Cestné preteky na najvyšší kopec Thajska(Doi Inthanon 2526mnm) 50km +2550m

Keď som prišiel trénovať na zimu do Thajska, povedal som si, že by nebolo zlé si vybehnúť na najvyšší kopec Thajska. Dozvedel som sa totiž, že tento kopec sa nachádza iba 60 km od Chiang Mai, teda miesta, kde bývam. Zatiaľ to bol iba nápad. Časom, keď som sa zoznámil s inými zahraničnými bežcami a niečo s nimi odtrénoval, povedali mi, že sa na daný kopec o niekoľko týždňov budú konať bežecké preteky. No organizuje ich skupina ľudí, ktorá vraj stále niečo pokazí. Tiež som nevedel, ako na tom budem po posezónnej prestávke, takže som novým kamošom povedal, že skôr tam asi nepôjdem. No presviedčali ma, že podľa časov z posledných ročníkov by som sa mohol aj celkom dobre umiestniť, kedže väčšinou behám v kopcoch.

Vtedy som sa aj dozvedel, že celé preteky sa behajú po hlavnej asfaltovej ceste. S tým až taký problém už dávnejšie nemám, pretože aj preto som sa pred dvoma rokmi rozhodol behať raz ročne cestný maratón, aby som mal svaly na nohách aspoň s troškou svalovej pamäti na otrasy z asfaltu. Plus v práci behám výlučne po rovine a na 99% po asfalte. O účasti na pretekoch ma presvedčilo až to, že tam mali prísť keňania, ktorí behajú všetky preteky s vyššími prize money, no málo ktorý keňan trénuje v kopcoch a ich rýchlosť by im nemala stačiť pri behu do častých 20% stúpaní po asfalte. Úvod vraj nemá veľmi veľké prevýšenie a práve tam to zvykli v minulých ročníkoch prepáliť. Povedal som si, že by nebolo zlé mať taký keňanský skalp, aj keď títo keňania majú osobáky na maratóne okolo 2:20-2:35h, čiže skôr bežci C-kategórie.

Druhý deň som sa na dané preteky online prihlásil. Celé to stálo 40€ aj so vstupom do národného parku pre tueistov a transferom autobusu z Chiang Mai na Štart a späť po pretekoch.

O tom, že to organizujú zmätkári už nasvedčovalo to, že mali nepresné dátumi na Facebooku a v propozíciach. Keď na FB mali dátum štartu o týždeň posunutý, v propozíciach na webe im nesedel dátum s dňom v týždni podľa kalendára. A ako som sa neskôr dozvedel to nebol zďaleka všetko. V propozíciach bolo napísané, že odchod autobusu zo Chiang Mai na štart má byť o 3:30 v noci, no štart pretekov je o 5:00. Miestni mi povedali, že cesta tam trvá okolo 1,5h. Čiže som tam zvolal, aby som si overil, či nám stihnú dať štartové čisla pred štartom. Ubezpečili ma, že to stíhajú. No neveril som a dobre som urobil. Vo FB skupine bežcov zo Chiang Mai(ďalej už iba CM) som si písal s austrálčankou, že radšej prídem k miestu odchodu autobusu o 30min skôr. Keď som išiel na dané miesto na bicykli, obiehal som jednu bežkyňu kráčajúcu oblečenú na preteky a aj s batohom s vecmi na preteky asi dva kiláky od miesta odchodu autobusu. Keď som prišiel na miesto, šofér autobusu už bol nejaký nervózny a keď som nastúpil do autobusu, kde už bolo zopár bežcov, šofér nastúpil a vyrazil o 20 min skôr. Asi aby stihol dohnať nereálny čas potrebný na prepravu. Jasné, že to tá európska bežkyňa nestihla a nevidel som ju ani na štarte, take najskôr to bol jediný autobus.

Keď sme dorazili na miesto a vyzdvihli sme si čísla, neostalo veľa času na rozbehanie, či prípadný ľahký strečing, no dal som aspoň pár minút. Popri tom som videl keňanov, ako si ma čekujú. Napočítal som ich sedem mužov a zopár žien. Ženy mali isto pod 40kg a ako som sa v cieli dozvedel od keňanov, tak žiaden z nich nemal viac, ako 62kg a to iba tí, čo mali podobnú výšku, ako ja. Zvyšok okolo 52kg. Pre porovnanie som ja vtedy vážil 74kg.

V štartovacom balíčku sme dostali blikačku na bicykel, ktorú som ignoroval. Chybu, ktorú urobili aj ďaľší západní bežci a v cieli sme sa na tom spolu pekne zasmiali.

Prakticky okrem keňanov som na štarte nemal konkurenciu, tak som sa rozhodol neprepáliť rýchly úvod a potlačiť na pílu až v strmých kopcoch. Proti mne hral fakt, že som bol iba štvrtým týždňom v tréningovom procese po pauze a týždeň predtým som vyhral miestny cestný maraton s hnusnými kopčekmi v novom osobáku. Tento maratón som si ale chcel dať, aby som pripravil nohy na asfalt.

Odštartovali sme presne o 5:00. Vybehol som dopredu, no po chvíli sa odo mňa vzďaľovali thajskí bežci a tak som zvolnil na tempo 4:30min/km, kedy ma už dohnali aj keňania a nechal som sa nimi predbehnúť. Nemienil som im robiť vodiča. Pekne spolupracovali v skupinke a po pár kilometroch zrýchlili postupne na tempo 4:15 a na 4:00. Pri tomto tempe do mierneho kopca som začal cítiť stehná, ktoré som si už myslel, že z maratónu z pred týždňa už mám zregenerované.

Tu v Thajsku som mal so sebou iba športové gély od firmy GU. Problém s nimi je ten, že majú tuhú konzistenciu a tak sa nedajú jesť každých 20min, aby sa pre svaly zabezpečil dostatočný prídel ľahko stráviteľného paliva-cukru. Dokonca aj výrobca udáva dávkovanie až každých 45 min, čo je pri tak malom pomere cukrov proste nedostatočný prídel. Týždeň pred pretekmi som si vyskúšal jesť tieto gély každých 20min na cestnom maratóne, no už po 10. km som sa z ich tuhej konzistencie skoro pozvracial s tak som musel ubrať na dávkovanie podľa výrobcu: každých 45 min. Nemal som totiž so sebou na maratóne sodné tabletky na pomoc so žalúdočnými problémami.

Na týchto pretekoch som si ale povedal, že musím prekonať problém so žalúdkom a proste aspoň každých 30min do seba jeden gél vytlačiť. Kombinoval som to so sodnými tabletkami, minerálnymi tabletami a dva krát bolo dokonca na občestvovačkách aj ovocie a tak som to prekladal ešte aj trochou červených melónov a celkom to fungovalo.

Po prvej 5tke, kedy aj v miernom kopci keňania držali tempo 4:00min/km som si povedal, že je čas trochu ubrať a držať sa taktiky konštantného tempa už od úvodu.

S nami štartovali aj päť členné štafety a na štarte som spoznal pretekára z minulotýždňového maratónu, ktorý po mojej diskvalifikácii v cieli (nezohnal som deň pred štartovacie číslo na svoje meno a tak som behal na číslo iného pretekára od ktorého som ho odkúpil) maratón vyhral. Thajec anglicky nevedel, no čudoval sa, že idem na celú dĺžku, lebo on išiel iba štafetu. Okrem asi prvých 10. kilometrov ma už žiaden štafetár neobehol, čo som sa čudoval, lebo som trošku chcel, aby som sa na nejakého z nich zaväsil, lebo sa mi to fakt nechcelo celé behať samému, ako pred týdňom na maratóne.

Po asi siedmom kilometri ma dobehol siedmy keňan, ktorý asi šetril sily na úvod a pustil sa za vedúcou skupinou. Sprevádzal ho aj nejaký Thajec. Myslel som si, že to je asi ten Thajský najlepší ultramaratónec o ktorom mi v CM miestni bežci hovorili. Nijako som sa ale nenechal vyprovokovať a držal som sa plánu. Sám som ale mal čo robiť, aby som to neprepálil, lebo nohy boleli. Zvýšil som teda prídel minerálnych tabliet a dúfal že nastupujúce tvrdnutie lýtok prejde. Prešlo.

Na desiatom kilometri sme behali stále ešte v noci a keď sme minuli prvý checkpoint so zmenou štafetárov a tu svetlá pouličného osvetlenia skončili. Behali sme stále ešte v hlbokej tme po hlavnej ceste, kde sme mali asi meter od krajnice veľké kužele ohradzujúce sektor pre bežcov od premávky. Premávka zatiaľ nebola skoro žiadna..zatiaľ. Na krajnici bola klasická biela čiara ktorá ukazuje koniec asfaltu, no keď už nebolo umelé osvetlenie, zrazu som mal naozaj veľký problém tú čiaru vidieť. Vtedy som sa zasmial nad tým, že terazby pomohla aj tá blikačka. Našťastie po 10. km začal prvý vážny kopec s asi 15-20% stúpaním, takže sa tempo spomalilo. V diaľke som ešte predtým, ako skončilo osvetlenie zazrel thajského bežca predo mnou. V tomto stúapní somho skoro dobehol, no stále si udržoval nejaký malý odstup. Po nejakých 20min už bolo trošku vidno aspoň bielu čiaru na ceste a tak som nemusel dávať pozor, aby som nenarazil do kuželov. Thajca som dobehol pri ďaľšom ostrejšom stúpaní, ktorý spomalil až skoro na tempo chôdze. Prepálil asi úvod a už som ho nevidel.

Na asi dvadsiatom kilometri som pred sebou zbadal prvého z keňanov. Už iba tí zostávali mojími súpermi. Stále sa obzeral, takže bolo jasné, že pomaly, ale isto vykapáva.

Cesta sa miestami vlnila, no dole kopcom sa mi nedalo bežať rýchlejšie, ako po 3:50min/km(boleli stehná) a tak som stále strácal čoraz viac na predo mnou bežiaceho prvého vykapaného keňana. No stále s ďaľším kopcom som veľkú časť náskoku stiahol, lebo on prešiel do stŕmych kopcov na indiánsky beh(striedanie behu s chôdzou). Pred nami sme mali obrovské 20% stúpanie a tak som sa rozhodol, že zaútočím a keď on do toho kop a iba chodil, ja som to odbehol a stiahol jeho celý náskok. Po tomto kopci bola zase trošku “rovinka”, kde mi ušiel, no v diaľke som už zazrel ďaľsieho pacienta, ktorý sa už len motal. Posledný keňan ho obehol a keď som ho obehol aj ja v nasledujúcom kopci, rozhodol som sa, že je čas obehnúť aj stále prchajúceho keňana predo mnou. Vybral som si na to ďaľší stŕmy kopec, kde som ho obehol o niečo rýchlejšie a tak som si zabezpečil, že aj keď sa ma asi 150m chcel udržať, rýchlo to vzdal a už som mieril ku zvyšným piatim keňanom opäť sám. Plus som ich predo mnou nevidel. No držal som sa taktiky bežať aj najstrmšie kopce. A radšej trochu oddýchnuť pri krátkych zbehoch.

Ešte pri svitaní som zaznamenal, aká bola miestami s nastupujúcou nadmorskou výškou zima. Pri štarte bolo vraj na vrchole 5 stupňov. Teraz som miestami vydychoval paru, ako keby som fajčil cigaru a keď som sa oblial vodou z občerstvovačky na hrudi, tak som to schladenie celkom dlho rozdýchaval. Tie ináč boli doteraz každé tri kilometre, čo bolo super.

Prvého prepáleného keňana som pred sebou zbadal asi na 20. kilometri. Teraz som už bol po 35., za sebou som mal už dvoch a stále som nevidel nasledujúcho.

Zatiaľ zhustla premávka a čoraz častejšie som dýchal výfukové splodiny z áut, ktoré asi ani nemali katalizátor. Občas nás obehlo nejaké auto, či motorka, ktorej klepala prevodovka, či prdel deravý výfuk až tak, že ich bolo počuť ešte dlho po tom, ako ma minuli.

Od minuloročných účastníkov som vedel, že najväčší brutál v podobe prevýšenia príde na posledných 8. kilometroch, takže som trochu šetril psychické sily, lebo tých fyzických ubúdalo. Maratónsku vzdialenosť som mal odbehnutú za cca 3:30h a práve tu začal nenormálne stŕmy kopec(25% stúpanie), kde v zátačkách som musel asi na 200m prejsť do chôdze, lebo som to už nejako nedával.

Popri ceste boli už okrem prázdnych obalov od gélov aj plné nepoužité gély z minulotýždňových cyklo pretekov s rovnakými parametrami. Asi sa už cyklisti zbavovali všetkej záťaže pred posledným brutál stúpaním.

Potom som pred sebou zbadal nasledujúceho keňana, ktorý sa v jednom kuse otáčal a do stŕmeho kopca iba kráčal. Tak som sa ho rozhodol zlomiť tak, že ho v ostrom kopci obehnem rýchlou chôdzou, ktorú mám natrénovanú zo špecifických tréningov na ostré stúpania v kopcoch na ultra trailoch. Nechápal, že aj napriek podobnej výške som o tak skoro dobehol a predbehol. Trošku sa ma snažil držať, no prešiel som do klusu a to ho dorazilo úplne a tak som mal pred sebou voľnú cestu k nasledujúcemu keňanovi. Ak som dobre počítal, ostávali ich predo mnou už iba traja muži.

“Dlho” som nikoho pred sebou nevidel, a tu zrazu na kúsku mierneho stúpania pred sebou som zbadal motajúceho sa keňana tri kiláky od cieľa. Keď som ho behom obehol, tak mi zo zadu zakričal, že nech mu dám nejaké gély, čo mám pre seba. Haha, celkom dobrý vtip, povedal som si, takže som ho odmietol so slovami, že ich nemám dostatok aj pre neho. V cieli som si samozrejme vypočul kritiku pd neho a aj sa ma na to pýtali ostatní keňania, lebo ako som sa potom dopočul, tak oni si medzi sebou zdieľajú všetko jedlo a vodu. Ja som im to argumentoval tým, že nebol v štásiu, že by nedošiel ten kúsok do cieľa aj bez gélov a tak som ho považoval stále za súpera a nechcel som mu dať túto výhodu, aby ma náhodou neobehol a získal cenu za tretie miesto namiesto mňa. Všetci okrem dotyčného to zobrali ako dostatočný argument a robili si potom z toho srandu. Celkom komické, že si keňania na preteky nepripravili žiadnu stravu a potom chceli po mne, aby som im dal tú svoju, lebo boli takí naivní, že to dajú celé iba na vode. Víťaz mi v cieli povedal, že zo zeme pozbieral a zjedol po cyklistoch asi desať gélov a tie ho zachránili. Druhý muž to neurobil a povedal, že to boli jeho prvé preteky do kopca na takú dlhú vzdialenosť a že určite už nepríde nabudúce, lebo to bolo pre neho až príliš veľké utrpenie oproti pretekom na rovine.

Z hore uvedeného je už teda zrejmé, že som dobehol na tretiom mieste a to s časom 4:15h. Víťaz mal čas 4:00h a 5 min. po ňom dobehol druhý. Ešte dodám, že keď som obehol tretieho keňana, tak som dúfal, že ešte stihnem na troch kilometroch posledných dvoch, no v závere sa kopec zmiernil a keď som videl na tabuli, ktorá ukazovala každý kilometer, číslo 48 a hneď po nej “Last kilometer”, vedel som že už je game over…pred sebou som zatiaľ nevidel nikoho a nemal som už síl na to, aby som v takej pozícii zrýchlil. Sranda bola, že rovnaká tabuľa bola asi po ďaľších 500m, no pred sebou som už počul hudbu v cieli a tak som si už iba držal tempo a pozrel sa za seba, či keňana náááhodou neosvietilo, že má zjesť celý gél zo zeme po cyklistoch. To by som na eho mieste urobil určite ja už pri prvej príležitosti.

Nakoniec keňanom ale poučenie sa z minulého roka a taktika držania spolu od začiatku vyšla a vyhral papierovo najrýchlejší bežec zo skupiny, ktorý mal toľko rozumu a doplnil cukor&minerály z gélov, čo našiel popri ceste.

V cieli som po pretnutí cieľovej pásky držiacej dvoma thajkami v kroji(rovnako túto cieľovú pásku kočky držali pre každého bežca, takže mali celkom nezávidenia hodnú pozíciu) dostal na krk kartičku s číslom tri, čo bolo moje umiestnenie. Potom prišlo fotenie s riaditeľom pretekov, potom nejakou politickou osobou a za tým asi ďaľších 30 fotení s miestnymi ľudmi.

Následne som odkráčal k neďaleko odpočívajúcim keňanom z prvého a druhého miesta, kde sme mali celkom zaujímavý rozhovor aj o iných veciach, ako som spomenul vyššie. Spomenul som im napríklad Košický maratón a poznali ho. Potom prišiel štvrtý muž a dlho sme čakali na ďaľších keňanov. Poslednému trvalo celkom dlho, kým sa dotrepal na vrchol.

V cieli sa o nás organizátori celkom dobre postarali. Dali nám v sáčku thajsku lepkavú ryžu s mäsom, čo odo mňa veľmi radi zobrali keňania. Ja som mal svoje ovocie v batohu v pristavenom aute. Potom som sa ale rýchlo obliekol do dlhého, lebo hore aj keď sme boli na slnku bolo celkom chladno.

Dole k štartu nás zviezli mikrobusmi. V prvom som išiel s keňanmi, jedným angličanom a jedným američanom. Keď sme opušťali ciel, tak sme po pár momentoch videli dobiehať do cieľa prvú ženu-keňanku. Druhá žena, tiež rovnakej národnosti to o dva kiláky nižšie už nedávala a začala naťahovať kŕče v nohách. O 500m ďalej sme zbadali tretiu ženu, thajku a hneď sme podľa jej behu zhodnotili, že sa dostane pred druhú keňanku a skončí druhá. Tak aj bolo a tak veľká radosť pri odovzdávaní cien.

Cestou dole sme išli dosť rýchlo cez ostré zatáčky. Až mi začalo byť zle od žalúdka ešte po tých tuhých géloch. No povedal som si, že to musím vydržať a presne vtedy hodil za mnou jeden z keňanov tyku do pripraveného sáčka. Z toho zvuku som ho skoro následoval, no nejako som to zvládol 🙂

V cieli sme čakali ďalších pár hodín na vyhodnotenie. Zatiaľ sme si mohli dať zo širokého výberu jedla z bufetových stolov. Škoda, že pre mňa tam nič nebolo, teda okrem ananásu. Nakoniec som sa ale hecol a kvôli veľkému hladu a nemožnosti dokúpenia si ovocia som sa hecol a dal si ryžu s tofu. Zvyšok jedla bol pripravený z bravčového mäsa.

Po vyhlásení výsledkov (tu bola sranda, že som medzi štyroma keňaňi stál iba ja jediný beloch) som videl na trávnik pred pódiom zaparkovať mikrobus. Bol tu o dve hodiny skôr, ako bol plánovaný odchod, no aj tak som sa pre istotu opýtal vodiča naštartovaného auta, či to je transfer do Chiang Mai? Samozrejme, že bol a dokonca to bol ten istý vodič, ako ráno, akurát, že teraz už nemal na okne nálepku pretekov. To bol zatial jediný miestny, ktorého som videl sa niekde stále ponáhľať. Nakoniec super, lebo som sa tešil na sprchu, kedže tá v miestnej škole chýbala a umývali sme sa iba s vodou z umývadla.

K záveru iba dodám, že bla trošku chyba pretekať cestný maratón týždeň pre týmito pretekmi, tak ale až o toľko neišlo. Iba by som za prvé miesto získal raz toľko na prize money, ako za tretie 🙈😂 Zážitok to aj napriek všetkému bol už ako tradične na pretekoch býva super. Najlepšie boli občerstvovačky, ktoré z frekvencie po každom treťom kilometri v závere na posledných 8. km boli každý kilometer a naozaj ich tam aj bolo treba, lebo tam sa tempo výrazne spomalilo.

Záznam z hodiniek nájtete TU.

Posted in Uncategorized.

One Comment

  1. Ahoj Richard, toto bolo fakt napínavé čítanie… tak napínavé, ako napínavý bol samotný náročný beh. Klobúk dole a GRATULUJEM :-)))

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *