Prebeh Hrebenom Malej Fatry vo dvojici s Matom. 131km 8500+m, v dazdi, vetre, no so super pocitom. (16.-18.5.2014)

Vsetko to zacalo este v aprili, ked som sa rozhodol pre prebeh oboch hrebenoviek, teda Velkej a Malej fatry. Ako prvu som zabehol hrebenovku Velkej Fatry minuly mesiac so svojim psom Ironom. 
Kedze hreben Malej Fatry je ovela narocnejsi a o polovicu dlhsi, rozhodol som sa ho zabehnut bez Irona a to z dovodu, ze by som pre neho musel vlacit zradlo na tri dni a to by uz bola viacmenej turistika. Takze som oslovil jedineho bezca v mojom okoli, teda Mata, o ktorom si myslim, ze by sa na nieco take so mnou dal a velmi by sme sa nemuseli cakat. Sice ten si dal za posledne tri tyzdne tri 50km ultraky, takze som sa trochu obaval, ze ci by to bol pre neho dobry napad, absolvovat este toto. Samemu sa mi trojdnovku nechcelo ist, Mato suhlasil a tak bolo rozhodnute. Dohodli sme termin v trojtyzdnovom predstihu a podotkol som, ze sa pojde za kazdeho pocasia. Este tyzden pred touto akciou som mal ale este stale pretazene lytko z preteku Kamzik-Baba-Kamzik a obaval som sa, ci termin predsa len neposuniem. Dopadlo to ale dobre, zregeneroval som sa a este som sa stihol dostat spat do kondicky pat dni pred startom tejto akcie. 
Na tuto akciu som planoval pouzit moj Inov8 8l Race elite bezecky batoh, teda moj jediny. Ked som ale videl tu kopu jedla, ktoru som si na tu akciu vypocital, velmi som neveril, ze to do neho vsetko vpratam. Kaloricky prijem pozostaval z troch casti a celkovy obsah bol okolo 11 500kcal. To by mi malo stacit pokryt kaloricky vydaj aspon z casti. Zhruba viem, aky vydaj mam pri preteku bez batohu, no pri takom pomalsom tempe a s batohom su tieto cisla niekde inde.
1. cast tvorilo cocohydro (350g), teda dehydrovana kokosova voda, ktoru som mal pripravenu v sacku na kazdy den.
2. cast tvorila tuha strava, teda bio datle (1,6kg) balene po 200g a Moruša(stromova jahoda) (900g), ktora ma o 40% vacsi kaloricky obsah, ako datle a tu som mal balenu v sackoch po 100g. Samozrejme povodny sackovy obal bol nevyhovujuci, tak som to prebalil do tensich sackov. 
3. cast tvorili mandle (500g). Tie som mal na vecer na doplnenie kalorii a hlavne proteinov a tukov. Mandle som si vybral preto, lebo maju z klasicky dostupnych orieskov najvacsi obsah proteinov. Aj ked o nieco mensi kaloricky obsah, ako maju napriklad lieskovce, ktore som mal so sebou na hrebenovke velkej fatry. 
Potom som si este so sebou vzal tri Shlehy od nutrendu, ak by som bol prilis unaveny a styri smecty, ak by som z tej kombinacie ovocia a vecernych mandli dostal hnacku, ako tomu bolo posledne vo velkej fatre. Na zaludok som zobral niekolko sodnych tabliet, ktore som nakoniec nepouzil a tentoraz kvantum 500mg magneziovych tabletiek. Presnejsie 7ks na kazdy den 🙂 Nechcel som, aby sa mi zopakoval stav z posledneho preteku a chcel som vyskusat, co to so mnou urobi, ak ich zjem pocas vykonu viac. Tento test sa mi velmi zide pre nasledujuci pretek v talianskych dolomitoch, kde ak bude teplo, tak s spolu s tou nadmorskou vyskou a vysokym tempom budu krce moj najvacsi problem.
Co sa tyka oblecenia som si na prezlecenie do batohu zbalil nahradne merino kratke a dlhe tricko, plus druhu merino vrstvu na spanie. Nahradne spodky viacmenej na spanie, lahke latkove papuce na chatu na prezutie, nahradne merino bezecke ponozky, bezecke trenky, ktore som pouzil iba na prezlecenie na chate a dlhe spodky, ktore som pouzil tiez iba druhu noc na spanie. Na dlhe nohavice na prezlecenie som uz miesto v batohu nemal. 
Na seba som si obliekol bezecke dlhe elastaky, kompresne navleky na lytka, merino bezecke ponozky, merino kratke tricko a membranovu 150g bezecku vetrovku Stormshield od inov8, ktoru som uz v dazdi mal vyskusanu a tak som si bol isty, ze ta jednoznacne najlepsia vec, ktoru som mohol na seba do toho pocasia mat. Totiz podla predpovede malo byt na hrebeni do 5°C, no kvoli dazdu a silnemu vetru, ktory vylamal stromy mala byt pocitovka este nizsie. To hlavne prvy den a potom sa malo postupne oteplovat a pocasie optimalizovat. Ja som bol ochotny behat za kazdeho pocasia, mimo burok s bleskami, no tie byvaju hlavne vtedy, ak je teplejsie, takze to teraz nehrozilo. Trenovat treba v kazdom pocasi, kedze preteky sa konaju za kazdeho pocasia a tak je clovek pripraveny si na preteky adaptovat oblecenie a nastavit sa psychicky na to, ze mozno bude behat v najhnusnejsom pocasi, ake kedy zazil a tak bude mat nad supermi navrch. 
V batohu, no po ruke som mal zbalenu este merino buffku a merino tenke bezecke rukavice. Nic z toho som ale pouzit nemusel, kedze bezecka vetrovka ma perfektne nastavitelnu kapucnu a konce rukavov sa daju navliest cez palec a dlane, takze zahreju vacsiu cast ruky a tak prsty sa uz dostatocne prekrvuju aj v chladnejsom pocasi.
Este som si pribalil nahradnu baterku do mobilu, maly svajciarsky nozik(3cm) a levkoplast, kedze zo skusenosti z viacnovych pochodov v premocenych topankach viem, ze sa to moze zist. A aj sa zislo na poslednu etapu. Penazenka sa nevosla, takze som zobral iba peniaze a JAMES clensky preukaz, vdaka ktoremu mam na slovensku horske poistenie.
Vpredu na batohu som mal dve 0,5l flase a este jednu 0,5l flasu som drzal pocas behu v ruke, kedze na hrebeni az tolko tych miest na doplnenie vody nieje. 
Celkova vaha batohu bola aj s vodou 6,6kg. 
Mapu som so sebou ziadnu nemal a pouzival som iba vopred na papieri napisany itenerar trasy, teda jednotlive body, kde by mali byt smerove tabule a farbu turistickej znacky, po ktorej sa k nim dostanem. Jednoduche a pri znacenych hrebenovkach uplne postacujuce. Mato so sebou mal mali turisticky garmin s turistickou mapou.
Kedze obaja sme startovali autom z rozdielnych stran slovenska, prisli sme do Bojnic dvoma autami, tam sme moje auto nechali na parkovisku a druhym sme sa odviezli do Terchovej. Tu sme zaparkovali na parkovisku pri tete, ktora predavala ovocie a zeleninu a mna prekvapilo, ze uz mala na predaj ceresne. Kedze bol maj, tak samozejme to boli “majovky”. Aj ked ma teta lakala, aby som si nejake kupil, kupili sme si s Matom po dve jablka, ktore boli skutocne vyborne, tak ako teta hovorila. Jej obchodnicky duch sa nezaprel a uz nam ponukala aj zincicu. Spolu sme sa zasmiali nad tym, ze to by asi nebol dobry napad, ked ideme behat. Radsej som jej o tom, ze som fruitarian, ani nepovedal, lebo to by som bol v tych koncinach za blazna. 

1.etapa, piatok (41km +3848m):

Matova garminacka turisticka mapa sa zisla hned na uvod v terchovej, kde je otocena tabula so zltou znackou pre nastup na hreben. Tam sme si trosku nadbehli vyskove metre a asi jeden, ci dva kilometre, no nebolo to nic strasne. Druha moznost bola ist ten prvy usek po asfaltke, no tym by sme sa ukratili o jeden, ci dva pekne vyslapi do ostreho stupania. Na asfaltke sme krizovali Tiesnavy a odtial sme pokracovali dalej zelenou a zltou na vrch Podziar. Odtial uz opat modrou na cervenu znacku do sedla Medzirozsutce. Povodne bolo v plane, aby sme vybehli na Maly Rozsutec, no kedze prsalo a my sme si uz z uvodu nadbehli zopar vyskovych metrov, rozhodli sme sa uz pokracovat po cervenej na Velky Rozsutec a tak uz pokracovat po cervenej znacke. Hrebenovka Velkej Fatry je kopcovita, no tato je z uvodu, ako keby clovek nerobil nic ine, ako stupal ostrym, s batohom nebehatelnym terenom a potom hned z vrcholu zbehaval do doliny a tam to opat zopakoval. Tento profil sa mne osobne velmi paci a kedze uz na slovensku existuje 100km pretek po hrebeni Malej fatry, povazujem tento pretek za jeden z najtahsich, ak nie najtahsich na slovensku. Ak behate po tatranskej zule v nizkych tatrach, je vlastne jedno, ci prsi, alebo nie, no tu, ak prsi, ako to bolo v nasom pripade, tak veru po blate behat nebudete. Posledne dva kilometre druheho dna do Fackovskeho sedla, kde sme nocovali boli po takom blate, ze sa tam ani chodit nedalo. No nebudem predbiehat. 
V uvodnej casti hrebenovky su krasne pasaze v skalnatych kuloaroch s potokom, ktorym pretekalo o nieco viac vody, ako bolo normalne, kedze niektorymi pasazmi s rebrikmi pretekala voda az cez rebrik. Velmi sa nam to podobalo slovenskemu raju. 
Dalej ani nieje velmi o com pisat, kedze ani vyhlady ziadne kvoli zlemu pocasiu neboli, casto sme videl iba na par metrov pred seba. V noci som vela nenaspal (4h), takze som pri behu prepol do rezimu zameraneho cisto na vykon a vsimal si na hrebeni viacmenej maly priestor okolo seba.
Hore na hrebeni sme sa uz drzali stale nad urovnou 1000mnm. V zalesnenych castiach chodnika bolo celkom prijemny, kedze vietor nefukal, akurat vydatne prsalo. Vacsinu trasy som behal vpredu s tym, ze som chcel kazdy ako tak behatelny usek vybehnut a stale pri smerovej tabuli sme sa pockali. Pred Velkym Krivanom(1709mnm), najvyzsim vrchom Malej fatry sme stretli isteho mladenca, ktory sa  v tom najvacsom vetre a dazdi motal po hrebeni. Ked nas zacul, tak sa k nam prihnal behom. Myslel som si, ze to je najaky miestny bezec, kedze mal oblecene kratke trenky a nejaku jednoduchu softshellovu bundu, bez ciapky a rukavic a kedze nemal ani vodu, myslel som si, ze si prisiel len vybehnut na hreben a spat. Ked sa ma pytal, ci nevieme trasu niekam, kde som ani tusenie nemal, kde to je, tak som sa iba pozrel do itenerara, ci nahodou tam nemam to miesto, no pamatal som si, ze urcite nie. Vyzeral dost v soku, lebo sa ma pytal, ci poznam okolie. Ja som sa ho vtedy na to opytal, ze odkial je a co tu robi tak slabo obleceny a bez jedla a vody, lebo mi uz bolo zrejme, ze to bezec nebol. Odpovedal, ze sa tu bol najest na chate pod Chlebom a ze je z nejakej dediny tu nedaleko. No problem bol, ze ak sme sa ho pytali, ze kde je tu chata, tak nam ukazal presne opacnu stranu hrebena. Tak som mu poradil, ze ak nevie cestu, nech sa vrati spat na chatu a tam nech sa poradi s chatarom. Mato mu na mape nasiel znacku, na ktoru sa mal napojit a ked mu ukazal smer, kam ma ist, aj tak isiel nasim smerom. Verime, ze cestu nasiel, lebo pod Velkym Krivanom sme sa rozdelili, lebo na vrchol vedie odbocka, po ktorej sa aj musi clovek vratit. Hore na vrchole som odfotil vrcholovku a v tom vetre a dazdi mi skoro prsty odmrzli. Trvalo peknych 10min., pokial som s nimi opat vedel hybat. Chlapca sme uz v tom smere nenasli, takze verim, ze sa vratil na chatu. Nasim smerom by som ho behom isto dohnal. 
Od Krivana to uz boli vsetko behatelne stupania. Zopar klesani boli tak blatiste, ze sme mali problem chodit bez padu. Dost by sa nam vtedy zisli lyze. Tu sa mi podarilo na blate smyknut, no bolo to pri chodzi, takze sa nic nestalo.

Pri zbehu sa Matovi podarilo zakopnut a roztiahnut sa na skaly. Nastastie sa to zaobislo bez zlomenin., ci ineho vaznejsieho zranenia. Akurat mal narazenych zopar klbov. Cize zvysok trate aj na chatu pod Suchym sme isli radsej volnejsim tempom. Akurat, ze ja som sa uz od Krivana kazdy kopec na 95% snazil behat.
Zaverecny zbeh po zjazdovke bol opat blatisty a tak sa beh striedal s opatrnou chodzou. Pri chate sme dali zaverecne foto dna a isli sme sa zohriad dnu do jedalne, kde ako o zivot hrial maly krb. 
Kedze sme boli obaja pekne premoceni a premrznuti, hned som nam objednal jednu 52jku na okamzite ohriatie jadra. Potom uz pri pive a pred krbom sme sa zobuli a nechali vyschnut zablatene boty pred krbom v jedalni. Medzi tym sme si od chatara kupili zeton na sprchu, co nam najprv pripadalo dost cudne, no ked sme si neskor uvedomili, ze v danej oblasti vela vody nebyva, uznali sme to. Zlozili sme sa na izbe a dali sprchu. Tam som zistil, ze pri intenzivnom dazdi a vetre nieje ten batoh az tak vodotesny a tak som mal niektore veci mierne mokre. Nastastie to boli iba mokre stopy na obleceni a nie cele mokre oblecenie. Na izbe bol stary, no velmi vykonny radiator nad ktorym sme si ususili nase veci z daneho dna, takze netrebalo nechavat mokre veci susit nad krbom dole v jedalni. 
Po pocloveceni sme sa vratili opat dole do jedalne, kde si mato dal ciste buchty na pare a ja pivo na doplnenie kalorii. Pri pive a teple krbu sme prehodili zopar viet aj s ceskymi turistami, ktori prisli na chatu par minut po nas. Ti boli na pesom zdolavani hrebenovky. Potom sme uz zasli na izbu, kde som mal moje zasoby jedna, zjedol som nejake datle a neskor pred spanim zo tri hrste mandli. 
Rano som sa zobudil s hnackou. Evidentne kombinacia tukov a cukrov je dovodom hnaciek, takze som pouzil prve dve smecty, ktore som pre tento pripad pribalil. V plane sme mali skory odchod, no bol som dost polamany po prvom dni a kedze ma riadne boleli kvadricepsy, rozhodol som, ze si este na hodku zdriemneme. Predsa len mame kopec casu na zdolanie druhej etapy s mensim prevysenim. Rano bolo chladne a aj ked sme si mysleli, ze to pojde v kratkom, radsej sme sa opat poriadne obliekli. 
Pred odchodom sme pred chatou este prehodili zopar viet s cechmi a vybrali sa na druhu etapu. Moj batoh dnes uz vazil o kilo menej a hned to bolo o poznanie lahsie. Akurat ma este zo vcera boleli unavene trapezy a kosti na ktorych som mal batoh. 
GPS trasa prvej etapy.
2.etapa, sobota (53km +3200m):

Po vcerajsich 8.5h som musel na hodinkach prepnut ukladanie gps signalu zo statusu po 1 sekunde na status po 1minute, aby mi baterka na hodinkach vydrzala, kedze nabijacka sa mi uz do batohu nevosla. To ale v konecnom dosledku po ulozeni trasy ukazalo dost nezmyselny vyskovy profil, no nastastie som si ho zapamatal. V tretej etape som si pred ulozenim trasy displey hodiniek odfotil fotakom, aby som si to mal potvrdene. Neviem preco garmin takuto jednoduchu chybu uz davno neodstranil. 
Z chaty sa zbiehava na uvod dost technickym terenom(hlavne na mokrom povrchu a s batohom), no po intenzivnom zbehu, kde sme museli preskakovat, podliezat a obchadzat dost popadanych stromov sme sa dostali na okraj zrazu, kde sme videli rieku Vah a znamu cestu do dediny Strecno. Pri zbehu sme stretli zopar turistov, ktori si to slapali hore na chatu a dole sme boli po dlhom case na asfaltke, ktora nastastie neskor presla do polnej cesty. Odtial sme uz videli zrucaninu hradu, okolo ktoreho sme mali aj prebehnut na druhu stranu vahu. 
Na druhej strane rieky sme uz zacali konecne opat stupat smerom ku chatkam. Poslednych par kilometrov som mal dost cudny pocit s dychanim, ako keby som sa nevedel poriadne nadychnut a tak som vypil prvu shlehu na tejto hrebenovke. Trochu to pomohlo, no nie nejako zasadne, tak som si toho prestal vsimat. 
Za chatkami uz nasledovalo prudsie stupanie, kde sme presli dochodze. Neskor do sedla Rakytie to uz bola drevorubacska zvaznica, kde sme stretli aj odpocivajucich turistov. Nezastavili sme sa a pokracovali vo vybehu po zvaznici. Po par kilometroch sme natrafili na tabulu upozornujucu, ze sa v danej oblasti nachadza populacia medvedov. Tam sme sa trochu zdrzali, no kedze aj dnes bola zima, dost som osobne pri tych 5min pauzy premrzol. 
Pred vrcholom Mincol je sedlo, pri ktorom je “zaparkovane” delostrelecke delo mieriace na zapadny svah hrebena. Velmi sme ho neskumali, kedze v danej oblasti pekne fukalo, bola hmla a zima. 
Na vrch Mincol to bolo celkom v pohode a aj ked dovtedy som sa snazil napravit chybu zo vcera, kedy som jedol pocas behu prilis malo, dnes uz z uvodu som zjedol potrebne mnozstvo kalorii, no zaroven som musel prijat aj viac vody a ta sa mi zacala minat. Od vrcholu Mincol mi ostavala iba jedna flasa a tak bolo potrebne za vojenskym vysielacom zbehnut trochu z cervenej znacky od vrcholku Velka luka do prava po modrej, kde podla znacky na turistickej mape by mal byt pramen. Kedze vydatne prsalo, z pramena tiekla voda prudom. Doplnili sme vodu a vyslapali sme si to do kopca opat na hreben. Otial som sa trosku sebecky pustil dopredu s tym, ze sa pockame pri kazdom dalsom smerovniku. Hore bola poriadna hmla. Na mure asi vojenskeho objektu, tusim, ze to bolo este pred vysielacom sme si vsimli sprejom napisany smer ku kontrolnemu bodu malofatranskeh stovky. Pomyslel som si, ze tento pretek musi stat za to, kedze toto je zatila ta najtahsia hrebenovka, na ktorej som kedy bol. Co sa tyka zleho pocasia a terenu v nom. 
Hmla pretrvavala pocas dalsich hodin a tak o vyhladoch nemohla byt ani rec. Tie sme mali asi iba pred zbehom do sedla, kde sme mali rezervacku v hoteli. 
Vcera som do seba postupne naladoval dokopy pat magneziovych 500mg tabletiek proti krcom a na dnes som mal pripravenych sedem kuskov. Vcera som nemal ani naznak krcov a pri dnesnom behu to zatial bolo rovnako. Shlehu som uz jednu mal a dalsiu som zatial nepotreboval. Osobne som chcel tymto zvysenim poctom magnezia zistit, ako sa bude moje telo spravat, ked ich zjem tolko. Zatial bez problemov, aj ked som bol postraseny, ze mi z toho “zmaknu” svaly. Osobne neuznavam sodik priaty zo soli proti krcom a tak je zatial mojou jedinou nadejou magnezium a sodik z cocohydra, ktory nakoniec tiez obsahuje male mnozstvo morskej soli.
Inac musim uznat, ze skoro na kazdom vrchole hrebenovky je nejaky kriz. Vacsinou velmi velky. Tolko krizov som za jediny den snad este nevidel. 
Pri zbehu z velkej luky sme isli peknym kuloarom vymytim dazdovou vodou. Potom sme opat zisli do lesneho pasma, kde som si vsimol neskor rastuci medvedi cesnak. V okoli kosic je uz davno po jeho sezone a tu este len rastie. Zopar sme ho zjedli, no po par minutach mi z neho bolo tak tazko, ze som ho musel zapit neprimeranym mnozstvom vody. Sodna tabletka by na toto nepomohla, takze ju bolo zbytocne jest.
V domneni, ze asi uz na medvedi cesnak po ceste nenatrafime, som si na cestu pribalil asi 50ks a Mato mi to pripevnil do gumicky batohu. Som si povedal, ze mam aspon zeleninu na vecer. Samozrejme, ze vecer na hoteli som ho zjedol zo pat listov a tak zbytok som tahal so sebou aj treti den..
Po zbere medvedieho cesnaku sme si v smere nasej trasy vsimli v blate na chodniku celkom vyrazne medvedie stopy. Vyzerali dost cerstvo, kedze vcera prsalo a tak by ich uz dnes vidiet nebolo. Cize pri kazdej zatacke som cakal, kedy sa stretnem s medvedom. Tento prival adrenalinu prevysi vsetky shlehy dokopy 🙂
Turisticky bod Skalky by urcite za priazniveho pocasia mohla byt krasna oblast, no teraz sme videli max na par metrov pred seba a tak sme si okolie velmi neuzili. Pri zbehu do Vricanskeho sedla som si uvedomil, ze mi neostava vela vody a kedze som mal poznacene, ze v tej casti po pravej strane hrebena na zltej znacke par metrov nizsie by mal byt pramen vody. Mato sa v danej oblasti ani zastavit nechcel, kedze si tesne predtym dal shlehu a ked ma predbiehal, musel som ho zastavit s tym, ze ja dalej do sialeneho stupania na vrch Klak bez vody nepojdem 🙂 Pramen bol opat vydatny. Pri nom som zjedol naraz skoro 100g moruse, aby som mal dostatok energie na vystup na Klak.
V tejto casti sa mi zdal vystup nesmierne obtiazny. Hlavne preto, ze tu sme sa skriabali do srmeho kopca v blate pridrziavajuc sa konarov. Tu som trosku lutoval, ze som si na tuto hrebenovku nezaobstaral krosovy model topanok od inov8tu X-talon a radsej som si vzal stare, uz zbehane Roclity. Tie boli po prvom dni po vapencovom povrchu este viac zdrate, takze dnes to uz poriadne smykalo.
Na druhej strane takychto blatistych stupani, ci klesani az tak vela nebolo a kedze sme si boli viacmenej zabehat a nie pokusit sa trhnut nejaky speed rekord, bolo by skoda na tento povrch vziat topanky s novou podrazkou. Ta sa zide hlavne na pretekoch.
Stale sme viacmenej kontinualne stupali a pri zaverecnom opat ostrom stupani na vrchol Klaku som si tento vrch premenoval na Šľak, lebo stupanie na neho nie a nie skoncit.
Od vrcholu to uz mal byt viacmenej zbeh do Fackovskeho sedla, kde sme mali stravit noc v miestnom hoteli so saunou s priznacnym nazvom “Horsky hotel Klak”. No, co na nas cakalo, to sme netusili ani jeden. Po ostrejsom uvodnom zbehu z Klaku prisla opat lesna cast s chodnikom plneho blata po kotniky. Nieco podobne som este nezazil. Tu nebolo mozne ani len snivat o tom, aby sme danym chodnikom bezali. Uz pri neopatrnej chodzi sa nohy podsmykovali v mazlavom blate na ktore vydatne posledne dni prsalo. Obist sa to velmi nedalo, kedze chodnik viedol traverzom kopca a okolie bolo husto zalesnene. Cize par kilometrov sme proste iba chodili. 
Ked sme vysli z lesa na luku, pred nami sme uz dole zahliadli civilizaciu fackovskeho sedla. Hohy sme mali po kotniky uplne od blata, takze sme si topanky cistili v trave a mlakach, aby sme takto totalne spinavy nevosli do hotela.
Vedel som, ze v hoteli je ubytovanych tridsat hosti, no az v hoteli sme sa dozvedeli, ze to bolo zdruzenie inteligentnych ludi, pri ktorych sme si pripadali, ako uplny skolkari 😀 Hlavne vtedy, ked vecer pri sledovani hokeja mama jedneho z deti spolocenstva radila pri rieseni matematickej ulohy, ze to musi riesit dvojnym integralom.. 🙂
Po prichode do hotela sme sa stretli s velmi milou pani recepcnou u ktorej sme si ihned nechali nacapovat plzen, kedze recepcia bola zaroven aj bar. Hned vedla v jedalni uz makaci z klubu inteligentnych riesili spolocne pravdepodobne pokrocilu sudoku. Pani recepcna zazartovala, ci sa k nim nechceme pripojit, no samozrejme, ze aspon ja osobne som sudoku v zivote neriesil, takze som musel odmietnut 🙂
Chvilu sme viedli rozhovor s milou pani recepcnou a potom sme sa pobrali na izbu osprchovat s tym, ze o hodinu pojdeme do sauny. Na izbe sme to trochu nechtiac zablatili, kedze nase topanky neboli dokonale ciste. Tam som si ani neviem preco vypral veci s hotelovym tekutym mydlom v kupelni, co sa mi na druhy den stalo osudnym. Hlavne, ze v armade som bol trenovany presne tuto chybu nerobit. Hold, casom sa aj uzitocne spomienky z hlavy vytracaju. 
Sauna bodla ako uliata na moje dnes este viac rozbite predne stehna. Po saune sme dali pivko a pozreli na hokejovy zapas majstrovstiev sveta. Teda my sme pozerali a zvysok hosti pocitalo okolo nas rozne matematicke ulohy 🙂
Vecer som sa este napchaval datlami, no stihol som z baru kupit este posledne arasidy, ktore sme ale zjedli este po prichode. 
Dnes to bol ovela behatelnejsie den, ako vcera, kedze stupanie bolo rozlozene na dlhsej trase a nebolo ho tolko, ako vcera. Silu mi dodaval v druhej casti trasy adrenalin, kedze som behaval vacsinou na cele ja a tak stretnutie s medvedom, ktoreho stopy sme videli na chodniku nasim smerom po cely cas. Az nejaky cas pred vrcholom Klak zmenili smer.
GPS trasa z dnesneho dna. Udaje o vyske si hodinky pozmenili po ulozeni trasy..
3.etapa, nedela (36km +1542m):

Hned z rana som sa citil celkom v pohode. Ako keby som ani tie posledne dva dni nebehal. Viacmenej uz ma neboleli ani trapezy, akurar kosti pod nimi s batohom na nich ano. No dalo sa to vydrzat.

Hned z uvodu sme nastupili na dost ostry kopec zjazdovky. V trave sme mali behom chvile mokre nohy. Akurat, ze tam je zle znacenie a tak sme nespravne odbocili na pravu stranu zjazdovky. Spravne sa ma stupat popod sedackovu lanovku. No po chvili sme si to pri absencii znacenia uvedomili, Mato to preveril na turistickom GPS a tak sme si to strihli do lava cez mensi lesik. Ked sme vysli z lesika, tak sme ihned natrafili opat na cervenu znacku. Asi v strede stupania po zjazdovke som pocitil zname stipanie po celom chrbte a hrudniku. Ihned som vedel, ze to je vdaka tomu vypratemu merino tricku v mydle nie na to urcenom a tak som sa musel ihned prezliect do druheho. Po chvili som citil svrbenie aj na stehnach a zadku, no nebolo tak tak strasne a mne sa veru v tej zime do bezeckych trenirok prezliekat nechcelo.
Ked sme vysli hore na kopec, bol uz ovela lepsi vyhlad, ako posledne dva dni a tak som mohol pofotit konecne aj krajinu okolo nas. Tabula oznamovala, ze sa nachadzame v krajinnej oblasti strazovskych vrchov. Nasledujuci, asi 10km usek viedol cez zatravnene mokre luky, kde sme si do topanok nabrali zopar decilitrov vody.

V sedle javorinky som stretol dvoch hajnych a tam turisticka tabula oznamovala, ze to turistickym krokom mame do bojnic za nieco cez 7h. Samozrejme, ze som mal v plane tento cas zkratit o minimalne polovicu.
Odtial tiez na najvyzsi vrch tejto oblasti Maguta to podla tabule bolo nieco cez 4h chodze. Opat nas cakalo prebeh lukami s mokrou travou az sme dobehli pod stupanie na malu maguru. To bolo prijemnou zmenou, lebo v kopci sa mi ovela lepsie dari sa zahriat, ako na mokrych lukach. A kedze tento kopec bol pekne ostry, zahrial som sa na nom poriadne. Odtial na Maguru to uz bol iba kusok. Tam bol opat obrovsky kriz, no uz sme sa velmi nezastavovali, kedze som sa chcel co najskor dostat z veternej nadmorskej vysky opat do nizsich oblasti.

Na Boskovie laze bol nudzovy pristresok s hojdackou na strome a odtial to bolo uz iba na pansky haj v podobnej nadmorskej vyske. Cestou k nemu sa mi podarilo pri rychlom tempe doslapnut neisto na nerovny blatisty chodnik a pri strate rovnovahy som v rychlosti v predklone par krokmi zaskakal s tym, ze som vedel, ze od padu ma uz nic nezachrani. Kedze som letel hlavou na jeden strom, ktory mal presne v tej casti vysunuty zlomeny konar, snazil som sa v poslednej sekunde vyhnut sa hlavou stromu, co sa mi aj nakoniec podarilo. Pristal som bokom hlavy a tvare v hline. Kapucna bundy ma celkom zachranila pred odreninou, no zaroven ani neviem ako, vydrzala a neroztrhla sa. Odtial sme uz zacali prudsie klesat, no na uvod sme museli preliezat po popadanych stromoch, ktore krizili chodnik. Tu som opat pridal a pri jednej lesnej krizovatke chodnikov bolo velmi nepresne znacenie a tak som omylom zbehol o 400m inym smerom, ako som mal. Takze som sa vratil opat do kopca na miesto, kde som naposledy videl znacku a skusil som ine smery. Samozrejme, az ten posledny bol ten spravny. Dole pri smerovniku som stretol opat Mata, ktory ma tam pockal. Odtial som mu oznamil, ze budem musiet pridat, lebo mi baterka hodiniek ukazovala uz iba posledne 3% a problem u tactixov je v tom, ze ak sa pocas zaznamu baterka vybije, zaznam sa neulozi. Takze som poriadne pridal a ked som uz videl kaplnku svateho vendelina a tam som mal este stale 3% baterky a do bojnic uz to bolo na skok, pockal som Mata a dole sme to uz zbehli volnym tempom.

V bojniciach sme to mali k autu este zo dva kilometre, no to uz bola pohoda, kedze sme uz boli v mieste, kde sa nase tohto vikendove dobrodruzstvo koncilo.

GPS zaznam z dnesneho dna.

Pri aute sme sa prezliekli, nasadli do auta a vydali sa opat do terchovej po Matove auto. Tam sme este stihli v poslednej minute zaverecnej nakupit v Lidli nejake ovocie na cestu domov a po rozluceni sme sa vybrali kazdy inym smerom. Mal som to predsa len dalej do KE, ako Mato do BA.

Uz velmi dlho som ziadnu viacdnovu akciu neisiel s niekym inym a tak to bola velmi vitana zmena. Trosku som sa obaval Matoveho vykonu, kedze ten mal za posledny mesiac uz stvrty 50+km beh a tazko povedat, ako bol schopny regenerovat. Mna naopak od konca prveho dna trapili bolave predne stehenne svaly, no behat sa s nimi dalo celkom bez problemov, takze som sa tym velmi netrapil. Akurat som vedel, ze aj ked som hrebenovku rozdelil na tri dni, aby to neovplyvnilo velmi moj buducotyzdnovy trening, po tretom dni som vedel, ze to bude chciet par dni extra volna na doliecenie.
Pocasie nam nevyslo podla predstav, no prave to tento trening urobilo este narocnejsim a tak nas isto posunulo o nieco viac dopredu, ako keby sme behali v peknom, slnecnom pocasi.
Napriek tomu, ze som mal obmedzeny pocet kalorii na tento prebeh hrebenom, kde som si myslel, ze zjem ovela viac, tak som si so sebou domov este odniesol zo pol kila datli/moruse. Samozrejme, ze to malo za nasledok nasledny ubytok svalovej hmoty, no mam taky dojem, ze sa mi to podarilo opat vykompenzovat. Akurat, ze to asi ani nebola svalova hmota, akurat to, ze som este o zopar malo percent znizil moj podkozny tuk. Predsa len som sa doma pred zrkadlom videl este vyrysovanejsi, ako predtym.
Dufam, ze som s odstupom casu na nic dolezite pri pisani clanku nezabudol a ak ano, tak to casom dopisem.

Dakujem Matovi ze sa ani raz nestazoval na to, ze som odbiehal dopredu, kedze mne osobne by to asi trochu pilo krv.
Po prejdeni hrebenovky malej fatry som prehodnotil moj nazor o narocnosti 100km pretekov na slovensku a tak pre buduce roky silno zvazim ucast na MF100vke.

Tento clanok som dopisal az dost neskor a kedze Mato uz napisal na svojom blogu ten svoj o nieco skor, tu je LINK na jeho postrehy z hrebenovky. Enjoy!

 Skoro vsetko, co som mal zbalit do toho 8l race batohu od Inov8…

 …zmestilo sa vsetko a aj nejake oblecenie navyse.

 Start v Terchovej.

 V prvej casti to bolo same hore, dole..

 Rebriky podobne tym v slovenskom raji..

 Hreben v hmle, ci skor v oblakoch.

 Najvyzsi bod hrebenovky. Tato fotka ma stala odmrznute prsty na najblizich par desiatok minut 🙂

 Aj snehu este zo vcera ostalo.

 Chata pod Suchym. Koniec prvej etapy.

 Mato sa usmieva aj ked je total unaveny 😀 Dokonca, ako som mal moznost vidiet po druhej noci vo fackovskom sedle v hoteli, tak aj ked spi. Salenak.

 Vylozenie batohu na izbe v chate pod Suchym.

 Medvedi cesnak, ktory som si odniesol takto az do bojnic 😀

 Vrchol Šlak.

 Trosku blata pri zbehu, teda pri maximalne opatrnej chodzi pri klesani do fackovskeho sedla.

 Na toto by bolo skor dobre mat model Mudclav od inov8.

 Vytuzeny horsky hotel Klak so saunou a super pani recepcnou.

 Trasa cez luky pocas tretej etapy.

 Vystup na Malu Maguru.

 Boskovie laz.

Bojnicky zamok v pozadi! Dobojovane.

Posted in Uncategorized.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *