Lavaredo ultra trail (119km +5850m). Krasny pretek a doteraz najdlhsia zabehnuta vzdialenost.

Kedze start bol az o 11pm, bola to pre mna nova skusenost, kedze doteraz som stale startoval najskor skoro rano. No na nocny beh som presne nevedel, ako sa mam pripravit so stravou. Pouzil som ale osvedceny ritual z pretekov s rannym(doobednym) startom. Povodne pri takych behoch jem uz iba ovocie vecer predtym do 6pm a cely den ziadne tuky. Teraz som to prisposobil tak, ze vo stvrtok som nejedol uz ziadne tuky, no kedze som mal este viac, ako 24h na stravenie, zjedol som na veceru zeleninu. Od piatkoveho rana, kde som si dal s budickom dost na cas som jedol iba ovocie, no v malych porciach v 30-45min odstupoch. 
Potom som si prichystal uz vopred zbaleny batoh, kde som iba pridal jedlo(4x200g bio susenych datli), dva 2x14ks 500mg magneziovych tabliet, jeden sacok s 14x 100mg kapsulami kofeinu a jeden rezervny sacok s dalsimi 10x 100mg tabletami kofeinu. K tomu este 2x 10ks sodovych tabliet a dve ampulky od Shlehy naplnene cocohydrom. Tablety som si pripravil v dcoch sackoch pre pripad, ze by som jeden pocas behu stratil, ako sa to stalo nedavno na Transvulcanii Sageovi Canadayovi, ktory to mal vsetko iba v jednom baliku. 
Dalsie cocohydro som nasypal do dvoch 0,5l flias(po 4 lyzice do kazdej), ktore som mal v kapsach vpredu na pretekarskom batohu Race elite 8 od Inov8. 
K tomu som si zbalil este DROP BAG, ktory vyviezli na obcerstvovacku na vrchol 2450m kopceka na 48. km. Tam som si zbalil dve tuby od shlehy naplnene cocohydrom a dalsie styri 200g baliky datli.
Povinna vybava bola folia na prikritie, pistalka(to som mal na batohu), aspon 1l vody, flasa na vodu/pohar, windstoperka(vzial som si radsej 150g membranovu storm shieldku od Inov8), dlhe tricko, min 3/4 elastaky/nohavice, bufka/ciapka, celovka+nahradne baterky. Prakticky, ak by som si obliekol elastaky a dlhe tricko, tak by som mal o to lahsi batok, no v tom by mi bolo zima, kedze najnizsia teplota v noci na stitoch vraj podla organizatorov nezide pod bod mrazu. 
Okolo obeda mi Bebka urobila super masaz chodidiel, lytok, achiloviek, kolien a stehien po ktorych som na 1-1,5h planovane zaspal. Popravde som viac uz spat nedokazal. Nie zo stresu, kedze tomu sa mi podarilo vyhybat tym, ze som vobec nemyslel na pretek. Prakticky som na pretek nemyslel vobec cely tyzden. Je to zatial pre mna jediny sposob, ako sa vyhnut predstartovnemu stresu. Podla mna, ak clovek urobil v priprave maximum, nema sa preco stresovat samotnym pretekom. Ved ak priprava bola nastavena realne na dany ciel, nemalo by sa nic stat, cim by sa bolo treba stresovat. Samozrejme treba mysiet na predvidatelne veci, aby na preteku neprekvapili. 
Poobede som sa flakal medzi stanom a autom. Chatoval s kamaratmi na FBku a cital povzbudzujuce statusy. Bol to super pocit citit aspon takto cez FB podporu z domova. Pomohlo mi to a som vam za to velmi vdacny!
Opat som si hodil kratky slofik na par desiatok minut, kedze pocasie bolo uprsane a tak som bol mierne ospaly.
Po slofiku som si isiel s Bebkou zaklusat po autokempe. To uz ostavali tri hodiny do startu. Pri kluse sme stretli slovensky tim cyklistov, ktory do cortiny prisiel na vikendovy trening. Po 10min kluse som si dal jedno mango a nejake susene banany. Konkretne 150g. To uz bolo posledne jedlo pred pretekom. Nemalo vyznam do seba tlacit viac kalorii, kedze by to telo zbytocne zatazilo. Rozmiesal som si dve lyzice cocohydra do 0,5l flase, kde som pridal 2g vitaminu C. Toto som vypil este v kempe a do dalsej 0,5l flase som si uvaril caj, aby som mal este nieco teple, lebo som z este trochu od tatier citil hrdlo. Z caju som potom odsrkaval az po start. 
Premiestnili sme sa do cortiny k hokejovemu stadionu, kde sa odovzdavali drop bags na kamion. Moj len proste hodili na kopu medzi ostatne v kamione. Svoj drop bag som zaviazal dvoma uzlami, no pri kamione som si vsimo, ze vacsina ich ma zaviazane malymi snurkami, ktore dostali pri kamione. Svoj som mal bezpecne zaviazany, tak som si s tym dalej startosti nerobil.
Hodka a pol do startu a tak sme sa boli prejst na start. Tam este nikto nebol, tak sa sme sa vratili k autu. V propoziciach bolo napisane, ze hodku pred startom sa maju dostavit startujuci na start, tak sme 5min predtym vyrazili opat k startu. Tam nebola ani polka bezcov zatial a tak sme sa prechadzali po centre mesta, aby som zbytocne prilis nevychladol. Pred startom som zapocul cechov s ktorymi som sa dal ihned do reci. Aj v tejto skupinke sprevadzali dvaja ludia jedneho bezca, ktoremu velmi do reci nebolo. Asi ho uz zalial startovny stres.
Pol hodku pred startom som sa rozlucil s Bebkou a Matom, kedze ti sa museli vratit do kempu pred 11pm, lebo by inac museli nechat auto pred kempom. 
Takze som sa este trochu ponatahoval a 20min pred startom sa dostavil na start. Tam uz bola vacsina 800 pretekarov nastupena. Zastup viedol po uzkej ulici az dole ulicou. Tychto 800ludi bolo oddelenych od 10m koridora pre profikov pred startovnou ciarou paskou. Pred nich sa zbiehali postupne profici, ktorych bolo cca 30. Tono a Rory tam samozrejme este neboli. Ja som nenapadne preskocil zabranu a tak sa dostal do koridora pre profikov, kde som sa postavil pred pasku tych 800 nestastnikov a za profikov.  Samozrejme som nemal chut sa postavit na koniec a potom sa po starte medzi nich predierat opat dopredu, tak som zvolil inu cestu. Este uvediem, ze profici mali startove cisla do 50 a amateri podla abecedy od 100-968. Ja som mal stastovne cislo 957, cize organizatori si ma ihned vsimli, no nechali ma tam. To iste este urobili dalsi traja spanielsky hovoriaci bezci. 
Pat minut od startu priklusal vysmiaty Tony a po chvili Rory. Tony ihned zaujal pozornost vsetkych okolo. Amateri si ho zo zadu fotili a profici s nim kecali. Jeden z organizatorov si s nim dokonca ihned urobil selfie na mobil. Minutu pred startom pustili zvucku a odpocitali par sekund do startu. 
Hned po starte vystartoval dost rychlym tempom uvodny balik profikov. Medzi nimi aj Rory. Az som sa zacudoval, ako sa nechala ztrhnut davom. Toto tempo urcite neustoji. Po chvili som zistil, ze bezim vedla Tona, ktory sa strategicky drzal trochu spat. Okolo neho sa zhukla skupinka amaterov, ktory si to davali spolu s nim do uvodneho kopca este po asfaltke po meste. Ked som si ho vsimal, tak sa ihned spotil. Predsa len tu je ovela nizsia teplota, ako v koloradskych horach, kde trenuje. Dychali sme prakticky v rovnakom rytme, takze som vedel, ze som dobre aklimatizovany. Zvysok ludi, co sa ho drzali isli prilis rychlo na svoje pomery, co sa javilo aj na ich velmi rychlom dychani. Tu som si vsimol na Tonovi, ze ma jednu flasku vody vzadu za trenkami, no zaroven este za elastickym popruhom. Az dnes z fotiek z preteku som zistil, ze to bol popruh druhej celovky, ktoru mal na pase. Celkom sikovne dvojite ukotvenie flase. Tiez som totiz uvazoval, ze druhu flasu budem tento pretek takto prenasat, no nechcel som riskovat jej stratu niekde v horach, co by pri nahodnej kontrole viedlo ku diskvalifikacii, kvoli nekompletnosti povinnej vybavy. 
Este v meste sme minali zeny a ked pred kratkym zbehom Tono spomalil, predsa som si ho len dovolil obehnut a do stupania ist svojim tempom. Po chvili ma ale obehol opat on a tak sme bezali nejake kilometre popri sebe. Samozrejme som mu nechal priestor na udavanie tempa. Vtedy, ked uz ludia z balika poodpadavali som si vsimol, ze Tono bezi v minimusoch naboso, teda bez ponoziek. Hned som sa v duchu zasmial, ze to je proste blazon Tono, no zato velky sportovec. Dalej som od neho odkukal, ako zbytocne nemina stavu z bateriek v celovke a zatial ju nema vobec zapnutu. Vyuzival iba svetlo z celoviek bezcov, ktori ho nasledovali. Okamzite som si znizil svietivost na 25%, aby som takisto usetril stavu pre postupujucu noc a hlavne na zbehy, kde sme uz kazdy zapinali celovky na plny vykon. Pri prvom zbehu, ktory bol dost techniky, lebo viedol po kamenoch, blate a korenoch mi uz trebalo dost curat a celkom mi padlo vhod, ked Tono zastal a zacal si nieco hladat vo vreckach vesty. Ulavil som si a kedze ma Tono este stale stal na mieste, rozbehol som sa dole bez neho. Samozrejme ma dobehol, chvilu behal za mnou a ked ja som pri prvych zbehoch nechcel zbytocne tlacit na pilu, kedze lahko hrozilo zakopnutie, bezal som na mna komfortnym tempom, Tono ma obehol a uz som opat stihal ja jeho. Na rovinke po zbehu, ktora bola asi 1,5km od nasho kempu Olympia som po jednom kilometri uz nechcel dalej drzat krok s Tonom, kedze na rovinkach je zatial rychlejsi a nemalo vyznam vystrielat vsetky naboje v zbytocnom stihani svetovej elity hned na zaciatku preteku. Cize od cca 15. km som uz behal opat svojim tempom. Zatial som mal priemerku niekde pri 5min, takze som to mal rozbehnute celkom dobre. 
Ked zacalo dalsie stupanie dostal som sa za jedneho japonca, ktory z behu do kopca presiel do chodze a za chodze zacal curat. Islo z neho, ako zo zahradnej hadice a cural v zhone aj po stranach. Cize, ak by som ho v tej chvili chcel obehnut, isto by som dostal sprsku aj ja 😀 
K tomu len dodam, ze som nieco podobne uz pri treningu skusal, no pri behu a vobec to nieje nic jednoduche. Mne sa to bez ocurania noh nepodarilo…
Na asi 30. km som pred sebou videl do kopca stupat jedneho elitaka, ktorym aj napriek tomu, ze sa opieral o palicky, motalo zo strany na stranu. Videl som, ze je total KO, jasny priklad, ako dopadne clovek, ktory totalne prepali zaciatok. Opytal som sa ho, ze ci je v pohode a ten odvetil, ze nie, ze je kaput. Odpovedal som mu iba: “GAS, GAAAAS” a pokracoval som dalej. 
Pred prvou obcesrtvovackou som sa v stupani napojil na elitaka, ktory mal na zadnej strane trenirok napis: “ALABAMA”. Tak som si ihned pomyslel, ze to je nejaky american. Drzal som sa ho, kedze pri ostrych stupaniach mal rychlejsi krok, ako ja a tak ma to hnalo do kopcov o nieco rychljsie. No zaujimave bolo, ze na behatelnom kopci, ktory nasledoval, som uz beh mal rychlejsi, ako on. Nasledny zbeh po mokrej trave a zaver pred obcerstvovackou sme uz behali opat vedla seba. Pouceny z ultraku Kamzik-Baba-Kamzik som si uz pred obcerstvovackou natankoval do flase coco hydro z tuby od shlehy. Pokial mi kocka na obcerstvovacke nalievala vodu do flase, do druhej som si tiez vysypal cocohydro a tak som bol vybaveny za menej ako minutu. Amik som minal pri jeho ludoch na obcerstvovacke a podpichol som ho, ze: “C’mon, ideme dalej!” Ten sa ihned pustil za mnou a pokracovali sme dalej spolu. Viedol som pod dalsie ostre stupanie, kde som na jeho rychly krok nestacil a tak sme si opat vymenili na chvilu pozicie. Neskor som ho opat obehol, spolu s dvoma rovnako oblecenymi elitakmi v ciernom. Asi talianmi. Pri zbehu som trochu zvolnil, lebo som vedel, ze na nas caka prve stupanie do 2400mnm. V kopci som zvolil rychlu chodzu a kde sa dalo, hoc aj len na 10m, pobehol som. Osobne by som to vybehol aj cele, no ked som videl este z uvodu tona, ako pri ostrejsich stupaniach radsej presiel do chodze, nemalo vyznam to tlacit do extremu. Predsa len tento usetreny glykogen sa mi moze v druhom stupani do 2400+m hodit. 
Stale bola tma a pri stupani som v dialke na kopci zazrel silne svetlo. Vedel som, ze to bude dalsia obcerstvovacka na vrchole stupania, no az som sa zasmial, na akom ostrom stupani sa nachadza. Plus pri stupani k nemu bol este jeden miernejsi usek. Ked sme pred asi dvoma kilometrami prechadzali cez potok, uvedomil som si, ze mam asi dost malo vody na vystup k obcerstvovacke. No zavahal som a vody som si z neho nenabral. Nastastie, ako sme pri stupani prechdzali cez asfaltku, stekal z vrchola dalsi potok a tak som zamieril rovno k nemu na prekvapenie dobrovolnicky, ktora mi hovorila, ze idem zlym smerom. Povedal, som jej spanieslkou talianstinou, ze si idem iba po vodu do potoka. Tam ma amik “alabama” obehol, no zakrical som mu, ze potrebujem dotankovat vody, ze sa este uvidime 🙂
Obcerstvovacka na 48.km bola na vrchole stupania vo vyske 2400+m, kde bola chata. Po ceste k nej mi par krat fotografi slahli bleskom do oci tak, ze som par sekund nevidel nic ine, ako bielu machulu. Pred chatou bolo miesto vonku s nasimi Drop bags, na ktory som sa celkom tesil, kedze som chcel doplnit cocohydro a baliky s datlami. Co sa ale nestalo. Moj Drop bag nevedeli najst. Aj ked ich mali ulozene podla farby a v radoch, moj tam proste nebol. Po niekolkych minutach, ked sa ho uz trom dobrovolnikom nepodarilo najst som zahlasil, ze nech to nechaju tak, ze to nema vyznam, proste tu nieje. Bolo im to luto, ospravedlnili sa a ja som vosiel uz riadne premrznuty do chaty. Tam na mna vybafli hned dvaja kuchary, ci nechcem hovadzy vyvar, cestoviny a podobne lakocinky, no ja som sa akurat rozhliadol po jedalni, kde boli dost zmoreny bezci, ktori tu dobehli predo mnou. Jeden z organizatorov sa na mna zahladel a opytal sa ma, ci som v poriadku. Neviem preco sa ma na to opytal, kedze som sa cititl skvelo. Akurat som mu chcel zo srandy povedat, ze ste mi stratili moj drop bag, ale inac je vsetko v pohode. No neviem, ci by to pochopil, tak som radsej bol ticho, opytal som sa, kde mozem doplnit vodu a kedze to bolo opat von, no na druhej strane, odisiel som. Vonku mi dalsi dobrovolnik doplnil vodu do flias a uz total premrznuty, kedze to bola este noc a teplota niekde tesne nad nulou a ja som z cakania uplne vychladol. Opatovny rozbeh s miernym klesanim som mal co robit, aby som sa opat zahrial. Az som mnou mikalo, taka mi bola zima. Pocas behu som si prehodnotil situaciu s jedlom. Doteraz som zjedol skoro 200g datli. Teda este dva 200g baliky mi ostali a na obcerstvovackach mali pre mna banany, susene hrozienka a susene marhule. Tie posledne dve som nechcel riskovat, kedze okrem bio produktov sa do nich pridavaju brutal konzervacne latky, ktore by mi sposobit hnacku a to som nechcel. Nebolo toho vela, ale mohlo mi to stacit. 
Zatial som velky hlad nikdy nemal a viacmenej som sa musel do jedenia premahat. Prvy krat som do seba dal tri datle az po 1,5h behu. Potom som sa snazil do seba hodit po 2-4datle kazdych 25-25min. Polhodinu pred startom som zjedol 100mg kofeinu v kapsule a 500mg tabletu horcika. Narozdiel od datli som si strazil prijem horcika, ktory som mal rozpocitany tak, ze budem jest kazdu hodinu 500mg tabletu. Kofeinove kapsule budem jest podla potreby, kedze tie az take podstatne pre mna neboli. Zatial som ani raz nezakopol, co bolo dobre znamenie, ze nohy mam stale silne. Drzal som sa ale pravidla, ze ak nebudem prijmat cukor v dostatocne kratkych intervaloch, vyhorim na tahsich usekoch, ako sviecka. A tak, ked som vedel, ze sa blizi nejaky tazky vystup, zjedol som zo dve, tri datle.
Pri zbehu od obcerstvovacky som behal snehovym koridorom, ktory vyfrezovali organizatori a snehove steny mali aspon 3m. Bol to iba kratky usek, no o to paradnejsi. Celkom som mal tymto usekom problem pri zbehu, nejako mi bolo tazko, no nepripocital som to krize, lebo to bola skor krbovo-svalovy problem. Zo piati pretekari ma v tomto useku predbehli. Potom teren este viac klesal technicky tahsim terenom. Tu uz zacalo svitat a tak nebolo treba celovku. Odlozil som ju teda do batohu spolu s buffkou, ktoru som mal na hlave iba kvoli celovke, aby mi neodrela kozu na cele. Predsa len behat 5-6h s celovkou na hlave nieje ziadna vyhra. 
Ti dvaja, co ma obehli sa navzajom pockali a ked som si vsimol, ze mali obute Hoka one one s tlustou podrazkou, ihned som im na chvilu zavidel ich bezbolestivy zbeh po ostrejsich kamenoch. Nechal som ich a isiel som si opat svoje tempo, ktore som uz na sirsej ceste mohol zrychlit. Cesta sa klesala krasnym prostredim, kde po stranach boli 2500m skalne steny. Tu bola asi jedna z najkrajsich pasazi z celeho preteku. Plus som mal to stastie, ze som tu prisiel pri vychode slnka a tak tie skaly mali neskutocne caro. 
Jedneho profika z hoka one one timu som dobehol pri dalsom stupani, ktory mal ovela pomalsie tempo do kopca, ako ja a ked som zistil, ze to je american(podla startoveho cisla, kde bola uvedena aj narodnost) prehodil som s nim par slov, ze mu pri tych technickych zbehoch po kamenoch zavidim tu tuhu podrazku, ktore maju Hoky.
Takto sme sa obiehali niekolko kilometrov, az pokial sme neprisli po dalsiu obcerstvovacku, kde vzdal nejaky elitak z francuzska. Ze ho bolel bocny stehenny sval. Zacudoval som sa, lebo to by pre mna urcite nebolo nieco, preco by som dropol. 
Odtial pokracoval dalej zbeh az po dalsi vybeh, kde som amikovi z hoka teamu povedal, ze mam plan to dat pod 14h. On mi povedal, ze jeho ciel je to iste, takze som si nasiel na par dalsich kilometrov kamosa. Akurat, ked som sa pozrel na hodinky a zistil som, ze mame pred sebou este maraton a vyse 2200 vyskovych metrov, videl som tento ciel prilis na tesno, kedze nam do 14. hodin zostavalo menej, ako 5,5h. Amik mi ale povedal, ze sa to da zabehnut s cim som suhlasil, no pri jeho uz iba odchodenych stupaniach som neveril, ze to da, no aspon som ho podporil so slovami: “To mas pravdu, no odteraz uz musime vsetko behatelne behat a co najmenej chodit.” V naslednom klesani ma opat obehol a tak sme sa opat pozdravili, ze sa este uvidime (“See you”) a isiel som opat svojim krokom. Pri dalsom miernom kopci opat presiel do chodze a na to som uz nemal nervy a tak som cele stupanie vybehol a tak som ho nechal nadobro za sebou. To sme uzboli v urovni lesa a po kratkych stupaniach a klesaniach som klesol k urovni velkeho jazera. Trasa viedla popri hlavnej ceste smerom do cortiny. Konkretne to bolo asi 5m od hlavnej cesty po cyklistickom, dost sirokom chodniku. Tato rovinka popri jazere sa mi zdala nekonecna. Na nej som obehol dalsieho elitaka, ktory mal dost silne krce. Pri zrychleni som ich zacinal citit aj ja a tak som dal tentoraz naraz dve tabletky horcika(1g). Posledne dve hodiny som zacal citit trpnutie pier. Niekde som cital, co to znamena, no ani za boha som si nevedel spomenut na to, ze co to je. Povodne som si myslel, ze to je z kofeinum, no ked som posledne dve hodiny ziaden nezjedol a po tomto zjedeni dvoch 500mg tabletok horciku sa brnenie v perach este zhorsilo, vedel som, ze to je z horcika. Predsa len som ho zjedol uz vyse 7g. 
Dalsia obcerstvovacka bola pod lesom na luke. Tam som si dal chvilu na cas a poriadne pozul jeden banan a zapil ho jednym redbullom. Velmi som nemal chut na 100mg kofeinovu kapsulu a tak 64g z redbullu mi celkom stacilo. Pocas zuvania som si vsimal, co vsetko je na stoloch s obcerstvenim. Okrem uz klasickeho suseneho ovocia (hrozienka a marhule) tam boli muffiny s asi 1cm vrstvou nutely. Potom rozne keksy, cokolada, sol a pod. Samozrejme na pitie na kazdej obcerstvovacke nechybala kola. Cize pre mna iba banany, nakrajane na stvrtinky. Opat som podakoval dobrovolnikom na obcerstvovacke mojim oblubenym: “Arrivederci. Graaacie.” so sicilskym prizvukom odkukaneho od Roberta de Nira v slavnej druhej casti Krstneho otca za co dostal De Niro aj oscara. 
Tu som vedel, ze sa zacne lamat chlieb, lebo to bol 81. km a zacina druhe stupanie do skoro 2400m, Tu som si velmi strazil pravidelny prijem jedla, aj ked viem, ze v pokrocilejsom stadiu preteku velmi hlad nemam. Bolo velmi dolezite pre zaverecne kilometre, aby som do seba dostal aspon dve datle v pravidelnych 30min. intervaloch. Pocas vystupu do druhej skoro 2400vky sme prebiehavali viacerymi snehovymi polami a tu som pochopil, co znamenal ten vykrcnik na mapke profilu. Na miestach snehovych poli sa traverzoval kopec z lavej strany a niektore zatacky boli v dost ostrom terene, takze pri posmyknuti by hrozil pad na zem. Nastastie som mal X-talony a tak podsmyknutie nehrozilo. Na tento usek tam stal jeden z organizatorov, starsi talian, ktory nas na to upozornoval. Ako keby to nebolo nad slnko jasne, ze tam je priepast. 
V tomto stupani som prvy krat dobehol taliana v strednom veku. Sympatak, no mal toho celkom dost. Ked ma zazrel, este pridal a opat mi usiel. Nepotrebovaval som sa s nim 20km pred koncom nahanat, hlavne preto, ze po tomto stupani do 2350m prislo kratke klesanie a opatovny vystup, no tentoraz do najvyzsej polohy preteku 2400+m. No nebudem predbiehat. 
Ako ma ten talian obehol, videl som v dialke sedlo, ktorym som vedel, ze budeme isto prebiehat a tak som pri stupaniach, ktore boli sice behatelne, no zbytocne na tom kamenistom terene by som minul glykogen. Plus vsetci v dialke predo mnou prechadzali do chodze. Takze nemalo vyznam sa stresovat. Akurat som tu chodzu drzal v pretekarskom tempe. 
Zo sedla to bol opat technicky zbeh, no tentoraz to bolo do koryta rieky, ktora bola teraz dost slaba. Az som sa cudoval, ze tam bol po tych bielych kamenoch menej vyrazne “vychodeny” chodnik, ako keby tadial prebehlo aspon 50 bezcov. Trosku som sa tym nechal zahanbit, no pokracoval som dalej. Chodnik, oznaceny faborkami a vlajockami viedol cez rieku, ktora mala na sirku asi iba 5-7m, no miestami sihala az po kolena. Ta ladova voda z topiaceho sa snehu ma teda riadne prebrala. Potom sa to zopakovalo este dva krat. Pri poslednom brodeni som pred sebou zazrel zname trenky ALABAMA a tak som si povedal: “Tak tu si. O chvilu ta mam.” Teren z koryta viedol klukato a zacal opat stupat. Tu som dobehol alabamu, ktory sa drzal za druhym elitakom s palickami. Ako som si vsimol, bol to poliak v strednom veku. Rozhodol som sa ich drzat pri stupani do sedla s tymi cca 2350m. Neskutocne dlha cesta sa mi zdala, kym som sa k tomu sedlu priblizil. Pod sedlom, v najtahsom stupani vo vyske nad 2000mnm obaja elitaci, alabama a poliak nevladali az tak, ze aj ked sa teren na chvilu zmiernil, nepresli do chodze. Tak som ich obehol so slovami, ze by sme mohli trochu pobehnut chlapci. Pridal som pri opatovnom stupani na tempe chodze a po vrch sedla som si urobil skoro 2min naskok. Pri zbehu som sa ho rozhodol udrzat.
Na dalsej obcerstvovacke, ktorej predchadzal drutalny zbeh po blatisto-kamenistemu chodniku ma alabama opat dobiehal. Vedel som, ze tento srmy technicky zbeh nas bude stat vela energie, aby sme udrzali balanc a nezakopli a tak som na chvilu zastavil a zjedol styri datle, aby som neminul prilis vela glykogenu a isiel radsej na prijaty cukor. Citil som sa po chvili ovela lepsie, cize plan fungoval. Sice sa na mna alabama pri zbehu dotiahol, no to v nasledujucich minutach malo pre neho destruktivny charakter. 
Organizator na obcerstvovacke mi povedal, ze som v TOP20. Neveril som vlastnym usiam. Myslel som, ze mam pred sebou este aspon 30-40 pretekarov. Dokonca prisiel za mnou nejaky clovek, aby si pozrel startove cislo s menom a neveriacky krutil hlavou a odfotil si ma. Dodalo mi to sil, zjedol som polku bananu a vypil jeden redbull, pricom som si kontroloval alabamu, ktory akurat pomaly odchadzal od svojich timovych ludi na obcerstvovacke. Povedal som si, ze tak toto nie a pustil som sa za nim. Pri vybehu z obcerstvovacky mi na pozdrav zakricali ti dvaja cesi(predpokladam) s ktorymi som sa dal pred startom do reci. To mi tiez dost pomohlo a dufam, ze ich kamarat to dobehol tiez podla jeho predstav! Tusim sa volal Karol, alebo Peter? :-/
Prihralo mi do karat, ze teren od obcerstvovacky mierne klesal po blatistom chodniku po luke a tak som mal opat vyhodu podrazky X-talonov, ktorym som mohol v tomto terene maximalne verit a opriet sa pri zbehu do rychlejsieho tempa. 
Pri naslednom stupani som uz nasadil rychlejsie tempo, kedze som chcel stihnut 14h limit, ktory som si na tento pretek stanovil. Pri zrychleni som musel zacat jest aj castejsie horcikove tablety a tak brnenie v perach bolo opat intenzivnejsie, ako doteraz. Dlho mi to rychlejsie tempo ale nevydrzalo, lebo rychlejsia chodza do ostrejsieho stupania v tejto fazy preteku mi proste nesla. 
Nasledny zbeh cez kameniste schody z malych kamienkov, kde som radsej prebehoval popri nich, kedze som tie ostre kamienky citil na chodidlach cez podrazky. Po nich uz opat bola dalsia obcerstvovacka, kde som si overil poziciu. Ta mi ujo pri casomiere poveda, ze som 16ty. Bola to super sprava, no stale do konca ostavalo nejedno stupanie. Kontretne dve kratsie do 2300+m. Do prveho, toho vyzsieho to bol nekonecny pribeh. Tu som obehol dve turistky, ktore isli mojim smerom. Nechcem som sa nechat zahanbit, ze na 105. kilometri pojdem pomalsie, ako ony a tak som pridal do tempa a snazil som sa tento strmy kopec po nepevnom chodniku vykracat, co najrychlejsie. V zavere stupania bola skupinka asi 15. skandujucich ludi, co dost pomohlo. V tomto useku som si spomenul, ze som sa zabudol v duchu prihovorit “bohom” hor a tak som ich poprosil o silu to zabehnut v dobrom case a nech ma strazia, aby som sa nezranil. Na oplatku som im slubil, ze budem po tomto preteku este tvrdsie trenovat. Nasledoval zbeh a opat vystup do dalsieho stupania.
Ked som nastupoval do druheho tohoto stupania, vsimol som si pred sebou toho taliana sympataka. Chvilu som sa drzal obdalec, aby ma nezaregistroval, zjedol som styri datle a po par minutach som sa rozhodol ho obehnut co najrychlejsie, ako som vedel. Samozrejme ze to bola “kolma” stena, cize obehnutie sa odohravalo v rychlosti chodze, no aj tak neveriacky pozrel na mna, potom na moje cislo, ze odkial pochadzam, potlapol ma po ramene, zagratuloval mi a tak som pokracoval dalej. Bolo vidno, ze tento elitak ma velke srdce a ide uz iba na nom. Bol uz dost vycerpany. Podla mna, zabudal jest. Ked som ho obiehaval, opat som mu s podpornym usmevom zakrical: “GAS, GAAAS!” a isiel som dalej. Po chvili som pred sebou zazrel dalsieho pretekara, ktory pri stupani mal co robit, aby sa udrzal na nohach. Zvolil som rovnaku taktiku, pridal, uz zo zadu zakrical: “GAS, GAAAS!” az sa zlakol, otocil sa, zasmial, podal mi ruku na znak respektu a pokracoval som dalej. Toto obehnutie ma ale stalo prvy vaznejsi krc do hamstringu nad kolenom, ktory som nemohol na sebe nechat badat a tak som musel zvolnit aj ja, aby som nohu uvolnil. Hned som do seba hodil 1g horcika a vynimocne 200mg kofeinu(dve tablety z kazdeho). Po chvili krc presiel, no trpnutie pier bolo uz dost otravne. Boli sme vo vyske nad 2200mnm a po miernom klesani nas cakalo pokracovanie vystupu na vrch, kde bola turisticka chata. Niekolko sto metrov stupania pred chatou po horskej ceste ma neskutocnou rychlostou obehol jeden mlady pretekar. A to doslova, kde ja som mal problem s rychlou chodzou. Trosku ma to zdrvilo, ked som videl, ako rychlo sa ku mne priblizil, no uprimne som mu pogratuloval potlapkanim po ramene a dodal som uz moje klasicke “GAS, GAAAS!”. Pri chate som si na 20sek ponatahoval hamstring a rozbehol sa dole. Zpociatku stehna nechceli verit tempu zbehu a tak chvilu trvalo, kym sa mi podarilo zrychlit pod 6min/km. Tu som mal asi jedinu krizu pocas celeho preteku. Na cca 108. km a to pri zbehu! 😀 Neskutocne nieco. Nastastie mi moj mp3 prehravac akurat pustil tu najvhodnejsiu pesnicku, ako len mohol: Queen- Don’t stop me now, co mi dodalo potrebnu psychicku energiu na zdolanie krizy. Pri tom nepevnom a kamenistom terene ma uz zacali boliet kolena, no nie tak, aby som nemohol pokracovat v behu dalej. Proste este nemam az tak v kopcoch vybehane stehna, aby vedeli absorbovat vsetky narazy a tak nieco schytavaju aj kolena. No velmi mi pomohlo sustredenie sa na doslap pod seba s co najrovnejsim doslapom chodidla v smere behu a s cielenym noslapom viac na vonkajsiu stranu chodidla, ako tomu je normalne. Po par sto metroch bolest kolien presla. Predsa len tu techniku Chi runningu nemam az tak podvedome vzitu a tak si musims nabuduce castejsie pripominat spravnu techniku, aby som sa vyhol zbytocnym bolestiam kolien. 
Co sa tyka lytok a achiloviek, tak tie som necitil vobec, za co asi vdacim aj kompresnym podkolienkam.
Akurat som si teraz spomenul, ze som asi na useku piatich kilometrov na 14. km citil pri zbehu za Tonom plantarnu slachu na chodidlach. To nastastie preslo uz po par dalsich kilometroch, ked som na nejaky cas doslapoval viac na stred chodidla, ako na prednu cast a tak odlahcil zatazenie tejto slachy.
Zostavalo mi nejakych 10km do ciela a priemerku som mal 7:08min/km. Na to, aby som sa dostal pod 14h, mi ju trebalo zbit na 7:04min/km. Cize dost realny ciel, no to som este nevedel, ze ten zbeh, nebude az taky zbeh, ako by sa mohlo zdat. Zbeh sa isiel cez dve mensie stupania, pri ktorych sme presli vsetci do chodze(tu ma obehli dalsi pretekari, no ako som uz zistil, boli to bezci startujuci neskor a na 40km trati.). Pri prvom to bolo dokonca po snehovom poli, kde bol problem chodit a nie to este rychlo chodit. Po poslednu obcerstvovacku to bol boj, tam som zjedol rychlo jednu stvrtku bananu a pokracoval som v klesani uz v urovni lesa. Tu som si na mp3 prehravaci pustil na plne gule hard techno a tak som sa vzdy casto zlakol, ked ma nejaky bezec horskeho maratonu obehol. Dobehol som opat sympataka taliana, ktory ma pri klesani sialene rychlo obehol. Asi mi chcel vratit to moje obehnutie do stupania. Ten bol z toho rychleho zbehu tak zniceny, ze ked ma z dialky pocul radostne kricat: “Heeej, amigo!”, len sa mi ustupil a povedal mi, ze je kaput. Neveril som vlastnym ociam, ako moze mat niekto tak caste vypadky energie. Podla mna za to mohlo jedine nepravidelne doplnovanie cukru. “Zacitil som krv” a tentoraz som sa uz rozhodol, ze nikoho pred seba nepustim.
Po kilaku som sa napojil na tu cestu, po krorej sme rano stupali. Tam mi hodinky ukazovali, ze uz mam nabehanych 116km, takze aj ked som uz nestihal 14h, aspon to vyzeralo, ze sa dostanem tesne nad neho. No v tom mi organizatori povedali, ze mi do ciela ostava este 5km! Bol som nastvany, ze som tak slepo veril hodinkam, lebo to sa mi este popravde nestalo. Zato som si spomenul na chudaka taliana, ktoreho tato informacia isto polozi na kolena. Plus preto, ze teraz bol chodnik vybehany po 800+ bezeckych paroch topanok a plny blata. No to bol idealny povrch pre moje X-talony, no na druhej strane uz mali dost aj moje kvadricepsy a zbeh zacinal opat boliet. Hodil som do seba dalsie styri datle, uz nasilu, lebo po tych rozkusanych magneziovych tabletkach ma boleli zuby a hrdlo som mal z tej studenej vody tak zovrete, ze som ledva prehltal. Vedel som ale, ze ak teraz tie datle nezjem, velmi to v nasledujucich kilakoch olutujem. Doteraz som zakopol iba raz a to na cca 85. kilometri a aj to pri stupani a teraz, ked som uz dost unaveny, nemam chut zakopnut a nieco si zlomit. 
Ked som uz vybiehal z lesa, videl som uz pred sebou vrch mesta Cortina. Zaverecny, kratky stupacik pred asfaltkou som povodne chcel odchodit, no z jeho druhej strany sa ku mne rozbehol mlady fotograf, tak som sa zasmial a rozbehol sa. Ten sa zasmial tiez, behal popri mne a nahraval video 🙂 Na klesani po asfaltke som uz bol plny emocii, ze som to dal aj v tak tazkom zavere bez padu, ci vaznejsich bolesti svalov, ci klbov. Po poslednu cielovu rovinku treba este vybehnut do kopceka v takom esicku po hlavnej ceste, no su tam organizatori, ktori paradne zastavovali premavku. 
Zaverecnu rovinku som si odsprintoval a dobehol v case 14:23h na celkovom 14. mieste. Vyhral bravurnym sposobom Tono Krupicka v case 12:35h, cim mi ukazal, ze aj ked som sa casom sice dotiahol pomaly na madara Csabu, ktory tu zabehol rovnaku trat za 13:42h, tak stale som od svetovej elity skoro dve hodiny. Nevadi, aspon mam motivaciu k treningovemu napredovaniu. Druhy ciel, ktory som si stanovil a to, ze predo mnou nemoze skoncit ziadna zena v absolutnom poradi som splnil tiez. O to to bolo cennejsie, ked za mnou skoncila nadupana americanka Rory Bosio v zenskom tratovom rekorde. Myslim, ze konecne som sa dostal za hranicu, kedy ma uz zeny nebudu na pretekoch dlhsich, ako 100km obiehat. 
V cieli ma cakala Bebka, na ktoru som poslednych 10. km velmi myslel. Konretne na jej bozk v cieli. To mi dodalo dalsiu potrebnu energiu, aby som to dal tak, ako som to dal. 
Moj gramin mi zaznamenal tuto TRASU, cize celkovo 121km s nastupanou vyskou 5674m
V cieli som pockal na sympataka, ktory dobehol za poliakom. Sympatak ihned poprosil manzelku/priatelku, aby nas odfotila vsetkych troch spolu. Potom som si sadol a ked prisiel Alabama, tak som za nim zasiel mu zagratulovat. Ked som k nemu prisiel, zistil som, ze to je francuzsky elitak. Takze som s nim zacal kecat francuzsky, lebo mi bolo divne, ze mu moju anglictinu preklada do francuzstiny jeho kamos. Alabama mi povedal, ze na tej obcerstvovacke, kde som mu usiel po tej blatistej luke, proste nebol schopny so mnou drzat krok a potom ma uz nedostihol. Podakoval som mu za skvely pretek a povedal som mu, ze mu to snad niekedy nabuduce vyjde.

Cele som to nakoniec neplanovane odbehol na 550g bio datli a asi 150g cocohydra, troch bananoch a dvoch redbulloch. To znamena, nejakych 2000 kcal. Tak nech mi odteraz nik nehovori, ze sa neda predzasobit cukrom :).

Potom sme sa vybrali spat do kempu. Po dobehu mi uz pekne stvrdli nohy, mierne opuchli kolena a v kempe som mal taku zimnicu, ze po umyti s teplou vodou v sprche som sa uz ani nestacil namydlit, osusil som sa a vliezol do spacaku. Aj by som v sekunde zaspal, no nejaky cas trvalo, kym som sa opat zohrial. Ziadne krce som necitil. Ved som ani nemohol, ked som nakoniec do seba natlacil 13g horcikovych tabliet a 1g kofeinu. Po behu som na nic sladke nemal ani trochu chut. Vypil som jedno male pivo a ked som sa po 1,5h slofiku prebral, natlacil som do seba asi 150g mandli, kvoli proteinom na lepsie zregenerovanie poskodeneho svalstva. Potom opat dalsi slofik a potom som uz jedol Bebkyn uzasny zeleninovy salat. To prave jedlo po dobehnuti ultramaratonu. Hlavne na doplnenie tak potrebnych mineralov. Prakticky sladke ovocie som bol schopny zjest az druhy den. 
Na druhy den mi chvilku trvalo, kym som rozhybal kolena, no po hodinke zobudzania a nasledneho balenia som uz bol schopne normalne chodit a urobit v pohode hlboke drepy. Na stehnach som uz citil iba mierny svalovku, pricom lytka a achilovky som necitil vobec. Co som bol ale najviac prekvapeny, tak som ani raz necitil kotniky. Ani pocas behu, ani po nom, ci na druhy den. Parada! 
V pondelok som uz bol vlastne schopny opat normalne behat, no po ultrakoch som sistanovil povinnu stvordnovu bezecku pauzu. Jedine den po preteku som si zabehol 1-1,5km po plazi na boso v uplne volnom tempe 6+min/km. 
Tesim sa, ze som tento beh dal tak blizko mojmu hlavnemu cielu a to pod 14h. Aspon vidim, ze moj treningovy plan funguje a mozem s nim celkom dobre napredovat v zvysovani mojej vykonnosti.
Lavaredo ultra trail je super pretek, kde sa beha v podmienkach velmi podobnych tym, co mame my vo vysokych tatrach, takze sa na neho da dobre pripravit. Urcite si v minulosti pojdem zabehnut reparat.
Na zaver chcem podakovat mojmu sprievodu priatelke Bebke a Matovi, ze to so mnou vydrzali a vsetkym kamaratom za ich podporu na FBku, ci v SMSkach. Ked som neskor cital FB, ze ste mi fandili pri kazdom prebehnuti obcerstvovackou(mal som aktivovany LIVE TRACKING na FBku a Twitteri), velmi ma to potesilo. Ste super!

 Nadherny vyhlad z kempu po prvej noci v Cortine;

 Takto sme v kufri pripravovali vecerne salaty. Teda, vacsinou Bebka pripravovala..

 Warm up este v mikine;

 Tonov dobeh do ciela! V cieli sa hned vyzul a chodil na boso 🙂

 Dobeh do ciela!

 Neviem na aku mariu som musel sprintovat tu zaverecnu rovinku..

 Stetnutie v cieli so sympatakom! 🙂

A ja ze mam pluzgier na pravom palci..

Takto vyzeraju nohy po lavarede. No nula pluzgierov.

Pri odchode uz veru prsalo.

Posted in Uncategorized.

20 Comments

  1. Velmi napinavy report, zazitok to uz len citat, gratulujem!
    Co si mal obute na nohach – ake ponozky? Aj si sa prezuval pocas preteku? Mal si nejak osetrene nohy, natrete niecim, ze sa ti nespravil ziaden pluzgier?

    • Dik Xose. Ponozny som mal patprstaky z klasickej bavlny. Lepsie su ale z nejakeho lepsieho materialu(Coolmax/Merino). Pluzgier na chodidlach som uz nemal pekne dlho. Bude to asi tym, ze uz mam na chodidlach hrosiu kozu z behu v minimalistickych topanok v terene.

  2. Inspirativne citanie, vyborny vykon. Hned by som tam isiel. :). Gratulujem. Z ineho sudku: v jednom z blogov pises, ze nevies, z ktorych rastlin ziskat xy a ze to ako jedine riesis medicinsky. V knihe Hledani ultra pise hodne o podobnom stravovani, ako praktikujes ty a na konci ma aj “receptar” a zoznamy co z coho ziskava. Nepozeral si tam, ako to riesi?

    • Xy=B12. Konkretne toto: “Jedina nevyhoda, ktora stale pri fruitarianskej strave ostava, je nedostatok vitaminu B12. Na internete je popisanych kopec dezinformacii, ktore hovoria, kolko ma dana rastlina vitaminu B12, no nic z toho pravda nieje. Skusal som jest snad vsetko, co udajne z rastlinnej rise obsahuje vit. B12, no pri krvnych testoch mi stle ukazalo postupne sa znizujucu sa hodnotu tohoto vitaminu v krvi”. Jan P.

    • Myslel som si, ze mas namysli B12tku. Takze takto. Ak Rich Roll tvrdi, ze popri treningovom zatazeni dokaze niecim inym doplnit vitamin B12, tak je to vymysel. Uz vacsina aktivne sportujucich fruitarianov/vitarianov, ktori funguju takto niekolko rokov si priznali, ze inac, ako nahraskou sa dostatok B12tky do tela proste nedostane. Uplne s nimi suhlasim. Ja som prvy polrok jedaval vacsie mnozstva listovej zeleniny (5 rimskych/ladovych salatov denne) a aj tak mi B12tka klesala. Takze radsej vyuzijem modernu medicinu na injekcne doplnenie B12tky raz za mesiac.

    • Neviem ci to tvrdi. Nie som teraz na Slovensku a nemam tu knihu u seba. Len som si na neho spomenul pri citani tvojho blogu.

    • Tiez si nepamatam, ale tusim, ze si nedovolil napisat, ze B12tku vie doplnit pri takej zatazi z prirodnych zdrojov. Kazdopadne dik za pripomenutie.

  3. Henry, chcem sa este spytat k stravovaniu ak mozem. Z toho co pises mi vyplyva, ze ides aj tieto ultra vzdialenosti cisto na “cukroch”. Dokonca si pisal ze si uplne vypustil tuky v den preteku, resp uz den predtym. Doteraz som myslel, ze vela tychto ultra vzdialenosti vyzaduje tempo so spalovanim tukov, ale ty ako keby si siel cisto na cukry. Je to naozaj tak? Mozes to trocha blizsie popisat aku mas za tymto teoriu? Vdaka.

    • Marian, teoria je velmi jednoducha: Tvoje svaly primarne funguju na cukor a ak mu das jednoduchy cukor, cize fruktozu(ovocie), tak od pozutia a prehltnutia ovocia az po spracovanie jednoduchych cuktov a dostavenie cez krvny obeh do svalov prejde velmi kratka doba. Do niekolkych minut. Kdez to pri tukoch je to niekolko hodinovy proces. Preto aj ti pretekari, ktori normalne jedia tuky, na preteku do seba pchaju iba gely s vysokym obsahom cukru a nejedia ziadne tuky, lebo to by ich organizmus zatazilo a nepodali by taky vykon. A preco den predtym uz nejem ziadny tuk? Niekedy spracovanie tukov v tele zaberie aj niekolko desiatok hodin a ak chcem mat ciste cievy bez tukov, aby cukor bol dopraveny do svalov co najrychlejsie. Mam vyskusane, ze ak jem tuky, tak aj ked pocas vykonu jem iba cukry, tak som otupenejsi a nemam taku cistotu v pohybe svalov, ako ked tuky uz den pred pretekom vynecham. Pritom sa citim aj celkovo lenivsi. To ale nehovorim, ze ti, co funguju na tukovom spalovani energie, nemozu z tukov spalovat rovnaku porciu energie, no to by nemohli do seba pchat zaroven cukry. A preto je podla mna nezmysel pre aerobnom sporte fungovat na tukoch. Cukor je stale najrychlejsia dostupna enegia a ak sa pozije v prirodzenej forme s vlakninou v ovoci, jeho vstrebavanie je postupne…

    • Pripomina mi to predpretekovu uhlohydratovu dietu, ktoru som kedysi v mojich mladsich a bezecky vykonnejsich casoch obcas pred pretekmi aplikovaval. J.

  4. Riso, v prvom rade gratulacia!!! K vysledku ale aj k tvojmu celkovemu behaniu. V dobrom slova zmysle mi nad tym casto stoji rozum. Tomu vravim trening :). Este jedna prosba o radu: ako riesis zaludocnu nevolnost pri behu? Uz viac krat si spominal sodne tabletky. To myslis sodu bikarbonu? Mne zabera v pociatkoch. Ked mi uz je vsak uplne zle, nepomaha to. Najhorsie je, ze jednym zvracanim sa to nelepsi, ale naopak sa spusta kolotoc zvracani az do stavu totalneho vycerpania. Mas nejaku radu ako na zaludok??

    • Cau Tibor. Dakujem, som rad, ze sa paci citanie. Co sa tyka zaludka, ano, pouzivam sodne(soda bikarbona) tabletky. Uz ani neviem, kde som ich kupil, no tusim medzi vitaminmi v tescu. Ja ani tak poriadne nevolnost zaludka nemam. Ide skor o to, ze ked mam poriadne stiehnuty opasok na bezeckom batohu/ladvinke, tak mi to robi prilis velky tlak na zaludok a ten zacne boliet. Teraz som si ho pri preteku povoloval smerom do kopcov a ked som kopce zbehaval, tak som pritahoval. Takze som potreboval sodne tabletky iba dva krat za cely cas. Podla mna u ostatnych (nie fruitarianskych/vitarianskych) pretekarov ide skor o to, co do seba za pretek daju. Kola, chemicke gely a nutela nikdy na zaludok pocas behu dobre neurobila. Mozno sa tak chvilu citia, ze kola je super na bolavy zaludok, no ta obsahuje taku chemiu, ze to musi v konecnom dosledku rozhadzat zaludocnu kyselinu a zaludok zacne este viac trpiet. Potom to vracanie a pod. Odporucam si radsej najst nejake susene ovocie, ktore ma vysoky podiel kalorii a cloveku chuti, takze ho dokaze jest cely pretek. Mna osobne z tolkeho magnezia zacali od 3/4 behu boliet zuby, takze sa mi jedlo tahsie. S tym magneziom musim nieco urobit, aby som ho tolko nemusel jest. Ale skor to bude treningom. Ked si moje telo zvykne na vyzsie treningove davky, tak uz ani pri preteku nebudem potrebovat tolko magnezia. Takze verim, ze od buducej sezony mi bude stacit tak do 5g magnezia na 120-160km pretek v horach. Dufam, ze som aspon ciastocne zodpovedal tvoju otazku.

  5. Pingback: Ohliadnutie sa za rokom 2014 a vyhliadky do roku 2015 | Richard Zvolánek

  6. Pingback: Štefánik ultra trail (142km +4800m) +Bonus | Richard Zvolánek

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *