“Songkran Night Run” (21km +670m), alebo ako som opäť súperil proti keňanom

Po mesačnej príprave na ostrove Langkawi, kde najdhlšie stúpanie bolo po asfaltke na najvyšší kopec ostrova (Gunung Raya 881mnm) v dĺžke 13km hore a 13km dole takmer z úrovne mora som mal slušný tréningový základ na nasledujúce preteky v Thajsku.

Songkran festival je Thajskou verziou oslavy nového roka, alebo skôr príchod obdobia dažďov. Je to zároveň najteplejšia časť roka a tak na Langkawi som často behal intervaly, či tempá do kopca práve na obed, aby som sa dostatočne pripravil na tvrdé podmienky.

Ideálne mi padli aj prípravné preteky do vrchu na Gunung Raya, kde som behal z plného tréningu. Trasa bola dlhá 13km a 870m sme nastúpali. Na ostrove je super vlhko a teplo aj ráno, tak to bol pri štarte o 8:00 aj tak celkom slušný boj.

Keď som priletel späť do Thajska deň pred pretekmi, netušil som ešte, ake zlé to bude s znečistením ovzdušia. Kedže predposledný týždeň pršalo, tak dym, ktorý sa drží nad mestom a zachytáva smog z áut bol preč, no dva dni pred štartom sa karta opäť obrátila a znečistenie v deň pretekov bolo opäť na svojích maximách. Čo už, rozhodol som sa aj napriek tomu pretekať, lebo potom by moja príprava v tom obednom slnku bola úplne k ničomu.

Tieto preteky v Thajsku sa konali v noci do kopca po asfatle ku budhistickému chrámu na kopci Doi Suthep (10,5km +630m), tam bola otočka a tou istou trasou sa behá späť(10,5km -630m). Doteraz som to nemal možnosť behať, lebo premávka kvôli turistom, ktorí často chrám navštevujú je obrovská a mne sa nechcelo dýchať tie výfukové splodiny s tým znečistením vzduchu od vypaľovania lesov farmármi. Vedel som ale, že zbeh budem musieť behať v tempe na úrovni 3:15min/km, čo po asfalte dole kopcom je dosť výživné. Teda aspoň pre mňa a po odbehnutom kopci tesne predtým.

Kvôli tomu tempu na zbehu a kvôli citeľnému znečisteniu vzduchu som si so sebou na štart zobral 300ml soft flask flašu s vodou, ktorú som si plánoval niesť celý čas so sebou v bežeckom opasku od ARChMAX. Ide o to, že pri tempe 3:15min/km a hlavne dole kopcom sa len tak ľahko z pohára z občerstvovačky nenapijete. Teda niečo do človeka vôjde, ale väčšina sa aj tak vyleje a aj sa pri tom stratia sekundy na súperov. To som mal žial možnosť na sebe zistiť ja, lebo 10min pred štartom mi fľaša spadla na zem a kedže už bola lepená, tak praskla, takže som ju mohol rovno hodiť do koša. Hold, cena za minimalizmus. Tieto fľaše mi aj tak vydržali rok častého používania. Tu v Ázii na dennej báze.

Na štarte som stretol kopec bežeckých kamošov s ktorými chodím trénovať, či na pivo. Videl som tam aj troch keňanov, jedného z nich som spoznal z posledných pretekov v Thajsku na najvyšší kopec Thajska. Už im tak do reči nebolo, ako naposledy v cieli..

Vyštartovali sme o 20:00 a klasika vačsina thajcov sa pustila dopredu, takže z tretej rady mi trvalo asi 30sek, kým som sa dostal na 50m od keňanov. Tempo nebolo vražedné, no prvých pretekárov som hodlal nateraz ignorovať a zameriať sa na keňanov predo mnou. Pred keňanmi behali niekoľkí malí thajci o ktorých som si pomyslel, že o chvíľu aj tak vykapú, ako to býva u nich zvykom. Nevykapali…a ako som neskôr zistil, boli to bežci z národného maratónskeho teamu (mali tak 160cm a 45kg), čiže aj keňania aspoň o 7+ kg ťažší mali čo robiť, aby s nimi stíhali.

Mne asi po 500m tak vyschlo v hrdle, že som mal čo robiť, aby som to vedel udýchať. Mal som pocit, že tam mám popol a zadusím sa…ach to znečistenie ovzdušie. Keďze som so sebou fľašu s vodou nemal, musel som po asi 1,5km prebehnúť do protismeru a z občerstvovačky pre opačný smer pre zbeh si zobrať jeden pohár na prepláchnutie hrtanu. Naša občerstvovačka bola o 300m ďalej, no v zátačke a tak som ju nevidel.

Občerstvovačky s vodou boli plánované na každé dva kilometre, čo bolo dostačujúce. Po prvej občerstvovačke som videl maják policajného auta označujúceho prvého pretekára ďaleko predo mnou a tak som už vedel, že ten je nad moje sily a venoval som sa dvom keňanom bežiacim spolu s ďaľšími dvoma thajcami v ich závese asi 250m predo mnou. Stiahol som ich na 150m a držal si rovnaké tempo. Jediný som mal čelovku a aj keď to bol nočný beh po neosvetlenej ceste, tak väčšina ju nemala. Najprv som bol na seba naštvaný, že načo som ju so sebou trepal, no potom hlavne pri zbehu som bol veľmi rád, keď vidím, ako sa klopí cesta v zákrutách a kde je presne krajnica cesty, či prípadná diera.

Ako som si držal stále rovnaký odstup od skupiny predo mnou, jeden z keňanov začal pomaly odpadať a po chvíli som ho predbehol. Na keňana to bol obor meriaci 195cm s váhou 67kg. Čiže o 5kg ľahší pdo mňa. V cieli mi povedal, že nedobehol, lebo na zbehu mu odišli kolená.

Druhý keňan sa na cca 7. km pekne od celej skupiny zvyšných dvoch thajcov vzďaloval. Vtedy som si všimol vysvietený chrám hore na kopci, čo sa zdalo, ako 500 výškových na posledné tri kiláky!? Týmto zistením a neschopnosťou v tých tepoch racionálne uvažovať som dostal taku psychickú facku, že som na chvíľu stratil chuť pretekať, no to bola iba chvíľka a keď som si uvedomil, že s tým aj tak už nič teraz nenarobím, pokračoval som v tempe ďalej.

Tesne predtým, ako som dobehol dvoch thajcov zo skupiny s keňanmi, tak ma dobehol jeden thajec zo zadu a začal mi fandiť. Ako nejaký fanúšik, či pacer a nie pretekár. Bol som prekvapený, ako oproti mne ľahko dýcha a že ma vôbec nepredbieha. Obehol som teda dvoch thajcov predo mnou a zrazu som mal na chrbte nalepených troch vlkov. Na poslednej občerstvovačke, 2km pred obrátkou som sa nechal obehnúť súpermi a dal si načas so zapitím gélu, lebo som vedel, že posledný kilák je do stŕmeho kopca (v dvoch zátačkách aj 20% stúpanie). Po chvíli som skupinu dobehol a posledných 500m som už poznal z tréningov, lebo tam sa napájam, keď vybehnem z lesa. Tu to bolo tak 500m po obrátku s tu som videl oproti behajúceho prvého pretekára. Thajca! Zafandil som mu a počítal súperov predo mnou. Po chvílu prebehol ďaľší thajec a potom jeden vysoký keňan, no nebol to ten, ktorého som stíhal na začiatku. Čiže mi po štarte ušiel pozornosti. V tej tme sa jeden keňan ľahko stratí.

Posledných 300m sa mi už dýchalo veľmi ťažko a ak som chcel nabehnúť na rýchle tempo zbehu, musel som sa trošku predýchať. Vtedy som si všimol oproti behajúceho druhého keňana a za ním na obrátke ďaľších dvoch thajcov. Jeden z mojej skupiny ma ešte obehol pred obrátkou a rozhodol sa mi pri zbehu ukázať chrbát.

Moja aktuálna taktika bola sa trochu vydýchať a to prudké 20% klesanie v následných dvoch zákrutách prebehnúť ekonomicky. V jednej som sa skoro zrazil s hore idúcou motorkou. Pre tieto preteky mala byť cesta pre premávku úplne uzavretá, no realita bola taká, že nám vyhradili dva z troch pruhov oddelenými kuželmi. Už cestou hore som si všímal súperov predo mnou, ako si režú zákruty aj napriek kuželom a tak som to cestou dole robil aj ja. Pri prvej občerstvovačke na zbehu som už mal plánované tempo 3:15min/km, no samozrejme som netrafil pohár, tak som musel zabrzdiť vybehnuť späť po pohár s vodou a behať ďalej. To ma stálo 25sekúnd. “Krása!” Dvaja thajci bežiaci pri sebe mi tak ušli o niečo ďalej, ale veril som svojim trénimgovým tempovým zbehom po asfalte z posledného mesiaca, kde si moje lýtka a achilovky privykali na tvrdé otrasy. Dvoch thajcov som o chvíľu dobehol a prednehol. Potom ma jeden z nich predbehol opäť a tak to bolo celkom zaujímavé. Od polky zbehu sme už mali kopu bežcov z 10km okruhu, ktorý behali v oboch smeroch a tak sa trebalo väčšinou držať pri väčšej zbiehajúcej mase bežcov. Do toho ešte jazdili autá, či občas niekomu z 10km pretekov napadlo behať v skupine vedľa seba po celej širke, čiže to bolo niekedy velkom zaujímavé. Behalo sa mi v tempe dobre, thajec predo mnou držal odstup tak 250m a ja stále to moje tempo 3:15min/km. Na oberstvovačkách som si už dával pozor, aby som trafil pohár, no kedže už na nich bola kopa ľudí z druhých pretekov, musel som spomaliť a tak sa mi aj ľahšie bral pohár s vodou. To som potom vždy dohnal, aby som si udržal zhruba rovnakú priemerku.

Zrazu som obehol jedného thajca, ktorý mal očividné problémy s hamstringom a sústredil sa na toho thaj a predo mnou, ktorý ma posledne obehol a stále si držal celkom pekný odstup. Asi dva a pol kiláka pred cielom som si všimol, že sa k nemu začínam približovať a tak som trošku pritlačil. Už som toho mal aj ja celkom dosť. Keď som ho obehol, tak sa na chvíľu snažil ma držať, no na chvíľu som zrýchlil, aby som otestoval jeo vôlu trpieť. Po chvílu som už behal sám a snažil sa udržať tempo pri zvyšujúcej sa frekvencii dýchania. Pozrel som na hodinky a stále mi pstávalo nejakých 500m do konca a mal som toho už celkom dosť, no musel som sa vyhecovať a ešte pridať, lebo čo ak by súperi za mnou ma chceli pred cielom obehnúť. To by ma mrzelo. Už som videl bránu do ZOO odkiaľ sa štartovalo a bol aj cieľ a to znamenalo tak 250m do cieľa. Prvý krát som sa obzrel za seba a keď som 200m za mnou nikoho nevidel, vedel som, že už sa nikam náhliť nepotrebujem, no nedalo mi nepridať ešte záverečné metre a v cieli a tak si do pľuc naťahať ešte viac silne znečisteného vzduchu.

V cieli som dostal na krk kartučku s číslom 2, čo znamenalo, že som skomčil druhý vo vekovej kategórii. Na niektorých pretekoch v Thajsku sa vôbec nedáva cena za celkové poradie a ani sa toto umiestnenie nevyhlasuje! Mňa ale zaujímalo, že ktorý som skončil celkovo, lebo kamoš mi povedal, že tretí. Čo mi ale nešlo do hlavy, lebo to by znamenalo, že nejakí pretekári by predo mnou museli vzdať. Až dodatočne po niekoľkých hodinách som sa dopátral, že som skončil na piatom mieste celkovo za dvoma thajcami, jedným keňanom a thajcom na štvrtom mieste. V cieli som ich pozeral, tak 60kg keňan vyzeral oproti 45-48kg thajcom ako obor. Tažko sa behá do kopca proti takým súperom s o 24kg ťažšou váhou, ako to bolo v mojom prípade. Štyri minúty strata na víťaza z národného maratónskho teamu nieje až taký debakel, čiže som spokojný. Hlavne aj preto, že to vyhral Thajec a nie keňan, ktorým tu na pretekoch ide iba o peniaze. Napokon sa keňania ukázali dostatočne rýchli na krátkej trati, aby som dokázal obehnúť iba jedného z nich.

Pre mňa to boli skvelé prípravné preteky pred sezónou na Slovensku. Bolo to iba s dvoj, či trojtýždňovú prípravou rýchlosti, kedže v zimnej príprave sa venujem primárne objemovým tréningom či už v podobe kilometrov, alebo nastúpanej výšky. S tým znečistením vzduchom sa mi behalo oveľa ťažšie, ako som očakával a ako to bolo vo vlhkom prostredí Langkawi. No celkom zaujímavá skúsenosť, ktorú si dúfam ale, tak skoro nebudem musieť zopakovať.

Veľmi mi pomohlo aj používanie kompresných návlekov na lýtka pri zbehu. Po pretekoch a na druhý deň som nohy od kolien dole vôbec necítil, čo bolo úplne skvelé. Boleli ale kvadricepsi dole po stranách, lebo som si doma pri balení kufra hovoril, že mi isto nebude treba kompresné návleky na stehná..

Čo viac k tomu dodať? Asi iba to, že v cieli boli všemožné občerstvenia pre pretekárov, ako rôzny výber zeleniny, ovocie, zmrzlina, ryža s mäsom, či cestoviny. Skvelo pripravené preteky s veľkou účasťou a to aj napriek zlému vzduchu. Ani sa nečudujem, lebo toto je jeden zo štyroch pretekov bežeckej série, kde hlavným sponzorom je značka thajského piva, no pivo sme v cieli nemali 🙁

ZÁZNAM zo Stravy.

Posted in Uncategorized.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *