Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier (46km +2200m)

Tieto preteky som mal v pláne poňať, ako super tempový beh a test aktuálnej kondície v príprave na Tatranskú výzvu. Príchod na štart sa mi skomplikoval tým, že som išiel nočným vlakom z práce z čiech. Cesta bola ale celkom fajn a nakoniec neprišiel som to na trať veľmi rozbaliť, pretože kvalitná konkurencia bola celkom početná. Vedel som, že bude super teplo a tak som tradične tomu podmienil aj niekoľko posledných tréningov, kedy som išiel behať počas najväčšieho tepla, aby sa mi organizmus prispôsobil. Zažil som totiž raz preteky po chladnej jari, kedy v deň pretekov sa nám oteplilo o 10 stupňov. Kapali sme tam, ako muchy.

Na štarte som sa osobne zoznámil s veľkým favoritom Peťom Fraňom. Maťo mi o ňom vravel, že pri jeho veku to je veľká nádej slovenského horského behu. Keď som ho videl následne behať po hrebeni, nemohol som iné, ako súhlasiť. Samozrejme tu boli aj iní silní borci, ako Vlado Jambrich, Mišo Lami, či už veteráni, no stále silní Milan Madaj a Julo Kaľavský. A to som ešte nevedel, že na trati je aj olympionik Marcel Matanin! No o ňom neskôr.

Tesne pred štartom som poprial Peťovi veľa síl do víťazstva, lebo som vôbec netušil, ako na tom dnes budem, kedže toto bol môj prvý test formy po Štefánik ultra trail. Osobne mi v tejto konkurencii a pri tom, že som nevedel, čo od tela môžem čakať, celkom stačilo umiestnenie v TOP 10. Cítil som ale silu z predchádzajúcich ťažkých tréningových týždňov a tak som sa toho nebál. Z úvodu som sa držal trochu ďalej od čela, lebo by som nerád nastupoval do ostrého stúpania na hrebeň zakyslený. Po pár sto metroch som mal ale pocit, že tempo v mojej skupine je až príliš opatrné a predral som sa za prvých dvoch favoritov: Peťa a Milana. Tí udávali už zhruba moje tempo, aj keď išli o niečo pomalšie, ako by som išiel sám, no to mi vtedy vyhovovalo. Ostré stúpanie na hrebeň sme rýchlym krokom zdolali pomerne ľahko. Hore sa ale Milan rozbehol zbesilo dopredu a to sa mne osobne nepáčilo, kedže v tom teple to bola len predsa dlhá chvíľa až do konca. Tak som zvolnil a nechal sa postupne obehnúť asi päticou bežcov. Boli to väčšinou pre mňa favoriti a tak som si s tým nelámal hlavu, kedže to stále bolo v mojej norme TOP 10. Iba som si počítal moju aktuálnu pozíciu a držal svoje tempo. Dole kopcom po žule som to veľmi nehrotil a viacmenej som v diaľke sledoval Peťa Fraňa, ako rozkladá tempo. To som do kopca vlastne prvú polku kopíroval. Aj mi to vyhovovalo, lebo jeho som mal za jasného favorita a tak som sa nemal kde plašiť.

Za druhou občerstvovačkou pod Chopkom (prvá bola pri výbehu na hrebeň pri Chate M.R. Štefánika) sa ku mne prihovoril jeden bežec. Z počiatku som ho nevnímal, lebo som počúval hudbu, no keď mi stále niečo hovoril, tak som si ju vypol a ospravedlnil sa, že som kvoli hudbe nepočúval. Povedal mi ešte raz, že je na podobných pretekoch prvý krát a tak sa musí držať ultramaratónca. Povedal som si, že to bude isto nejaký fanúšik, no zdal sa mi od niekadiaľ povedomý. Keď sa mi predstavil, že je Marcel Matanin, tak mi to docvaklo a hneď som mu musel zložiť poklonu, že je pre mňa česť bežať vedľa olympionika na maratónskej trati. Každopádne mi bolo čudné, že práve mňa sa pýta Marcel na radu, ako behať. Vedel som, že nemá význam ho brzdiť, lebo akurát prichádzalo klesanie a vedel som, že Marcel ma oveľa výššiu rýchlosť, ako mám ja. Tak som mu povedal po východniarsky, že: “Marcel, veď ty si oveľa rýchlejší, ako ja na rovinke a isto aj pri zbehoch. Neviaž sa na mňa a tu dole kopcom to “pušci”.” No a Marcel to fakt pušcil. Odhadom tak tempom 2:50 min/km 😀 Povedal som si, že fajn, už som o priečku nižšie v konečnom hodnotení. Ale tak na druhej strane prehrať s Marcelom nieje žiadna hanba. Obehol ma aj Vlado Jambrich, ktorý ma koncom roka obehol aj na Psotkáči vo VT a tak so si povedal, že ešte stále je to dobré, ešte to je stále nejaké 8. miesto. Vtedy som ale začínal opäť cítiť silu v nohách. Bolo to isto aj tým, že som pravidelne v tom teple pil vo frekvencii každých 7 min. Aj keď gélov som mal na tieto preteky osem, vedel som, že idem iba tempáč a tak nemalo význam ich jesť toľko, ako na pretekoch. Vtedy som za sebou začul ďaľšieho súpera Jula Kaľavského. Ten ma tesne porazil koncom minulého roka Smolníku a tak som čakal, akú taktiku zvolí nedávny víťaz na tejto trati. Obehnúť sa ma rozhodol pri technickom zbehu, kde som kvôli nie veľmi ideálnom modeli topánok nemohol hneď jeho tempo následovať. Asi 200 m pred nami spolu behali Vlado s Marcelom, kde Marcel opäť viedol dialóg(možno monológ) s Vladom o 106. Keď som videl, že sa pri nich Julo pristavil a behal v balíku za nimi, vedel som, že musel rozdýchavať to, kedy ma obehol. Vtedy som zacítil krv a rozhodol som sa ho uštvať jeho vlastnou taktikou.

Dobehol som ich balík v ďaľšom mierno stúpaní a vedel som, že Julo bude musieť opäť pri zbehu odbehnúť dopredu, ak chce ostať verný svojej taktike(aspoň to bola moja domienka). Rozbehol som sa za ním so slovami k Marcelovi a Vladovi, že Julo nám nesmie teraz ujsť, lebo ho potom nechytíme. Marcel sa toho hneď chytil, obehol ma na tri skoky a o ďaľších desať sekúnd bol pri Julovi. Nestačil som sa oäť čudovať, akú mat ten chlap rýchlosť. Vlado nám ešte stihol povedať, že či si naozaj myslíme, že uštveme Jula. Ja som mu tuším odpovedal, že: “Prečo nie?” A ako keby sa nechumelilo, už sa dal Marcel pri nasledujúcom stúpani do zoznamovania aj s Julom. Ja by som to tempo rozdýchaval ešte teraz. Pri stúpaní som pritlačil trošku aj ja a dobehol som oboch v prvej tretine kopca. Tak sme potiahli ešte jedno krátke stúpanie, kde už Julo podstatne zvolnil a ja som vedel, že je po súperovi. Išlo sa na ďaľšieho. Nasledujúci súper v diaľke bol podľa farby trička Mišo Lami. To sa mi nezdalo veľmi pravdepodobné, lebo ten ma silné nohy ako býk z horskej cyklistiky. Nakoniec to nebol on, ale pre mňa neznámi bežec, koho sme s Marcelom obehli v kopci a ďaľšieho, či dvoch pri klesaní na občerstvovačku nad Ďurkovou chatou. Tam som si poriadne doplnil flaše s vodou. Jednu fľašu mi zobral dobrovoľník, ktorý sa ma pýta, či chcem iont, alebo vodu. Kričím mu vodu a keď neskôr odpijem z fľaše, zisťujem, že tam mám iont. A ešte taký, po ktorom sa mi zatočil žalúdok, no tekutiny som potreboval a tak som iba siahol po tabletkách sódy bikarbóny na ukľudnenie žalúdka. Zabrali za 5 minúť, takže pohoda.

Počas zbehu do Hriadeľského sedla sme s Marcelom obehli Miša Lamiho, ktorý v tom teple vyzeral strašne. Ja som do seba dostal ďaľší gél a pokračoval pri zbehu. Marcel udával tempo, no žačal trochu zvoľňovať a keď sme obehli Milana Madaja, ktorého som sa pýtal, kedy ho Peťo obehol, tak som sa rozhodol potiahnuť týchto dvoch borcov. Pre zaujímavosť, Marcel sa mi pár desiatok minút predtým priznal, že tieto preteky ide na čistej vode! Že až na poslednej občerstvovačke si zobral jednu magnéziovú tabletku na kŕče. Akože po skoro 4. hodinách na vode jednu tabletku! Niečo neuveriteľné. Darmo, stará škola. Potom som sa už ani nečudoval, keď pri brutálnom stúpaní z Hriadeľského sedla na Kozí chrbát začal zaostávať. Ešte som mu zakričal, aby si udržal pozíciu a začal som stíhať nasledujúceho súpera. Z Kozieho chrbta je taký tiahli zbeh, kde nasleduje takisto tiahle mierne stúpanie po lúke, takže vidno ďaleko pred seba. Tam som zbadal ťažko sa behom pohybujúcu postavu bežca a tak som do seba dal posledný gél a začal som pridávať tak, aby som ho ešte pred zbehom do lesa obehol. Podarilo sa mi to a zistil som, že to je poľsky bežec. Pridal som pred ním pri zbehu, no držal sa ma úctihodne na to, ako ešte pred chvíľou zle vyzeral. Tak som skúsil Zátopkovskú metódu, lebo som mal ešte dosť cukru v krvi z posledného gélu. Tak som miešal šialene rýchle tempa s rýchlymi a v rôznych dĺžkach. Za dva kiláki taktika zabrala a z poliaka som dostal aj tie posledné zásoby glykogénu na svalový výkon. Pri poslednej občestvovačke som sa zdržal dlhšie, ako on, lebo som potreboval doplniť cukor, kedže táto hra stála dosť síl aj mňa. Tých 10 sekúnd straty som dobehol ešte rýchlejším tempom a pri obiehavaní som s poliakom tliapol dlaňou za super súboj. Videl som, že bol na šrot. Posledné mierne stúpanie som ešte tempo udržal a následné klesanie po asfaltke som poriadne pritlačil, lebo som si myslel, že medzi mnou a Peťom je ešte jeden súper a toho som sa chcel pokúsiť dohnať. Bol som v tom, že Peťo je už v cieli dávno po sprche. Keď som dobehol do cieľa a pýtam sa v pohode relaxujúceho Peťa, že kto bol druhý, povedal mi, že som to ja. Zaujímavé. Ako hovorí môj kamarát Adam: “Život píše aj takéto príbehy.”

Do cieľa som prišiel v čase 4:43 h, päť minút za Peťovým víťazným časom.

Tento ročník kvôli brutálne teplému počasiu mali problém zvládnuť kamaráti z oddiela orientačných bežcov Adam a Šmelo (okrem iných), brutálne zabojoval o svoj život kamarát Filip, ktorému pri zlyhávaní organizmu (asi z nedostatku tekutín) pomohol najprv Maťo Orság a následní horskáči z občerstvovačky. Keď mi to potom v cieli opisoval sám Filip, tak som mal husiu kožu a povedal som mu, že také niečo by som nikdy nechcel zažiť. Klobúk dole, čo všetko zažívali ľudia na trati.

Vďaka už tradične patrí organizátorom týchto pretekov a dobrovoľníkom. Tí nás na niektorých občerstvovačkách poriadne hecovali. Verím mi termínovka dovolí prísť sa zúčastniť aj budúci rok no už v lepšej forme. Tieto preteky su ďaľšie, ktoré by trailoví bežci mali určite navštíviť ešte pred tým, ako sa dajú na nejakú horskú 100vku.

GPS záznam z pretekov.

Beh s Marcelom niečo málo za občerstvovačkou za Chopkom:

Posted in Uncategorized.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *