Profil

Už od 15. rokov som sa začal vážnejšie venovať behu, pretože som sa chcel dostatočne pripraviť na službu v armáde. No väčšinu času som trávil v posilovni. V mojich 16., či 17. rokoch som zabehol môj prvý polmaratón na súťaži pre horolezcov "Kubinov memoriál". V armáde sme už tieto vzdialenosti behávali pravidelne a dosť mi v naberaní vytrvalosti pomáhali dlhé, niekoľkotýždňové pochody s ťažkých batohom na chrbte. Po vojenskej službe som si po prvý krát vyskúšal maratónsku trať na košickom maratóne. Hľadal som totiž niečo, čo mi priblíži to utrpenie z ťažkých armádnych výcvikov. Na preteky som sa takmer vôbec nepripravoval a pár dní pred maratónom som si ešte k tomu privodil hematóm na vnútornej strane stehna po páde na horskom bicykli. Maratón som ale dobehol, aj keď v mizernom čase niečo cez 4h. Budúci rok som si to zopakoval s výsledným časom 3:30h. Ďalší rok som už spolupracoval s Peťom Polákom(bežiacou legendou košických maratóncov), ktorý ma trénoval. Neoficiálny čas na maratónskej vzdialenosti som mal koncom sezóny 2:56h na žilinských majstrovstvách slovenska v ultramaratóne na 50 km.
Môj druhý cestný maratón
Stále to ale nebolo ono a tak som presedlal na triatlon s tým, že do dvoch rokov chcem postupne natrénovať na Ironmana. Počas sezóny som trénoval a súťažil na triatlonoch(šprint triatlon, olympijský triatlon a half Ironman) a duatlonoch pod taktovkou košického triatlonistu Gregora Fotula. Po dvoch rokoch som sa postavil na štart slovenského Železného muža. Kedže to bol môj prvý ironman, cyklistickú trať som išiel volnejšie a tak som do cieľa prišiel za 11:15h. Stále to ale nebolo to, čo som hľadal. Už počas cestných maratónov som poškuloval po trailových behoch a veľmi som si chcel skúsiť zabehnúť horskú 50tku v Nízkych tatrách. S veľmi slabou prípravou v kopcoch som sa na nej poriadne vytrápil, no vtedy som si už začal pomaly uvedomovať, že toto by mohol byť šport pre mňa. Stále ma bavili kopce a teraz som pri pretekoch zistil, že sa v nich dá telo dostatočne vytrápiť. Vtedy sa mi do rúk dostala kniha "Born to run". Tá mi obrátila techniku behu a pohľad na beh naruby. Za pol roka som sa naučil behať cez špičku(prednú časť chodidla) a koncom toho roka som s kamošmi zabehol moju prvú tréningovú kopcovitú 50tku touto technikou a šľachy a svaly držali. To mi dalo impulz k tomu, že by bolo vhodné začať trénovať objem k trailovej 100vke, ktorá sa má konať o rok na to.

Koncom roka som už hľadal spôsob, ako by som bez akýchkoľvek chemických doplnkov výživy zrýchlil regeneráciu. Tak som z môjho jedálnička vyradil mäso a stal sa na čas vegetariánom. Bielkoviny som dopĺňal mliečnymi výrobkami. Potom som sa ale čoraz častejšie stretával s článkami o športovcoch, ktorí sú vegáni. Tak som z môjho jedálnička vynechal aj mliečne výrobky a vajíčka. Bielkoviny som dopĺňal strukovinami, no čakal som, že nebudem mať silu. Z nej mi neubudlo ani trochu. Po pár mesiacoch som sa ale dočítal o vitariánstve a povedal som si, že to môžem skúsiť aj ja. Po necelých troch týždňoch ma ale kamarát presvedčil, že ak som došiel až tu, mal by som rovno skúsiť fruitariánstvo. Keď som si o tomto druhu stravovania naštudoval viac informácií, rozhodol som sa to ihneď na sebe vyskúšať. Od marca 2013 som sa teda stal fruitariánom a nestačil som sa čudovať, aké pokroky som vďaka tomu robil. Odvtedy ani nauvažujem o tom, aby som prešiel na iný druh stravovania.

Koncom sezóny som sa síce na horskej 100vke v Poľsku za 11 h poriadne vytrápil, no po nej som si už uvedomil, že touto cestou sa chcem ďalej uberať. Tak som upustil od všetkých iných športov, aby som sa mohol venovať jednému naplno. Nasledujúci rok som sa postavil na štart horského ultramaratónu v taliansku Lavaredo Ultra Trail (119 km), kde som do cieľa dobehol v čase 14:23 h. Vedel som, že tento rok ešte na elitu mať nebudem, no zistil som, čo je možne dosiahnuť vytrvalým tréningom. Žiaľ v tom čase som prehliadal signály preťaženej plantárnej šľachy a tak mi to prešlo do chronického stavu. Tým pádom som už na koncosezónnu horskú 100vku v poľsku mohol zabudnúť. Zo zranenia som sa postupne liečil až do konca roka 2014.

V budúcnosti sa chcem venovať horským ultramaratónom na vzdialenosť 160km, pretože pri týchto vzdialenostiach už nejde ani tak o vysokú rýchlosť, ako skôr o udržanie konštantnej rýchlosti po celý čas a tak by tento druh športu by bolo možné praktizovať aj v pokročilejšom veku, kde človek prirodzene na rýchlostí stráca. Zároveň existuje široká škála sadomasochistických horských ultramaratónov, ktoré je možné po adekvátnom tréningu absolvovať.

Na preteku mám záujem dosahovať, čo najvyššie umiestnenie, no zároveň je pre mňa dôležitejšie vydať zo seba maximum a nikdy sa nevzdať. Keď ma porazí súper, znamená to, že sa pripravoval na pretek dôkladnejšie. No ak ma porazí telo, znamená to, že som sa dostatočne nepripravil ja a nechal som telo, aby porazilo myseľ. A to je pre mňa najhoršia porážka, ktorej sa zároveň desím a tá ma poháňa pri pretekoch vpred. Pretože v ultra je všetko v hlave.

Najčerstvejšie informácie:

Odber noviniek emailom: