drop bagy s gélmi, stihol si odbehnuť na veľkú, urobiť si asi 7 sekundový strečing bedrových kĺbov a pozdraviť sa s niekoľkými súťažiacimi pri štarte. Škoda, že som nestihol nájsť kamoša Ferka Kaňu, lebo na neho som sa tešil už dávno, že ho opäť stretnem. Veril som ale, že v cieli na neho dlho čakať nebudem, lebo tento pánko sa zlepšuje každým rokov a jeho tréningové nasadenie stojí zato sledovať.

O 19:00 bolo odštartované a hneď po štarte nasledovalo krátke, no strmé stúpanie do kopca ku Bradlu. 85 % som odchodil, kedže som nemal vôbec v záujme odpáliť glykogén, ktorý by mi potom určite chýbal v závere. Dokonca som cítil dosť veľkú únavu v nerozbehaných stehnách a tak som čakal, že mi rozbehanie bude trvať minimálne hodinu po štarte. Z Bradla bolo klesanie do neďalekej dediny, kde som nechal trochu pracovať gravitáciu, no na druhej stranej nie rýchlejšie, ako v tempe tesne nad 4min/km, kedže otrasy v nohách pri rýchlejšom tempe by som určite cítil po 100. kilometri, kedy by ma už potom svaly boleli viac, ako by som chcel. Držal som sa ciela, že na Pezinskú babu, teda na 80. km chcem dobehnúť za nejakých pohodových 8h až 8 a 1/2 hodiny. Tam ma už bude čakať môj pacer(bežecký doprovod), kamarát a tréningový sparing partner Maťo Koval z Hory v teniskách a vitalcity.sk s ktorým som mal v pláne zrýchliť na vyššie obrátky.

Po nejakom úvodnom kiláku, kedy som nechal ísť dopredu nejakých bláznov bežiacich v tempe, ako pri 50 km behu sa ku mne pridal Miki Kéri a neskôr René Mráz. Obaja víťazi posledných ročníkov. Oboch som videl naživo prvý krát a tkaý Miki vyzeral naživo ešte mohutnejší, ako na fotkách. Predsa len je to bývalý veslár a to neskryje. René ma prekvapil tým, že to je ešte väčší sympaťák, ako na fotkách. Bol som rád, že som sa mohol osobne pozdraviť s oboma borcami, no potom som sa už musel prepnúť do svojho módu s hodbou v ušiach. Pri pokeci počas behu je totiž veľmi ľahko vybočiť z vopred stanoveného tempa. Pred nami troma boli tuším dvaja ďaľší bežci, ktorých sme pri následnom stúpani pomaly dostihli. Chcel som tuhé nohy zo šoférovania nejako rýchlejšie dostať do pretekárskeho režimu a tak už po nejakých 20. minútach som si dal prvý gél s obsahom 50mg kofeínu navyše. Zabral asi po 5. minútach a už sa mi išlo lepšie.

Na prvú občerstvovačku sme prišli spolu. Po krátkom doplnení vody sme pokračovali ďalej. S Mikim a Reném sme sa bavili o géloch, kto koľko so sebou má a trochu ma prekvapilo, že Miki mal so sebou iba osem gélov. Asi po 20. km som potreboval spomaliť, lebo som začínal cítiť trenie švov na ramienkach tieľka pod batohom na kľúčnych kostiach. Zastavil som a z batohu som si vybral a aplikoval na kožu prípravok Sport Shield a keď som už mal otvorený batoh, vytiahol som už aj čelovku. Predsa len už bolo šero a v lese už začínala byť tma. Tam mi trochu René s Mikim ušli. Tí sa asi rozhodli stíhať prvého pretekára, lebo dosť pridali.

Odvtedy som už behal sám. Po rovinke začalo stúpanie, ktoré už v hustejšom lese bolo v tme. Tam som sa rozhodol opäť na chvíľu zastaviť a vybrať z batohu druhú čelovku, ktorú som si natiahol na bedrá, aby mi prisvecovala pod nohy. Toto som odkukal od Tona na Lavarede s ktorým som behal úvodných 20 km v noci. Tak aspoň môžem stíšiť na slabší svetelný tok pri stúpaní hlavnú čelovku a tak šetriť baterky. Samozrejme, že pri tomto štelovaní spodnej čelovky som čumel iba pod nohy a minul som neminutelné reflexné značky na trase. Zrazu som vybehol na kopec a keď som zdvihol hlavu, nevidel som žiadne reflexky a bežca predo mnou som videl o dosť mimo môjho kurzu 😀 Vrátil som sa po rovnakej trase a strihol som to do lesa na správný chodník. Tu ma akurát dobehol Ferko Kaňa, ktorého som ani po hlase hneď nespoznal, lebo ma trochu nahnevala moja školácka chyba. Odvtedy som sa už držal chodníka. Keď som na rovinke medzi záhradkami dobehol toho prvého bežca z úvodu, zistil som od neho, že Miki s Reném sú už 5 min predo mnou. Celkom ma to prekvapilo, že až tak pridali, no držal som sa plánu pohodového priemerného tempa. Nebolo sa kde ponáhľať. Preteky z mojej strany začnú aj tak až po 80. km. Pri stúpaní na technické Záruby som už po chvíli stúpania zazrel hore na horizonte svetlo čelovky. Najprv som si myslel, že to isto musí svietiť mesiac, ktorý svietil tú noc naozaj nádherne. Neveril som, že by som 5 min náskok mohol tak rýchlo mojim voľným tempom zmazať. Hore na Zárubách sa to ale potvrdilo a už som bol pri chlapcoch, ktorý išli technickým chodníkom plným kamenia a pŕhľavy krokom. René sa ma pýtal, či ich chcem obehnúť, no ja som mal v pláne ísť s niekym aspoň časť noci, lebo samému sa mi fakt behať nechcelo. No po asi minúte, kde sme už išli po rovinatom horizonte stále krokom som sa rozhodol ísť dopredu dúfajúc, že chlapcov trochu potiahnem. Tí za mnou ale neišli a keď som prišiel na občerstvovačku a oni tam za mnou dobehli až po 10 min, bolo mi jasné, že sa odpálili v rýchlom úvode. Na občerstvovačke na mňa čakal prvý drop bag s gélmi a elektrolytovými tabletami, ktoré som doplnil všetky, kedže som zjedol všetky gély podľa plánu. Od občerstvovačky som pokračoval už sám.

Nasledovalo tiahle stúpanie so záverom na Vápennú. Na tento pretek som som zvolil o pol čísla väčšie číslo topánok v akých zvyknem behať a pri technickom, kamenistom single tracku (úzkom chodníku) som cítil nevýhodu väčšieho čísla. Širšia špička sa v úzkych škárach zachytávala a po ostrejších a šmykľavých kameňoch som pár krát poriadne vykrívil oba kotníky. Tak som sa to radšej rozhodol prebehnúť, čo najrýchlejšie, no zároeň bezpečne, lebo pád na ostré kamene by bolo pravdepodobne cítiť. Na horizonte boli záchranári a odtiaľ už bol iba zbeh dole do Sološnice. Stúpanie na Vápennú mali absolvovať iba súťažiaci na ultra vzdialenosti a bolo to vlastne odbočenie z hlavnej turistickej značky na brutálne stúpanie na vrchol kopca a späť. Tu som mal prvú krízu, lebo som išiel pomerne rýchlo smerom hore a hore na horizonte čakal na mňaešte pomerne dlhý beh po relatívnej rovine ku živej kontrole. S tým som ani tak problém nemal, lebo pri nástupe na kopec som hore na kopci zazrel o dosť v ľavo čelovky a tak som aj čakal, že nejaký čas bude trvať, kým sa ku ním dostanem. Problém bol ale s vodou. Keď som k nim pribehol, ostalo mi tak 2,5 dcl vody na zvyšok úseku. Hore na kontrole pri otázke, či bude nejaký prameň pred občerstvovačkou mi odpovedali, že voda bude až na občerstvovačke, ktorá je vzdialená tak 10 km. Bol som fakt nahnevaný, no ihneď som sa zmieril s faktom, že do občerstvovačky dobehnem dehydrovaný. Pri zbehu som stretol do kopca kráčajúceho Reného s ktorým sme sa pozdravili a po Mikim ani stopy. Hneď mi došlo, že on to tempo prepálil totálne, čo sa mi neskôr od Maťa na Babe potvrdilo. V tomto úseku som mal na Reného tak 30min, čo bolo už pre mňa dostačujúci náskok. Keď som sa napojil opäť na hlavnú trasu, tak po nejakom čase som natrafil na značku prameňa vzdialeného 150m od hlavného chodníka. Ani sekundu som neváhal a rozbehol som sa za ním. Prameň bol parádným oživením nahlodanej psychiky. Doplnil som ďaľšie kofeínové elektrolytové tablety do vody a pokračoval ďalej už opäť v super nálade.

Po ďaľšiu občerstvovačku Sološnica, pred ktorou bol celkom pohodový zbeh, aj keď v závere po asfalte, som už mal v nohách skoro 60 km a tu som začal začínať mať problém so žalúdkom. Konkrétne z toľkých gélov (4ks/h) ma už začínalo napínať. Na občerstvovačke, kde bola super nálada som sa rozhodol aplikovať dve sodné tabletky na zmiernenie napätia v žalúdku a znížiť dávku na dva gély za hodinu. Neexistovalo, že by som do seba dostal gél skôr, ako s polhodinovým odstupom bez toho, aby som sa nepovracial. Vedel som, že také malé množstvo mi na zrýchlenie po 80. km stačiť nebude, no nemal som na výber. Na tomto úseku boli asi najtechnickejšie časti celej trasy, kde trebalo miestami preliezať po štyroch s nohami v predu šmykľavé skaly. K tomu mi ešte začala zomierať hlavná čelovka 10 km pred občerstvovačkou Pezinská Baba kde som sa mal stretnúť s Maťom. Tie energizer baterky stoja za hovno, kedže čelovka má držať 7h v maximálnom režime. Tu to nebolo ani 5 h. Trochu som sa na seba hneval, že som si nezobral náhradné baterky a namiesto toho som vzal iba druhú(slabšiu) čelovku, ktorej dochádzala šťava tiež. Vďaka tomu som pekne zakopol o kameň pri jednom zbehu a skoro si zlomil palec na nohe. Naštastie som takéto zakopnutie mal už veľa krát a tak si to odniesol iba necht. Chvíľu to ale bolelo a tak som radšej spomalil, aby som pri zomierajúcej čelovke aspoň v zdravý dobehol na občerstvovačku.

Na Pezinskú Babu som pribehol za 8:30h, čo bolo trochu mimo plán, no po doplnení kalórií horkým čapovaným pivom a jedným redbullom som vybehol už s mojim pacerom Maťom do druhej časti pretekov. Na Maťa som sa fakt posldných desať kilákov veľmi tešil, pretože to je večne sa usmievajúci človek a tak som mal postrané o pozitívnu náladu. Odteraz dostal Maťo jednoznačnú úlohu. Udržať priemerné tempo do 6:30min/km na celom úseku až do ciela. To by mi zabezpečil celkový plánovaný top čas niečo málo pod 15:30h. Po vybehnutí z občerstvovačky som sa už cítil dosť pod psa, kvoli chýbajúcemu cukru. Ale zatiaľ to išlo a tak sme išli v pláne ďalej. Maťo akurát nahlas uvažoval, ako to takto dobre ěšte dlho pôjde. Ja som mu povedal, že až do konca, no s dvoma gélmi na hodinu to nebolo zvládnutelné. Tešilo ma, že mi Maťo svojou silnou čelovkou prisvecoval mojim dvom skoro mŕtvym čelovkám. Našťastie už neostávalo veľa času do svitania a tak sa to dalo. Tu sa pridala ale nová výzva. Začal som mať zamlžené videnie na ľavom oku. Bolo to doslova tak, ako keď sa človek v slanej vode snaží potápať s otvorenými očami bez ochranných okuliarov. Čiže som videl veľmi čudne. Ako keby som slepol na ľavé oko. Hovorí si, že super, ešte prídem o oko, no poradoxne ma to pobavilo. Začal som uvažovať, čím to môže byť. Či to bude toľkými minerálmi z elektrolytových tabliet spolu s väčším mnoužstvom sodíka z gélov, nedostatkom cukru, alebo to bude kofeínom. Jednu fľašu, kde som mal kofeínovú elektrolytovú tabletku som vypil rýchlejšie a cítil som, že sa to zamlženie zhoršilo. Z potoka som si nabral vodu do tej flaše a do nej som pridal elektrolytovu tabletku bez kofeínu. Išiel som na to za pochodu vylučovacou metódou a táto možnosť mi pripadala najpravdepodobnejšia. Tento polliter som pil najbližšiu hodinu a zamlženie prechádzalo, no nie úplne. Našťastie už bolo vonku pomerne dobre vidieť, tak sa mi na kamene pod nohami pozeralo celkom dobre aj s jedným okom. Akurát pre mozog to bolo trošku divné rozlíšiť tieto dve rozličné videnia. Samozrejme som mal viac elektrolytových tabliet s kofeínom (obsah kofeínu v jednej tablete na 0,5 l vody bol 75mg, čo je ekvivalent asi dvoch káv), ako tých bez kofeínu a tak som šetril tie bezkofeínové a dával ich až do každého tretieho bidónu. Dúfajúc, že pri tom načisto neoslepnem.

Vedel som, že na Kamzík a teda na nasledujúcu občerstvovačku sa musíme dostať kopcom pod lanovkou. Neviem prečo som si myslel, že to bude iba ten malý kopček s vlekom, čo sa beží na záver pretekov Kamzík-Baba-Kamzík. Keď sme sa dostali pod kopec, tak som začal prirodzene hrešiť, lebo ten kopec sa mi zdal pre mňa až príliš strmí v danej časti trate. Jasné, že sme ho celý vychodili a ked mi Maťo hovoril o časovom rekorde, za aký ho tu miestny borci a sám Maťo vo svojom super čase tréningovo beháva, nechcelo sa mi veriť. Jasné, že človek sa na to skoro po 100 km v nohách pozerá ináč, no aj tak 😀 Hore nás už čakala občerstvovačka, kde sme sa najedli melónov a pokecali s osadenstvom občerstvovačky. Z dropbagu som si zobral už iba zopár tých najchutnejších gélov, aby som mal dve na každú hodinu. Aj tu na občerstvovačke panovala super nálada a ani sa nám z občerstvovačky nechcelo odísť, lebo som vedel, že až teraz pre mňa začnú muky na prevažne asfaltových úsekoch.

A ani som nemusel dlho čakať na to, kedy sa mi v o pol čísle väčších topánkach na asfaltových zbehoch začnú robiť otlaky. Prišlo to tak rýchlo, že som musel Maťa spomaľovať nielen na asfaltových zbehoch, ale už aj na trailových. Aj keď po lesnom chodníku sme mali tempo na zbehu oproti asfaltu o minútu rýchlejší. Tu som dostal myšlienku, že by pre budúcnosť nebolo odveci si nechať na Kamzík doviesť v drop bagu bežeké cestné tenisky. Tie by boli určite pohodlnejšie a asfaltové úseky by celkom zrýchlili. Možno..

Pamätám sa, že som Maťovi oznámil, že už máme za sebou vzdialenosť Lavareda a teda 119 km a kilák na to to prišlo. S veľkým odtlakom na pravom chodidle sa mi išlo ťažko, no hlavna výzva dňa prišla na 120. km. Tu mi výrazne klesla energia a celková chuť behať ďalej. Počítal som s tým, že to raz príde, kedže som jedol už iba jeden gél každú pol hodinu a aj to s hlbokým odporom. Kombinoval som to so sodnými tabletami, aby som sa nezoblul. Vedel som, že odteraz som to bude iba o hlave. No zároveň som nesmel zabúdať do seba pučiť tie gély. Pamätám sa, že sa mi zlepšil žalúdok natoľko, že sa mi do seba podarilo v týchto častiach natlačiť tri gély za hodinu. No stalo sa to iba raz a potom to už opäť nešlo viac, ako 2ks/h. Aspoň som na občerstvovačke do seba dostal čo najviac melónu. Cesta po poslednú občerstvovačku sa mi zdala nekonečná. Pri poslednom najvyššom bode a živej kontrole som dostal od super kočiek vodu, ktorú som už nemal skoro žiadnu. Zbeh na Devín na občerstvovačku bol tak o niečo ľahší. Tam sme doplnili vodu a padali už po asfalte ďalej. Samozrejme sme minuli ostru odbočku doprava a išli sme rovno. Maťo si po chvíli spomenul na slová dobrovolníka na občerstvovačke, že máme obehnúť zámok z pravej strany, no my sme boli na jeho ľave strane. Rozhodli sme sa ho obehnuť v opačnom smere a pri stúpaní poza zámok sme minuli oproti chodiacich štafetárov. Takže zámok sme si obehli s úsekom navyše. Možno by sa hodila šípka nakreslená(nastriekaná na zemi) pri tej prvej odbočke do prava od Devínskej občerstvovačky, lebo fáborku bolo vidieť iba ak sa tam do tej uličky človek pozrel. Plus to už boli fáborky dosť nenápadného sfarbenia, pretože v predchádzajúcom lesnom úseku boli paralélne cyklo preteky, ktoré mali fáborky rovnakej farby, ktoré boli použité dovtedy na na trase našich pretekov… Pokračovali sme smerom do centra Bratislavy, no Maťovi som už povedal, nech sleduje poriadne trasu, lebo sa nám ešte raz podarilo zablúdiť. Ja som sledovanie trasy nechal kompletne na Maťa, no kedže sme sa často zhovárali, nevýrazné fáborky sme ľahko prehliadli.

V týchto častiach to už bol brutal asfalt, ktorý často klesal aj cez betónové úseky. Tu som už veľkosť topánky a pluzgier cítil o to viac. K tomu sa pridával aj nový na malíčku. No bolo mi to už jedno a Maťovi som povedal, že to už celé musíme až do konca odbehnúť. Ostávalo 10 km. Keď sme sa dostali na promenádu vedľa Dunaja, myslel som, že nám už neostáva veľa a za nasledujúcim mostom je už cieľ. Maťo mi zdelil ale trpkú pravdu, že ešte musíme podbehnúť dva, či tri mosty a až za tým úplne vzadu je cieľ. Tesne predtým nás pozdravil René z auta, čo znamenalo, že to aj on dropol. Po tejto promenáde som plánoval behať tempom pod 4min/km, no realita bola taká, že som mal problém udržať tempo po 6min/km. Ešte dva kiláki pred cieľom som do seba natlačil jeden gél, aby som došiel v psychickom zdravý. Cieľovú pásku som preťal na prvom mieste v čase 16:26h v priemerke 6:40 min/km a nabehal som o 6 km navyše. Teda o hodinu horšom, ako bol plán toho najlepšieho času stanoeného na tento rok. Jasnou príčinou bolo nedostatočne dopĺňanie cuktrov od polovice trate a zle zvolená veľkosť bežeckých topánok. Trošku sklamaný s výsledným časom som si uvedomil, že to bolo to naj, čo som za daných okolností zo seba dostal a tak som o super skúsenosť pohatší. Pri ultra ma dopredu neposúvajú ľahko zvládnutelné preteky, ale tie s ťažkosťami. Iba tak sa mám od čoho odraziť pri nasledujúcom tréningu a náprave chýb. Napokon to uvítanie v cieli ma ani nemohlo dlho nechať sklamaným 😀

Občerstvovačky a ľudia na nich boli proste úžasní. Stále super potešili a dvihli morál. V závere som počkal na druhého bežca, ktorý bol môj kamarát Ferko Kaňa. Ten to dal s neskutočným zlepšením. Ešte rok, dva a mám skvelého súpera!  Škoda, že vyhodnotenie bolo až tak neskoro a tak ho už Ferko neabsolvoval. Na druhej strane chápem, že trebalo počkať na pretekárky nežného pohlavia a štafety.

Organizačne až na tie nevýrazné fáborky v záverečných etapách nebolo snáď čo vytknúť. Bolo vidno, že sa tieto preteky robia zo srdca a bežcami. Je trochu škoda, že obyvatelia bratislavy nejavili o tieto preteky záujem, lebo v BA sme s Maťom snáď nenatrafili na žiadných skandujúcich divákov. Snáď to raz bude zo strany divákov také, ako u nás v Košiciach na Medzinárodnom maratóne mieru. Potom už tu záverečnú promenádu možno budem behať pod 4 min/kilák aj s pľuzgiermi 😀

Veľké vďaka patrí pacerovi Maťovi Kovalovi a ľudom, ktorí mi umožnili sa pripraviť a zúčastniť na týchto pretekoch!

TRASA z behu.

BONUS:

Päť dní po týchto pretekoch som sa s Maťom vydal na každoročné prebehnutie hrebeňa Malej Fatry(115km + 7000m) v troch dňoch so self supported, čiže s väčšinou jedla a komplet všetkým iným vybavením na chrbte, t.j. s cca 10 kg batohom. Tu som už bol poučený z chýb v stravovaní zo Štefánika a tak som si ku dvom gélom na hodinu pribalil aj sušené ďatle a sušené bio banány v raw kvalite. Pri kombinácii gélu s týmto sušeným ovocím som došiel k záveru, že toto je tá cesta, ktorou sa musím stravovať počas pretekov. Najbližšie 100 kilometrové preteky dvojíc “Nízkotatranská stíhačka” absolvujem na tejto kombinácií a snáď to už do ultráku v Grenobli vyladím na jedničku.

Teoretická príprava drop bagov

Teoretická príprava drop bagov

Balenie drop bagov a batohu

Balenie drop bagov a batohu

Prvý kilometer po štarte. Foto: behnaboso.sk

Prvý kilometer po štarte. Foto: behnaboso.sk

13522474_10153765046696089_2050119915_n

Posted in Uncategorized.

4 Comments

  1. Ahoj Riso
    Vynikajuce zhrnutie, este raz gratulujem k vitazstvu.
    Chcel by som sa spytat na tie Peaky co obuvas … hladam nieco na technicky teren a dlhsie vzdialenosti … vdaka tebe mi padli do oka Peaky alebo Matove Dynafity ktore recenzoval na svojej stranke. Mohol by si ak si najdes cas napisat svoje pocity/skusenosti s nimi ?
    Dakujem velmi pekne.
    Fruit powa !

    • Jasné, už budúci týždeň idem o oboch modeloch od Altra značky napísať recenziu, lebo som prekvapený ich výdržou. Stay tuned! 😉

  2. Pingback: Expresky z hôr 17 - tyger.sk

  3. Ahoj Rišo,
    mňa by veľmi zaujímalo čo si večeral pred pretekom a čo si raňajkoval v deň pretekov???
    Dik.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *